Bezprostredným výsledkom povstania bolo uvedenie vojnových hrôz na dovtedy pokojné a prosperujúce Slovensko. Ak do leta 1944 Slovensko predstavovalo ekonomicky najvyrovnanejšiu hospodársku jednotku vojnovej Európy, tak povstaním bolo doslova ožobráčené. Čo nestihli zničiť partizáni, rekvirovali Nemci za svoju pomoc pri potláčaní povstania a odvážali si to do Ríše. Okrem
toho predložili účet v astronomickej výške dvoch miliárd slovenských korún. Je takmer nemožné (ale bolo by treba) vyčísliť všetky straty na národnom majetku, zapríčinené povstaním. Iba jedno súhrnné hlásenie nemeckého veliteľa na Slovensku obsahuje napríklad tieto dáta o ukoristených alebo zničených objektoch: "dva obrnené vlaky, 267 lietadiel, 104 tankov, 309 diel, vyše 800 motorových vozidiel, velké množstvo pechotných zbraní, ďalej veľké sklady so zásobami munície, potravín, pohonných hmôt, výzbroje; okrem toho 94 rušňov a 2000 železničných vozňov." Na celom Slovensku po povstaní ostalo iba 22 pojazdných rušňov. Podľa štatistických výpočtov vojnové škody na národnom majetku vyniesli 114 461 miliónov slovenských korún. A vojnu na Slovensko uviedlo povstanie. Ešte ťažšie je azda zistiť počet strát na životoch. Podľa nemeckých prameňov sa odhadovalo, že povstalci zavraždili asi 1200 slovenských Nemcov a 2–3 tisíc Slovákov. K tomu načim pripočítať padlých na obidvoch stranách v bojových operáciách povstania. K 7. novembru 1944 nemecký veliteľ hlásil vyše 4000 napočítaných mŕtvych na strane nepriateľa. V hromadných hroboch, ktorých sa našlo už začiatkom novembra 34 – ležalo 3723 obetí. Do nemeckých táborov bolo počas povstania odvezených 8957 Židov a 530 iných osôb zo Slovenska, z ktorých určitá časť tiež pravdepodobne vojnu neprežila. Ukazuje sa veľmi podloženým odhad, že niekoľko týždňov povstania stálo Slovensko asi 20 000 životov: teda osemkrát toľko, než celá vojna predtým. – Štátne financie, dovtedy veľmi solídne, utrpeli následkom povstania úplný rozvrat: obeživo bolo inflačné naduté o 400 percent, kým štátny dlh vzrástol priam závratne o 500 percent.

Povstanie znamenalo definitívny koniec dovtedy podstatne pokojného a prosperujúceho života takmer všetkých obyvateľov Slovenskej republiky. Povstanie nedosiahlo ani jeden z teoreticky vytýčených cieľov. Povstalci nielenže nevyhnali Nemcov zo Slovenska, lež naopak, zapríčinili nemeckú okupáciu, ktorej sa dovtedy slovenské politické vedenie dokázalo ubrániť. Povstanie neodstránilo vládu ani režim Slovenskej republiky, iba sťažilo ich situáciu a uvrhlo Slovensko ešte do hlbšieho područia Nemcov. Povstanie neobnovilo ani Československú republiku, ani nezriadilo Slovenskú sovietsku republiku, lebo Nemci ho krvavo potlačili a zlikvidovali. Neoceniteľnú službu urobilo povstanie predovšetkým a predbežne Benešovi a jeho exilovej vláde, ktorí po celý čas vojny márne vyzývali a vyhrážali sa slovenskému národu, aby dajakým spôsobom prejavil svoj súhlas s ich politikou obnovenia československého štátu. Ale v definitívnej perspektíve hlavným výsledkom povstania bolo konsolidovanie pozície Komunistickej strany Slovenska, ktorá práve povstaním si utvorila pevnú mocenskú základňu pre neskoršie totálne uchvátenie moci a zotročenie Slovenska na vyše štyridsať rokov pod najhroznejšiu totalitaristickú tyraniu novodobých dejín, ba možno povedať i dejín ľudstva vôbec.

Preto možno povstanie označiť – a ťažkal som dobre tento výraz – za najtragickejší moment v dejinách slovenského národa, ktorý vyžaduje, aby ho Slováci veľmi dôkladne študovali vo všetkých jeho rozmeroch až k vyčerpávajúcej rekonštrukcii zámerov, faktov a ich následností, ktorá potom dovolí aj ich čo najobjektívnejšiu, vedecky podloženú interpretáciu. Aj tu platí biblické "Veritas liberabit vos" – Iba pravda, úplná, nefalšovaná pravda nás oslobodí od mýtov, legiend či predsudkov o povstaní z konca augusta 1944.