Priznáva, a predsa svoje rozsiahle dielo musí zarámovať do nekritického, nemilosrdného straníckeho biľagovania prezidenta Tisu a ľudovej strany. Aby nemohol byť priamo usvedčený, nuž svoje útoky proti slovenskému prezidentovi maskuje označením "Tisová skupina". (Zostanem v týchto poznámkach i ja pri jeho terminológii, pravda, bez toho, žeby som chcel tým nahrádzať Dr.Jozefa Tisu, alebo oddeľovať nás, jeho spolupracovníkov od ostatných činiteľov Slovenskej republiky – s výnimkou tukovcov.)

Biľaguje. A aspoň trochu pravdivo?

Posúďte!

O päť a polročnom období pred povstaním hádam by stačilo spomenúť v krátkosti niektoré fakty ako odpoveď. Nechcem, nevynasnažím sa vyhľadávať odkazy z ľudáckeho prameňa na podvrátenie jeho tvrdení, ale opačne: z ich vlastného, komunistického.

V júli 1944 posielali do Moskvy známy dokument V. ilegálneho ÚV KSS, teda musel ho schváliť aj Husák ako jeden z trojice členov ÚV, niesol ho K. Šmidke, druhý člen ÚV. Dokument bol napísaný samozrejme z komunistického stanoviska, ale predsa výrečne hovoril o skutočnosti, ako bol vedený slovenský štát za 5 a pol roka.

Ukážky z dokumentu:

"Doba potvrdzovala tisovské tézy, Hitler Slovensko neobsadil, štát sa osvedčil, zvláštne komplikácie nenastali v národnej stránke, t. j. v uplatnení sa slovenského národa doma, menovite vlastnej inteligencie,Jazyka, pri obsadzovaní miest a pod., sa dosiahol značný pokrok oproti stavu za ČSR, teda mal kredit."

"V tejto etape sa tiež ukázalo, že Slovensko môže samo o sebe hospodársky dobre obstáť, nenastal chaos hospodársky ani menový, sociálny štandard neklesol, naopak."

"Dnes (pozn. v júli 1944, teda v piatom roku vojny!) je pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti tým krajom (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj do možnosti zakúpenia tovaru."

"Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze."

"Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval; do zariadení sa investovalo asi 2 miliardy Ks (v priebehu 2 rokov), čo je na Slovensku veľká suma. Pomer slovenskej koruny k českej je 1:1,65 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,65 Ks, kupuje sa na čierno po 1–2 Ks. Pengő po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. Keby neprišlo k okupácii, (pozn.: žiaľ, pre povstanie došlo) k vydrancovaniu Slovenska Nemcami, boli by tu určité zásoby, pravda, nie veľké, dostatočné však k udržovaniu domáceho obyvateľstva a azda aj k malej výpomoci pre Čechy.")

"Vcelku možno povedať podľa 6–ročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie udržať, a má dnes aj potrebné sily (i technické), i výrobné predpoklady ku konkurencii medzinárodnej..." (Nové slovo, nov. 1963)

Stačia tieto citáty na dôkaz toho, ako inakšie hodnotil výsledky "ľudáckeho režimu", "klérofašistického režimu" pred povstaním roku 1944 V. ilegálny ÚV KSS, v ktorom bol zodpovedným členom aj Gustáv Husák, než po 20–tich rokoch ten istý Husák ako autor autentického opisovania povstaleckých udalostí a ako –už síce rehabilitovaný, ale predsa len jednoduchý člen KSČ. Tieto citáty svedčia, že ľudácky režim nepotreboval kadečím maskovať svoju "reakčnú" tvár, svoju "protiľudovú" tvár, lebo tú tvár mal režim oveľa ľudovejšiu ako režimy predchádzajúce i nasledujúce. Veď starali sme sa nielen o národné, ale aj hospodárske a sociálne dobro ľudu. Všetkého ľudu, nielen ľudáckeho, ale i komunistického. Usilovali sme sa o priaznivé pomery nielen pre inteligenciu, úradníctvo, ale starali srne sa o prospech roľníckej väčšiny (vtedy ešte väčšiny) národa, aj o zamestnanosť, progresívne mzdy a sociálne napredovanie robotníctva.

Preto mal režim, režim Slovenskej republiky masovú základňu. Bol pre všetok ľud. Ale potom...

Priaznivý zvrat vo vojne v prospech zbraní sovietsko–amerických, najmä po Stalingrade, a teda aj v prospech budúcej ČSR, už roky uznanej všetkými víťaziacimi veľmocami a reprezentovanej Benešom, ako i stále katastrofálnejší stav, porážkový stav Nemecka zahniezdil alibizmus, najprv azda ešte len v profesionálnom dôstojníckom zbore, potom sa šíril v úradníctve, ba i medzi žandármi a pomaly temer všade.

