Súčasná komunistická historiografia píše o bojoch okolo Dukly ako o žiarivom príklade sovietskej pomoci slovenským partizánom a ako dôkaz cituje 80.000 sovietskych a 6.000 slovenských a českých vojakov, ktorí padli na Dukle. Nuž keby mŕtvi bojovníci mohli pomáhať, bola by to ozaj dojímavá podpora! Ale ako veci stoja, celá duklianska operácia bola príkladom strnulosti a nepredstavivosti sovietskeho vojenského vedenia, príkladom hriešnej ľahkomyseľnosti v plytvaní s ľudskými životmi a vari najtragickejšie je na veci to, že akcia povstaniu vôbec nepomohla. Aj komunistický historik partizánskych bojov to tak raz vykreslí. Len treba ešte počkať, kým sa prehodnotí posledná fáza bojov „veľkej vlasteneckej vojny“ a kultu osobnosti sa pripíšu neúspechy a obrovské straty na Dukle.

Podľa všetkého duklianske vojenské operácie boli Stalinovým dielom. Bol to jeden z tých veľkorysých strategických ťahov generalissima Stalina, o ktorých Chruščov vo svojej reči na 20. kongrese KSSZ posmešne hovoril, že ich Stalin plánoval a rozhodoval pohľadom na glóbus. Maršal Konev, veliteľ 1. ukrajinského frontu, v ktorého operačnom území sa nachádzali aj Karpaty, nemal vôbec v úmysle vynútiť si prechod neschodnými hornatými hrebeňmi Karpát. Mal na to niekoľko vážnych dôvodov: v pamäti boli ešte obrovské ruské straty z prvej svetovej vojny, keď v r. 1914 ruské vojská prekročili Karpaty. V r. 1944 bola situácia ešte nepriaznivejšia: sovietske vojská nemali skúsenosti z bojov v hornatom teréne, ktorý je pre tanky a ťažké zbrane takmer úplne neschodný.

Keď pádom Rumunska sa na Sovietov neočakávane usmialo vojnové šťastie a Červená armáda sa takmer bez boja dostala na okraje maďarskej nížiny, ruské vedenie plánovalo obchvat Slovenska pochodom cez poľskú planinu na severe (cez Krakov na Ostravu) a cez maďarskú nížinu na juhu (cez Miškovec k Budapešti a k Viedni). Treba znovu podotknúť, že už spomínaný Čatlošov plán, s ktorým išli do Moskvy Šmidke a Ferjenčík, sa v podstate opieral o otvorenie karpatských priesmykov pre Červenú armádu, čiže prechod cez Karpaty bez ľudských a materiálnych strát. Moskva vtedy plán zamietla. Je to preto tým ťažšie pochopiť, že o niekoľko dní neskoršie sovietske vojská začínajú ofenzívu, ktorej cieľom je presne to, čo Čatloš, Malár a Golián celé mesiace ponúkali márne. Okolo tejto záhady sú nám známe iba fragmentárne informácie, podľa ktorých sa sovietske stanovisko vykryštalizovalo nasledovne:

Spočiatku Sovieti boli presvedčení, že povstanie je Benešom inšpirovaná buržoázno-demokraticko-liberálna akcia, voči ktorej najmúdrejší sovietsky postoj bude: pozerať sa z druhej strany vŕškov, ako sa nedočkaví demokrati škvaria vo vlastnej šťave. Povstanie však malo mnohé neočakávané zvraty. V mnohých Slovákoch prebudilo staré rusofilské sentimenty, čo kedysi tak starostlivo pestoval Vajanského okruh v Martine. Ďalej, pod vplyvom domácej, nemeckej a sovietskej propagandy na Slovensku bol pojem partizán a povstalec synonymný s pojmom komunista. Tí, čo sa hlásili do povstania, ako aj tí, čo sa doňho viac-menej zaplietli, si mysleli, že oni môžu byť iba komunistami a aj primerane sa vyjadrovali navonok.

Neskôr, keď sa dozvedeli, že existuje aj „demokratická“ zložka povstania, ich mávanie červenými zástavami nebolo také energické, ale spočiatku komunistický zápal bol taký vypuklý, že úplne pomiatol komisárov, agentov a emisárov Moskvy. Títo referovali do moskovskej centrály, že pri troške šikovnosti socialistické elementy sa budú môcť zbaviť demokratickej príťaže tak ľahko, ako sa v r. 1917 zbavil Lenin Kerenského. Pod vplyvom takýchto hlásení začali hľadieť v Moskve na situáciu ináč. Gottwald prediskutoval otázku s Dimitrovom a potom ju spoločne predniesli Stalinovi.

