Nikto neodtají, že najdynamickejšou osobnosťou v B. Bystrici počas povstaleckého vyčínania bol GUSTÁV HUSÁK. Rečnil, burcoval, rokoval, vyhrážal sa, sľuboval, agitoval, organizoval, vydával „Nové slovo“ a písal doňho a do ostatných povstaleckých plátkov úvahy a články. Všetko konal so zápalom presvedčeného komunistu a nikto ani vo sne nezapochyboval, že ním aj skutočne bol. Slovenskí komunisti nedodali svetovému komunistickému hnutiu nijakú vynikajúcu osobnosť, iba bezfarebných aparatčíkov. Gustáv Husák bol však jeden z mála komunistov, ktorí presahovali slovenský rámec. Ku komunizmu sa prepracoval nie salónnymi a kaviarenskými debatami, ale cez ťažké sociálne podmienky, z ktorých vyšiel. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke. Už na štúdiách v Bratislave neraz cez jeho marxistickú „hantírku“ prerážala bystrá analyzujúca myseľ. Po štúdiách ako mladý advokát sa Husák stal koncipientom v Clementisovej advokátskej kancelárii.

Po odchode V. Clementisa do Francúzska (v lete r. 1939) G. Husák pokračoval vo svojej pravotárskej činnosti, kým mu jeho protektor-guvemér Slovenskej národnej banky I. Karvaš nenašiel výhodné a výnosné miesto tajomníka zarizovanej špeditérskej veľkofirmy. Husák sa nerušene stýkal so svojimi druhmi a súdruhmi, hlavne s Novomeským, s ktorým v dlhých debatách riešili problémy komunistického hnutia na Slovensku. V čase podpísania nemecko-sovietskeho paktu, keď mnohí komunisti od marxistickej viery odpadávali, Husák sa v nej upevňoval. A predsa V. Široký na zasadaní Ústredného výboru KSS dňa 18. apríla 1951 vyhlásil:

„Je známe, že po vzniku tzv. Slovenského štátu ani Husák, ani Novomeský nijakú ilegálnu činnosť nevyvíjali, že udržiavali styky so slovenskou fašistickou buržoáziou a predovšetkým s A. Machom.“

Nuž pokiaľ išlo o Husáka, nebolo to nikomu známe, naopak to bola novinka, ktorá musela žalostne prekvapiť predovšetkým G. Husáka. Husák lipol ku komunizmu s neochvejnou vierou askétu: Také zálety so slovenskými ľudáckymi politikmi, aké pestoval napríklad Novomeský s ministrom vnútra A. Machom, preňho nejestvovali. Zato však Husák vedel využiť pre dobro komunizmu aj Novomeského styky. Keď v lete r. 1941 Sovieti zhodili na Slovensko Vila Širokého, zhodili na Podkarpatskú Rus jeho parlamentného kolegu O. Borkaňuka. Maďari Borkaňuka chytili a ako usvedčeného rozvratníka popravili. U nás – ako svedčil Novomeský v Machovom procese dňa 18. februára 1947 – na Husákovo naliehanie Novomeský intervenoval u Macha, aby Širokého nepopravili, ani nevydali Nemcom a intervenoval úspešne. Táto udalosť je tým významnejšia, že neskôr Husáka obviňovali, že číhal Širokému na život a že v auguste 1944 zámerne znemožnil otvorenie nitrianskej väznice, lebo chcel, aby Široký zahynul v koncentráku. Tak nám to opísal K. Bacílek v článku „K výročiu Slovenského národného povstania“ (Tvorba, č. 35 z 30. augusta 1951).

G. Husák sa zapojil do ilegálnej práce, ale len na teoretickej a ideologickej a nie na praktickej úrovni. Po zneškodnení III. ilegálneho výboru KSS, ale najmä po príchode Šmidkeho a Bacílka na Slovensko (v lete r. 1943) preniká jeho politická činnosť do popredia a strana ho začína poverovať zodpovednými úlohami. Ako advokát rokoval s demokratickými zložkami, ako o Vianočnej dohode, tak aj o povojnovej spolupráci v rámci národného frontu. Od demokratov vyžmýkal 50 percentné zastúpenie pre komunistov. Bol to neslýchaný výdobytok, pretože komunisti mali málo prívržencov medzi ľudom a ešte menej v armáde. Vtedy si komunisti nevedeli Husáka prenachváliť, neskôr mu však vyčítali, že paktoval s agrárnou buržoáziou, namiesto toho, aby išiel burcovať revolučné masy.

