V tejto súvislosti nás doslova udivilo, keď sme sa dopočuli, že povstanie chystajú nielen domáce a zahraničné kruhy, ale aj Tisova vláda v Bratislave. Názory očovských občanov neboli jednotné. Poznali sme ich, boli sme s nimi v ustavičnom styku. Diferencovali sa najmä podľa náboženského presvedčenia. Jedna časť (evanjelická) zastávala názor, že povstanie treba začať hneď, početnejšie (katolícke) skupiny nesúhlasili s jeho urýchlením. Vraj s povstaním bude treba ešte počkať, žiadúci je nadovšetko kontakt s vedením armád, ktoré by mali Slovensko obsadiť.

Čoskoro sme sa presvedčili, že sa povstanie už neodkladalo. Dňa 29. augusta sme už začuli hlasité volanie banskobystrického vysielača i rozhodnutie o povstaní proti vtedajšiemu režimu. A, pravdaže, aj povstalecké slová i hudbu, potom známe verše "Hej, mor ho, Detvo, môjho rodu!..." Na to prišla aj k nám do Očovej výzva, aby všetci muži–vojaci a tí, čo boli odobratí na vojnu, zaraz narukovali do najbližších kasární. Rozkaz sme poslúchli.

"Tak čo? Kde pôjdeme?" kládli sme si otázky aj napriek tomu, že sme si nemohli vyberať. Najbližšie kasárne boli vo Zvolene. Napokon nás tam z Očovej zaviezli ráno 3. septembra 1944 na vojenskom aute. Sprevádzali nás vojaci, čo mali pri sebe zbraň a tí počas cesty na niekoľkých miestach aj vystrelili. Boli to prvé povstalecké výstrely, čo sme zacítili vo vzduchu.

Vo Zvolene sme sa dlho nemohli zdržiavať, lebo kasárne boli preplnené, o prijatí, výstroji a umiestnení nemohlo byť ani reči. Na takýto stav sa kasárne jednoducho nepripravili. Takmer bez zastávky sme dorazili do Banskej Bystrice. Bolo to 3. septembra 1944 pred poludním. Na ten deň nemožno zabudnúť, ani na všetko, čo sa odohrávalo okolo nás. V meste vrelo ako v úli, o ľahostajnosti, či nezáujme ľudí o to, čo sa deje, sa nedalo hovoriť. Naopak, aj po časovom odstupe mal som vždy pocit, ako by v meste, no aj inde po dedinách dominovalo nedefinovateľné nadšenie, zároveň však aj obavy.

V ten deň ma osobitne prekvapilo, keď sme dostali nového veliteľa, vojenské autá a zbrane a keď nám oznámil, že pôjdeme z Banskej Bystrice ďalej. Nevedeli sme kde zastaneme, čo bude naším cieľom. No pravdepodobne to vtedy nevedeli ani oni sami. Z jednoduchej príčiny: nevedelo sa, ako má povstanie prebiehať, nevypracoval sa dôsledný povstalecký program. Prekvapil nás však príkaz veliteľa, že v priebehu cesty máme z áut vyvolávať: "Generál Čatloš je v Banskej Bystrici, za ním príde aj prezident dr. Jozef Tiso!"

Vtedy som nemohol vedieť, či je naozaj tak a či prezident naozaj uvažoval o takejto ceste, z propagandistických cieľov takáto správa bola veľmi dôležitá, ba ochotní sme boli jej aj uveriť. Neskôr som pochopil, že keby sa bola ohlasovaná a predpokladaná cesta dr. Jozefa Tisu vtedy realizovala, udalosti v priebehu povstania mohli mať iný spád. Viem iba to – z úst vtedajšieho ministra Alexandra Macha o dvadsať rokov neskôr po prepustení z väzenia –, že povstanie, resp. prechod sovietskej armády chceli realizovať tak, aby na území Slovenska padlo čo najmenej výstrelov a najmä ľudí.

V tento deň sme nastúpili cestu z Banskej Bystrice ďalej na sever, ale ustavične sme nevedeli, aký bude náš cieľ. Odchádzali sme na viacerých vojenských autách cez Šturec smerom na Ružomberok. Na sebe sme mali civilné oblečenie, ale v rukách už aj zbrane. Mne sa ušiel ľahký guľomet a pás nábojov, ktorý mi podával veliteľ so slovami: "Keď dám povel, budete strieľať!" Nasledovala kratučká inštruktáž o tom, ako narábať so zbraňou, ktorú som dovtedy nikdy nemal v ruke. A šli sme. Bola to riskantná cesta, keby v priestoroch Starých Hôr, Kalištia, Motyčiek, či Donovalov boli skryté čo len nepatrné skupiny so zbraňou, v priebehu niekoľkých minút by nás mohli načisto zlikvidovať. Našťastie sa tak nestalo.

Po ceste sme sa dozvedeli, že naším cieľom budú ružomberské kasárne, ale ešte pred tým sme zastali už v Liptovskej Osade. V jej blízkosti – dnes by som nevedel presne určiť to miesto, – naskytol sa nám vtedy strašný obraz: pohľad na masový hrob. Dodnes vidím na okraji jamy vystretú jednu z obetí, ako zomierala zacláňajúc si oči ramenom. Nevedel som odhadnúť, koľko ľudí bolo zahrabaných do tohto spoločného hrobu, ani prečo a kto tu zomieral takouto smrťou.

Dnes sú už o tom známe podrobnejšie údaje. Pohľad na mŕtve telá ma traumatizoval, nikdy sa mi nevytratil z pamäti.

