Bolelo nás srdce pri tomto pohľade. Po verejnom príchode partizánov do obce sa rozchýrilo, že Nemci obsadzujú Slovensko a zatkli pána prezidenta. To bol prvý chýr v mojej obci a preto sa organizovali chlapi do zbrane. No keď sa v rozhlase ozval hlas pána prezidenta, dôvera v povstanie bola nalomená a bojová nálada opadla.

Prenikali chýry, že asi v 20 km vzdialenej Sklabini bola vyhlásená ČSR a v Martine bol postrieľaný nemecký Ottov štáb.

V prvých dňoch povstania bol vyhlásený letecký poplach v Martine. Počas neho v úkrytoch opití partizáni znásilnili ženy. Že je to pravda, dosvedčuje to, že traja z nich boli za tento čin verejne popravení na námestí. Jeden z nich, asi 20–ročný Emil M., bol z našej obce.

V polovici septembra som išiel siať s otcom oziminu. Keď sme vyšli z dediny, počuli sme streľbu. Otec si myslel, že streľba je ďaleko a ako pravý roľník hovoril, že siať musíme. Ale keď sme sa priblížili k hradskej, spájajúcej Príbovce s Turčianskymi Teplicami, streľba zosilnela a už sme videli ísť v rozostupe 3–4 nemecké tanky od Moškovca. Oproti nám išli 2 nákladné autá s partizánmi. Otec rýchle obrátil kone a vracali sme sa domov.

Z diaľky sme pozorovali nezabudnuteľný obraz. Z áut povyskakovali partizáni a rozutekali sa po chotári. Z tankov začala paľba guľometov. Viac sme už nevideli, lebo sme už prišli do obce. Za dva dni som bol jeden z tých, čo sme išli povinne s po vozom po mŕtvoly. Bolo ich 7–8. Ostatným partizánom sa podarilo ujsť.

Dozvedeli sme sa, že Príbovčania vystríhali tých partizánov, že Nemci prerazili do Turca cez Slovenské Pravno. Partizáni Príbovčanom neverili a s výkrikom "My Germánom ukážeme!" vyrazili vpred.

Musím konštatovať, že slovenský národ nemal rád nacizmus.

Ale robil rozdiel medzi nacizmom a Nemcami, lebo sme žili v národnostne zmiešanom prostredí s nemeckými kolonialistami. No svoj štát a svojho prezidenta sme úprimne milovali.