Politický a spoločenský život v Slovenskej republike presvedčil Husáka o výhodách štátnej samostatnosti a stáva sa jej horlivým hlásateľom. Z jeho iniciatívy posiela V. ilegálny výbor KSS v lete r. 1944 do Moskvy obšírne memorandum, v ktorom sa navrhuje, že pre povojnové usporiadanie strednej Európy by pre Slovákov bolo najprijateľnejším riešením „režim vymeniť, ale štát ponechať“. Bohužiaľ, táto rada ostala iba nevyplneným želaním.

Hoci povstanie očakával, jeho nečakaný výbuch Husáka prekvapil. Ale prekvapil aj Bacílka, o Širokom ani nehovoriac. Husák sa však hneď pobral z Bratislavy na povstalecké územie a zapojil sa do povstania s aktivitou a bezohľadnosťou, ako to vedel iba on. A tu sa dožíval jedného sklamania za druhým. Husák vedel pochopiť, že komunistovi v boji proti triednemu a politickému nepriateľovi je každá zbraň dobrá, že sľub a zmluva voči nepriateľovi nezaväzujú. Bol však presvedčený, že komunisti medzi sebou sú čestní a úprimní, ako to od nich vyžaduje medzinárodné súdružstvo. Trápne sa ho teda dotklo, keď z Moskvy doleteli Slánsky a Šverma, ktorí voči slovenským komunistom a voči Husákovi osobne neboli úprimní, ale panovační a arogantne tútorskí. Husákovi začalo svitať v hlave, že Čech voči Slovákovi vie zaujať iba povýšenecký vzťah, či už ide o buržuja, ľudáka alebo komunistu.

Dňa 17. septembra 1944 na zjazde KSS Husák vykonal s predstaviteľmi slovenskej sociálnej demokracie (Horváth, Šoltész, Ertl) politické splynutie v jednu inštitúciu. Vo vedení tejto KSS sedeli: Šmidke ako predseda, Husák a Ertl ako podpredsedovia, Bacílek ako generálny tajomník. Aj tento krok neskôr pripočítali Husákovi k zlu. Vraj bola to unáhlená akcia, ktorou úmyseľne vpašoval do KSS pravičiarske a buržoázno-nacionálne živly.

Za hlavný výdobytok povstania a za svoj najväčší úspech Husák považoval sľub, ktorý vymámil od Beneša ohľadne slovenskej samobytností a ohľadom budúceho usporiadania republiky. Tento výdobytok, ak to tak možno nazvať, Husák veľmi žiarlivo strážil a sa zaň staval, nakoľko to stranícka disciplína dovoľovala; do roku 1948 proti českým národným socialistom, po r. 1948 proti českým komunistom a ich slovenským zapredancom, ako boli Široký a Ďuriš.

V povojnovom Slovensku Husák mal mnoho funkcií. Ako povereník pre dopravu musel stavať mosty, ktoré jeho súdruhovia vyhadzovali do vzduchu a uvoľňovať tunely, ktoré zatarasili. V pamäti Slovákov bude však žiť ako krvavý povereník pre vnútro. Nikdy tak nevešali, nestrieľali a neväznili slovenských nacionalistov ako za vlády Husáka buržoázneho nacionalistu, nikto nevyrazil toľkým intelektuálom z rúk pero, štetec a dláto, ako to urobil Husák – komunistický intelektuál.

Husáka krstili v katolíckom kostole, ale kalvária slovenských katolíkov začala za jeho režimu a pod jeho réžiou. A keď Husák vykonal tie najšpinavšie práce, jeho skutoční nepriatelia – českí komunisti – zlikvidovali aj KSS, aj jeho. V apríli r. 1950 obvinili ho z nacionalistickej úchylky, ku ktorej sa Husák neskôr vo svojej sebakritike priznal. Zaistili ho v r. 1951, v r. 1954 odsúdili na doživotné väzenie. V r. 1956 ho prepustili, ale na Slovensko sa smel vrátiť až v roku 1963.

Gustáv Husák je autorom knihy „Zápas o zajtrajšok“. Je to zbierka novinárskych úvodníkov a prejavov z rokov 1944-48. Úvod napísal L. Novomeský.