Po úradnom vyhlásení povstania začali partizáni pohon na bezbranných banskobystrických Nemcov, ktorých pochytali a niekoľkých na mieste odstrelili. Osobne som videl mŕtvolu všeobecne známeho spoluobčana, fotografa Rumla na Dolnej ulici, a v Národnej ulici mŕtvolu ďalšieho, veľmi známeho obyvateľa, ale meno si už nepamätám. Takisto som videl aspoň dvoch zavraždených ukrajinských utečencov na vtedajšej hlavnej železničnej stanici.

Prvé dni povstania sa mi spájajú s ďalším nepríjemným zážitkom, na ktorý dodnes neviem zabudnúť. Na Uhlisku som videl zelenkasté civilné nákladné auto, na ktorom bola skupinka 10–15 spútaných vydesených ľudí vo veľmi zúboženom stave. Boli tesne pri sebe so sklonenými hlavami. Boli obklopení civilnými ozbrojencami so samopalmi. Najprv som tejto udalosti nepripisoval dôležitosť. Po 2–3 hodinách som počul hromadnú streľbu z Mičinskej doliny, asi 1,5 km od môjho stanoviska. Potom bolo počuť ojedinelé výstrely a neskôr hukot vracajúcich sa áut. Jedno z nich som videl prázdne. Ešte stále som nechápal, o akú tragédiu išlo. No, na druhý deň sa rozšírila správa, že partizáni strieľajú ľudí na Mičinskej ceste. Vtedy som si uvedomil, že na nákladnom aute som videl ľudí, ktorí boli práve pred beštiálnym zavraždením.

V tomto ovzduší teroru sa každý obyvateľ musel zapojiť do povstania. Ako študenta gymnázia ma pridelili do Evakuačnej kancelárie SNR. Mal som robiť funkciu spojky. Ale v tom všeobecnom chaose ma ani raz nepoužili, ako aj ostatných spolužiakov v skupine. Pretože spolužiaci hrávali karty a fajčili, tak som sa v tom pridal k nim aj ja, hoci som dovtedy nefajčil. Dlho mi trvalo, než som sa zbavil tohto povstaleckého návyku.

Počas celého povstania som mal možnosť počúvať Banskú Bystricu, Bratislavu a Londýn. Kým Bratislava a Londýn vysielali pomerne pravdivo, B. Bystrica bola značne nespoľahlivá a vzbudzovala nereálny entuziazmus predstavou ľahkého víťazstva nad Nemcami, čo bolo príčinou veľkých tragédií.

Po porážke povstania došlo k represáliám Nemcov. Povstanie sa stalo priamou príčinou smrti mnohých známych Banskobystričanov, ako aj iných ľudí, ktorí sa zapojili do povstania. O nemeckých represáliách sa v meste vedelo, čo na nás pôsobilo veľmi deprimujúco i napriek pomernej korektnosti radových nemeckých vojakov. Raz na ulici som si vypočul rozhovor dvoch esesákov, ktorí sa vyslovovali veľmi pohŕdavo o gardistoch, že títo by neboli schopní zavraždiť človeka. Toto bolo v súvislosti s uvedenými popravami vykonávanými Nemcami v okolí B. Bystrice, pri ktorých boli aj gardisti, ale len ako príslušníci strážnej služby.

Na povstanie veľmi nerád spomínam. Každá spomienka ma napĺňa hlbokým zármutkom a veľkou bolesťou nad desaťtisícami nešťastných obetí, ktoré si vyžiadala táto dosial najväčšia tragédia v histórii Slovenska. Povstanie bolo od svojho začiatku nezmyselné a odsúdené na neúspech. Je viac ako isté, že v súčasnej dobe tragické povstanie nijako nezmení obraz o Slovensku.