Vari ešte strašnejší pohľad ma očakával v ružomberských kasárňach, kde nás napokon doviezli i zložili. Mali sme vyfasovať vojenský mundúr a ubytovať sa. Naprostred kasární, vlastne tam, kde bola rozvodňa elektrického prúdu, bolo množstvo krvi. Tam na tom mieste sa odstreľovali ľudia, zvyčajne bez súdu. Kto to bol a koľkí, vedia azda iní. Tu na tomto mieste som už začal pochybovať o morálke povstaleckých skupín i cieli povstania. Počiatočné nadšenie o potrebe povstania sa z nás začalo vytrácať.

V Ružomberku sme však neostali, všetko sa opakovalo ako dovtedy, ani v týchto kasárňach nebolo miesta. Nepripravenosť na povstalecké akcie bola zreteľná. Po uvedomení si skutočného stavu, rozhodla sa moja skupina (Juraj Bušša, neskôr minister školstva, doc. dr. Ján Zochniak, právnik a doc. dr. Ján Otruba, vedecký pracovník v oblasti meteorológie) odísť do Dolného Kubína a narukovať do dolnokubínskych kasární. Tam sme prišli – znova na vojenských nákladných autách pred večerom. Neostávalo nám však nič iné, ako sa pripraviť na nocľah pod holým nebom. Ani v týchto kasárňach nebolo miesta. Vtedy som sa rozhodol vedno s dr. J. Zochniakom, že sa vyberieme do rodných obcí (on bol zo Sedliackej Dubovej a ja z Krivej), a že narukujeme na druhý deň, že sa ta vrátime. Aj napriek viacerým pochybnostiam sme jednostaj verili, že povstanie má zmysel, že treba zachraňovať, čo je v našich silách. Do kasární sme sa však už prakticky nemohli vrátiť ani potom. Všetko sa odvíjalo akosi inakšie.

Z Dolného Kubína sme sa vo večerných hodinách vyviezli na motorovom vlaku do Tvrdošína s osobitnou vojenskou jednotkou, čo šla hliadkovať na slovensko–poľské hranice. Inde sme nemohli zostúpiť, lebo vlak nikde nezastal. Z Tvrdošína sme sa rozhodli ísť domov peši. Už bola noc, nakoniec sme v blízkosti Nižnej nad Oravou zastali v poli a prenocovali tam pod usušenými obilnými snopmi. Do Krivej som došiel ráno, ale dedina bola akoby vymretá. Všetko živé sa odsťahovalo do Krivskej doliny, ľudia a s nimi aj statok. Už sa začal očakávaný útok nemeckých vojsk od poľských hraníc, ľudia sa chceli vyhnúť stretnutiu partizánskych skupín s nemeckou armádou.

S rodičmi som sa vtedy stretol ďalej od dediny (asi 3 km). V šírom poli sa v nasledujúcu nedeľu odbavovala aj svätá omša. Chýbal nám však starý otec, ktorý za nič na svete nechcel opustiť rodný dom a ostal v dedine. Vraj radšej tam zahynie, ako by šiel preč.

Predpoklad o útoku Nemcov bol správny, o pár dní Nemci naozaj zaútočili, skôr vari uskutočnili prieskumnú akciu. Na okraji našej obce Krivej boli výhodné pozície na ich zastavenie i na obranu. Nemci postupovali od Tvrdošína nadol do Podbiela, ale nad našou obcou sa strhla prudká prestrelka. Partizánske skupiny pancierové autá zastavili a Nemcov donútili na ústup. Pre dedinu to bola nebezpečná situácia, mohla v priebehu niekoľkých hodín padnúť popolom a mohli zomierať aj ľudia. Škody však boli iba minimálne a nikto (okrem vojakov) nebol zranený. No boli sme si istí, že sa Nemci naisto raz vydajú znova touto cestou nadol, a že sa budú usilovať obsadiť celú oravskú dolinu. Je prekvapujúce, že neskôr to urobili ľahko a bez väčších strát. Oravské dediny pri ich obsadzovaní neutrpeli vážnejšie škody, neboli straty na životoch, s výnimkou tých, čo sa zúčastňovali partizánskych akcií.
Z terajšieho pohľadu viem, že naše životy boli v tých dňoch v nebezpečenstve, že sme sa kedykoľvek mohli stať obeťami nepremyslených činov a akcií. Naozaj ich možno aj takto charakterizovať, neskôr ich tak hodnotili aj viacerí vojenskí odborníci. Ved napríklad dodnes mi znejú v ušiach slová generála Malára, čo vyslovil asi takúto myšlienku do rozhlasu: "Chlapci, vec je predčasná..." Tento jeho názor o povstaní, vyslovený pred národom, ho neskôr stál život.

Myšlienka zachrániť Slovensko pred nežiadúcim krviprelievaním bola správna, realizovala sa však zle, nepremyslene alebo ktosi nevykonal, resp. nesplnil, čo sa od povstania očakávalo. Ostala iba nádej, že sa o tom raz dozvieme viac, ak sa ešte sprístupnia sovietske vojenské archívy.

Povstanie nebolo národné a už naskrz nie celonárodné. Nerealizovali ho iba sily, ktorých zásluhy nekriticky vyhlasovala vyše štyroch desaťročí vládnuca totalita. Skutoční a statoční bojovníci (domáci i zahraniční) presvedčení o veľkej úlohe pripraviť postupujúcej víťaznej armáde od východu pôdu aj u nás, v tomto boji padali a zasluhujú si úctu a uznanie. Väčšina tzv. povstalcov sa však po skončení vojny z účasti na povstaní usilovali iba profitovať. Nerobili to však tí, čo mali zmysel pre pravdu a etiku.

Slovenský národ vtedy nepovstal alebo nechcel povstať proti vlastnému štátu, bolo však u nás úsilie zo strany našich ludí i vlády zachrániť čo najviac a vyhnúť sa aj materiálnym stratám. Aké boli výsledky, ukázali neskôr nasledujúce udalosti...