Nikto nevie, čo všetko Gottwald Stalinovi povedal. Výsledok rozhovorov bol však ten, že Stalin dňa 3. septembra vydal direktívy maršalovi Konevovi, aby čím skôr zaútočil cez Karpaty a spojil sa so slovenskými partizánsko-vojenskými útvarmi. Sovietske vojská mali dosiahnuť Prešov už 12. septembra 1944.

Rozradostený Gottwald hlásil výsledky svojich rozhovorov do Londýna č-s. vláde. Tam tiež povstanie vyvolalo určité personálne zmeny. Za hlavného veliteľa č-s. vojska bol vymenovaný generál S. Ingr a ministerstvo národnej obrany po ňom prebral Ján Masaryk. Veliteľom č-s. vojska sa na Slovensku stal gen. R. Viest, ktorý sa v tom čase nachádzal v Moskve. Za jeho neprítomnosti viedol oddiely „č-s. armády na Slovensku“ J. Golián. Najzodpovednejšiu a najťažšiu úlohu v tejto veliteľskej zostave (rozloženej v troch krajinách a na stovky kilometrov od seba) mal Heliodor Pika, Benešovi oddaný, ale i schopný dôstojník-diplomat pracujúci v Moskve. Keď sa č-s. vojenské vedenie v Londýne dozvedelo o ruských úmysloch preraziť cez Karpaty, čo mala uskutočniť 38. sovietska armáda (gen. Moskalenko) a 1. č-s. armádny zbor (gen. Kratochvíl), zmocnila sa ho priam hrôza. Zo správ, ktoré dostávala č-s. vláda v Londýne od svojich ľudí z Bystrice, londýnske miesta vedeli, čo sa stalo už 1. septembra s dvomi slovenskými divíziami, ktorým velili Malár, Markus a Tatarko. Bol im známy aj systém opevnení, ktoré na tejto strane Karpát vybudovali Nemci za posledných osem mesiacov. Masaryk ako č-s. minister národnej obrany a zahraničia podal protest proti týmto zámerom, v ktorom sa hovorilo, že č-s. vláda nemôže brať nijakú zodpovednosť za výsledok operácií (v ľudovej reči to znamená asi toľko: keď vám tam Nemci dajú po hlave, to bude vaša chyba, my sme vás varovali). Londýnsku vládu mrzelo hlavne to, že v týchto nezmyselných bojoch mal vykrvácať aj č-s. armádny zbor, ktorým Beneš zamýšľal ustanoviť na Slovensku vojenskú diktatúru a do ktorého za týmto účelom práve poslal z Anglicka 107 sebe oddaných dôstojníkov.

Ale ako sa Chruščov vyjadril vo svojej protistalinskej reči, Stalin si nedal vo vojenských veciach nikým radiť a nikto sa mu nikdy beztrestne nepostavil na odpor. Konev iste vedel, že ofenzíva cez Karpaty je samovraždou, ale ani on nemal odvahu protirečiť generalissimovej intuícii. Radšej narýchlo zmenil strategické plány 1. ukrajinského frontu a dňa 8. septembra začal sériu útokov známych pod menom karpatsko-duklianske operácie. Bol to jeden z najkrvavejších a najtvrdších bojov druhej svetovej vojny. Útok za útokom sa rozbíjal na skvele bránených nemeckých pozíciách. Dňa 6. októbra sovietske a č-s. vojská obsadili obec Vyšný Komámik (270 obyvateľov, okres Stropkov) a keďže toto bola prvá obec povojnového Československa, ktorú boľševici „oslobodili“, tento deň sa dnes slávi ako deň ľudovo-demokratickej č-s. armády. Ofenzíva, od ktorej si v B. Bystrici tolko sľubovali, skončila fiaskom.

Pre Rusov sa však prechod cez Karpaty stal vecou prestíže a zastaviť akcie na Karpatoch by bolo nepriamym priznaním porážky. Preto boje pokračovali bez ohľadu na straty. Nemci zlikvidovali povstanie 27. októbra, a tak hlavný cieľ ofenzívy už nejestvoval. Na ruskej strane boli však posadnutí myšlienkou prechodu cez Karpaty jednoducho preto, lebo tak „skazal Stalin“. Boje skončili 27. novembra 1944 za obrovských strát na mužstve a materiáli. Masívny kamenný pamätník na Duklianskom priesmyku pripomína smrť 80.000 sovietskych a 6.000 slovenských a českých vojakov, k čomu treba pripočítať ďalšie tisíce ranených a nezvestných.

