Vyhlásenie slovenskej samostatnosti v marci r. 1939 nevyvolalo na Slovensku nijakú opozíciu medzi starými centralistami. Tí, čo sa kedysi bili v prsia ako pravoverní čechoslováci, sa po 1939 bili v prsia a kajúcne sa vyznávali z omylov a poblúdení. Lebo aj tomu najzaťatejšiemu centralistovi bolo jasné, že Slovenský štát je viac než Protektorát, ba že mu poskytuje lepšie možnosti uplatnenia než nebohá Č-SR. V pokornej úlohe márnotratných synov sa starí centralisti prispôsobovali a vžívali do nových pomerov. Slovenský štát sa správal voči nim naozaj veľkoryso a oni boli tiež štedrí na prejavy oddanosti a lojality tlačeným i hovoreným slovom, kedykoľvek sa im naskytla príležitosť. Bolo to všetko také dojímavé, že to bolo až podozrivé.

Ich prejavy lásky k slovenskému štátu začínali chladnúť v r. 1943. V tom čase už mnohým začínalo svitať v hlave, že vsadili na zlú kartu. Prichádzali na to, že k tej pamätnej rezolúcii v Žiline v októbri v r. 1938 boli vlastne „prinútení", začali si nahovárať, že ich pohodlný život od r. 1939 bol vlastne martýrstvom pod „fašistickým terorom". A keď už bolo isté, že sa Benešovi podarí obnoviť Č-SR, umele vyvolali v sebe clivotu po takom idylickom štátnom útvare, akým bola predmníchovská Republika.

Čo tak vyburcovalo ich svedomie? Ludinova diagnóza bola celkom správna: správy z frontu. Na prelome rokov 1942-43 Nemci utrpeli prvé vážne porážky, ktoré signalizovali obrat vo vedení vojny. Bola to porážka Rommelovej armády v severnej Afrike a porážka Paulusovej armády pri Stalingrade (dnes Volgograd). V lete r. 1943, keď sa Nemci chceli Rusom príslušne odplatiť, ich masívna ofenzíva pri Kursku zlyhala. Čatloš sám priznal, že po neúspechu kurskej ofenzívy prišiel na to, že Nemci vojnu nevyhrajú. Taliani došli v októbri r. 1943 k tomu istému uzáveru a kapitulovali.

Pod dojmom týchto udalostí zavládla na Slovensku tiesnivá situácia. Každý, kto hľadel do budúcna, kládol si otázku: čo bude s nami? Nebola to otázka, na ktorú bolo ľahko odpovedať. Spojenci nás neuznávali, Sovietskemu zväzu sme vypovedali vojnu. Nemecko nám síce v r. 1939 sľúbilo ochranu, avšak v r. 1943 už bolo jasné, že Nemci nebudú môcť ochrániť ani samých seba. Či sa nám už páčilo, alebo nie, s porážkou Nemecka sa blížila aj porážka naša. Z Londýna sa vyhrážal Beneš, z Moskvy Gottwald, aká bude „beda premoženým".

Ľudská nátura sa ťažko zmieruje s osudom porazeného a robí všetko možné, aby sa mu vyhla. Od leta 1943 si centralisti začali namýšľať, že šikovným prepnutím lojality z prítomných vládcov Slovenska na budúcich, nielenže si zachránia vlastnú kožu, ale že budú môcť žať, kde nesiali. Podobným myšlienkovým procesom prechádzali aj naši komunisti, ktorí sa v predchádzajúcich rokoch správali tak slušne, ticho a nevyzývavo. A tak od leta r. 1943 sa datuje pomalý prechod, ktorý sa čoskoro zmenil v tlačenicu zo strany porazených na stranu prospektívnych víťazov.

Odboj predbežne pozostával zo stretnutí v kúpeľoch, pohodlných vilách, pri výdatných hostinách a nekonečných debatách. Do roku 1943 bolo takýchto skupín niekoľko, napr. skupina „Demec", ktorú zorganizoval M. Zibrín, skupina „Flora", ktorá sa vytvorila z iniciatívy českej manželky Dušana Viesta – Kvetoslavy, ďalšia skupina sa zhromaždila okolo Vavra Šrobára, atd. Na jeseň 1943 sa však do popredia dostali dve skupiny: „občiansky blok – demokratická skupina", v ktorej mali vedúce slovo bývalí agrárnici a „socialistická" skupina, v ktorej prevládal komunistický vplyv.