A ako to, že doteraz nie je nikto odsúdený a stíhaný za nastolenie a udržiavanie zločineckého komunistického systému? Na nás sa trestami nešetrilo, včítane radových členov! Z tohto vidno, ako blízko má k pravde o nás a našej činnosti obraz šírený o nás rôznymi spisovateľskými, novinárskymi a inými predajnými dušami.

Je žiadúce, aby našej verejnosti bol predložený pravdivejší obraz o našej činnosti. Dňa 3. 9.1944 som bol povolávacím listom Doplňovacím okresným veliteľstvom povolaný do domobrany. Po dvoch týždňoch som bol pridelený do jednotky, ktorá mala pôsobiť proti partizánom. Aj keď som bol zaradený do nej nie na základe vlastného rozhodnutia, s jej činnosťou som súhlasil: vari bolo správne ostať nečinným pri vyhadzovaní železníc, mostov, tunelov – výsledok namáhavej práce našich ľudí? Co ale bolo ďaleko horšie, partizáni vraždili nevinných ľudí. Jednotka mala asi 50 osôb. Krátko potom sme boli nasadení ako prieskumná jednotka pri Strečne. Tu sme zajali asi 15–20 partizánov vo veku 16 až 18 rokov. Náš veliteľ im najprv prehovoril do duše, či im nie je lepšie doma pri rodičoch, ako strádať v horách a strieľať po Slovákoch. Za rodičov sme im dali príručku remeňom po zadku a pustili ich domov. Takíto sme my boli "hrdlorezmi".

Potom sme sa presúvali na iné miesta. Kde sme sa objavili, ako napr. v Prochoti, tam partizáni opúšťali tieto podhorské obce. Obyvatelia dedín boli tomu radi, lebo na svoje zásobovanie sme nepotrebovali miestne zdroje, ktoré si partizáni vymáhali i násilím.

Z týchto miest sme odišli do Banskej Bystrice, kde sme pôsobili ako ochranný oddiel pre prezidenta Tisa, o čom asi ani nevedel. Naša prítomnosť však bola zbytočná, lebo Tiso, keď Nemci po víťaznej manifestácii Banskou Bystricou viedli dolu asi niekoľko sto zajatých povstaleckých vojakov, dal zastaviť tento sprievod a bez ochrany vstúpil medzi vojakov asi s takýmito slovami: "Chlapci moji, ste vo veľmi zložitej situácii, ale verte mi, že sa budem usilovať zo všetkých síl vyslobodiť vás zo zajatia, aby ste ešte do Vianoc boli pri svojich mamičkách."

V tejto súvislosti by som chcel na pravú mieru uviesť desaťročia šírené nepravdivé tvrdenie, že Dr. Tiso slúžil slávnostnú omšu a nemecký veliteľ Höffle hral na organe. Dr. Tiso neslúžil slávnostnú omšu, ale tichú, a preto Höffle nemohol hrať, ani nehral na organe.

Z Banskej Bystrice sme boli premiestnení do Ružomberka, kde sme aj držali čestnú stráž pred hrobom Andreja Hlinku. Iba na tomto mieste sme zažili partizánske prepady, pričom tu zahynul jeden člen našej jednotky.

Z Ružomberka sme a presunuli na Ponitrie, kde sme mali vytlačiť partizánov z Podhradia a z Lehoty pod Vtáčnikom. Podarilo sa nám to bez skutočného boja, lebo partizáni v našej 50–člennej jednotke videli pluk vlasovovcov a zastavili sa až na vrcholoch Vtáčnika.

Boli sme nasadení aj na Dolnej Orave v okolí Zázrivej, proti skupine Morského. Hoci bola početnejšia ako my, rozbili sme ju a donútili k úteku na radosť miestnych obyvateľov. V zime sme boli nasadení aj v okolí Bukovej v Malých Karpatoch, kde sa vyskytovali partizáni. Našu úlohu sme splnili bez boja, lebo partizáni pred nami ušli. Aj tak som mal na nich veľkú zlosť, lebo sme boli zmorení presunmi v hlbokom snehu, vyvolanou tou príčinou, bez ktorej by sa náš štát i my zaobišli.

Podobných akcií sme mali viac na celom západnom i strednom Slovensku. Z jednej do druhej sme sa presúvali cez horské oblasti na dvoch nákladných autách, pričom sme mohli slúžiť ako ľahký ciel partizánskeho útoku. Ale k tomu nikdy nedošlo. Zrejme neboli takí hrdinskí, ako sa o tom desaťročia hovorilo a písalo (legendy). Nestretli sme sa ani s nepriateľstvom našich občanov, lebo sme sa držali vojenskej disciplíny a právneho poriadku.