Ale i tak Sovieti bojmi Nemcov z Karpát nevytlačili. Nemci boli prinútení skrátiť svoju bojovú líniu, lebo im hrozil obchvat z juhu. Z karpatsko-duklianskych obranných postavení sa stiahli na obrannú líniu na Ondave a cestou systematicky ničili všetko, čo by mohlo byť Rusom na úžitok. Evakuácia slovenského východu bola smutným dokumentom nemeckej dôslednosti v brutalite a v ničení, ale aj ukážkou toho, ako im v tom Červená armáda nemohla urobiť škrt cez rozpočet. Červená armáda dorazila do Prešova a do Košíc až 20. januára 1945 (podľa pôvodného plánu mala byť v Prešove 12. septembra 1944), a to iba preto, že nemecké vojsko priestor vyprázdnilo, lebo im v týchto pozíciách hrozilo obkľúčenie. Veď sovietske vojská 2. ukrajinského frontu (maršal Malinovský) sa priblížili k Budapešti už v decembri 1944, dňa 21. decembra obsadili Rimavskú Sobotu a dňa 24. decembra Levice. Nemci boli prinútení stiahnuť sa na nové obranné línie pri Liptovskom S v. Mikuláši, využívajúc pri tom skvelý hornatý terén Slovenska, o ktorom povstalci tak veľa rečnili a písali, ale ho vo svoj prospech nezužitkovali.

Nemeckí vojenskí odborníci tvrdia, že Rusi by sa boli dostali do Prešova a do Košíc aspoň o dva mesiace skôr a bez boja, keby boli nechali karpatské priesmyky na pokoji a pokračovali podľa pôvodného plánu cez poľskú rovinu na severe a cez maďarskú nížinu na juhu. Mohli tam byť už v septembri, keby boli prijali Čatlošov-Goliánov plán o otvorení karpatských priesmykov slovenskou armádou v čase, keď sa to ešte dalo. Argumenty, že karpatsko-duklianska ofenzíva viazala značné nemecké sily, ktoré sa tak nemohli zúčastniť na potlačení povstania, sú iba čiastočne pravdivé. V prvom rade likvidácia povstania bola policajnou akciou, ktorú vykonal takmer výlučne zbrane SS, frontové boje zase vykonávala Wehrmacht. V tomto ohľade oveľa viacej pomohla slovenským povstalcom Polska armija krajova, ktorá povstala vo Varšave a viazala SS oddiely, ktoré boli neskôr naozaj nasadené na Slovensko. A v druhom rade, na hrebeňoch Karpát to boli práve pomerne malé nemecké sily, ktoré viazali obrovské sovietske zoskupenia mužstva a materiálu, úplne prekazili ich strategické plány a dosiahli pomernú stabilizáciu frontovej línie južne od Karpát.

Na neúspech duklianskych operácií doplatili mnohí. Generál Kratochvíl, veliteľ 1. č-s. armádneho zboru videli hneď po prvom neúspechu, že Sovieti chcú na Karpatoch „hlavou prebiť múr“. Vyslovil sa proti pokračovaniu takýchto bojov, za čo ho Sovieti pre jeho defetistické zmýšľanie pozbavili velenia a nahradili povoľným a poslušným L. Svobodom. Ludvik Svoboda nikdy neprotestoval proti ničím neodôvodnenému hnaniu vojakov na jatky.

Keď duklianska ofenzíva uviazla, pozval si Dimitrov k sebe Gottwalda a robil mu ostrú kázeň, že neodhadoval správne situáciu a že jeho neobozretnosť veľmi rozčúlila šéfa. Podľa výpovedí očitých svedkov sa Gottwald vrátil z návštevy celý bez seba a triasol sa ako osika. Zrazu odpadol a privolaný lekár zistil, že Gottwald bol čiastočne paralyzovaný mozgovou mŕtvicou. Celé týždne ležal v Moskve viac mŕtvy ako živý. Vraj len toto ho zachránilo pred prísnejším trestom rozhnevaného Stalina.

S duklianskou ofenzívou súvisí aj presun 2. č-s. samostatnej paradesantnej brigády, ktorý začal koncom septembra, ako aj presun 1. č-s. stíhacieho pluku, ktorý sa začal o niečo skôr. Tieto útvary mali posilniť klesajúcu morálku povstaleckých vojsk a udržať územie až do príchodu sovietskej armády. Je síce pravdou, že vojaci paradesantnej brigády zo začiatku prejavili značný bojový elán, ktorý však v povstaleckom prostredí veľmi skoro vyprchal. Keď videli, aká odlišná je skutočnosť od teórie, aj oni prepadli úplnej apatii a riadili sa zásadou: „zachráň sa, kto môžeš a kde môžeš“. (Niektorí z nich do bojov vôbec nezasiahli, ale hneď po vysadení na Slovensku zdezertovali k svojim rodinám.