Prečo ?

Preto, že stále zreteľnejšie sa zjavovala porážka Nemecka, víťazstvo spojencov, nuž dôstojníci, úradníci chceli existovať, ba i uplatňovať sa, i postupovať aj v povojnovej ČSR. Mnohí, aj neštátni zamestnanci mysleli už na záujmy svojej rodiny, ľ keď veľmi mnohí z týchto alibistov v srdci svojom cítili inakšie, lebo sa cítili dobre v samostatnom štáte, ba boli na jeho prosperitu aj hrdí, ten alibistický prúd, strach o existenciu v budúcnosti strhol aj ich, ochromil ich vernosť k Slovenskej republike, čo autor "Svedectva o SNP" stotožňuje s vernosťou k režimu (k ČSR).

Poznajúc situáciu, zmýšľanie, obavy ľudí, ktorí prežili už predtým niekoľko prevratov, môžem tvrdiť, že nie nepriateľstvo k slovenskému štátu, ani k "režimu", ale jedine ten nepriaznivý priebeh vojny pre Nemcov, tá víťazmi už tri roky uznávaná ČSR a tiež odmietavý postoj prevažnej časti Slovákov (vrátane aj ľudákov "Tisovej skupiny") k nemeckému nacizmu a jeho metódam – boli hlavné príčiny zakolísania čiže "rozkladu". Roľníctva na vidieku, dedinského ľudu –okrem niektorých oblastí – tento alibizmus sa vonkoncom nedotkol. Roľnícky ľud nezakolísal ani počas bojových hrôz. Medzi roľníctvom boli niektorí, ktorí podľahli lákavej vidine "vládnucej triedy" až v povstaní a po ňom, ako sa približovalo sovietske vojsko.

Pravda, samozrejme, boli aj presvedčení odporcovia režimu, najmä tí bývalí politicky exponovaní ľudia komunistickí, socialistickí, agrárnickí a čechoslovácki, ktorí svoj odpor začali v roku 1943 už systematicky uplatňovať v prípravách akcií, aby najneskôr pri prechode frontu mohli organizovaným povstaním "poraziť režim", resp. uchopiť moc.

Poraziť, výsledkom vojnových udalostí už aj tak porazený režim. Ale len vojnovými udalosťami! Vari národ, vari slovenský ľud tiež porazil svoj štát a jeho režim?

Plebiscit, jedine slobodný plebiscit by bol objektívnym dôkazom toho, za kým a za čím stál slovenský národ aj na konci vojny !

Plebiscit sa však víťazi neopovážili nariadiť. Vedeli, že výsledok by bol jasný. Takto bol viditeľný len alibizmus a Husákom uvádzaný rozklad. No a počas povstania a po ňom: boje, partizáni, udavačstvá, nacistické výčiny pridali tiež k rozkladu.

Veď ako sa rozkladá v porazeneckom ovzduší všetka disciplína, ba niekedy aj vernosť, to trpko skúsil aj sám Husák v posledných októbrových dňoch 1944 v Banskej Bystrici, na Donovaloch a na celom povstaleckom území. Vari by bolo možné hodnotiť bojovú morálku povstaleckých vojsk, partizánov – (s výnimkou ruských, sovietskych) – ba aj vernosť vysokých politických činiteľov SNP podľa správania sa v porazeneckej atmosfére úteku, spíjania sa, skrývania sa, bitiek o miesto v lietadlách do ZSSR, odhadzovania zbraní, vyzliekania uniforiem, pálenia osobných dokladov atď., atď.

Azda takto sa ukázala v plnej nahote vedúca garnitúra povstania.

Možno o nej súdiť podlá ich správania sa až v porazeneckom ovzduší? Však nie. To by bol veľmi nespravodlivý úsudok.

Ale také nespravodlivé je aj paušálne posmievame sa Husákovo z rozkladu "klérofašistického režimu".

I keď sa chcem vyhnúť osobničkáreniu (aj Husák sa kde–tu vyhol), predsa azda môžem klásť niekoľko otázok o tom období pred povstaním:

Po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom, s týmto svetovým vzorom a štítom všetkých komunistov na svete, v júni 1941 boli automaticky internovaní v Ilave aj v Bratislave skoro všetci evidovaní vedúci funkcionári komunistov, aj Husák. (Rozsah tohto opatrenia niesol aspoň čiastočne pečať osobných vlastností ministra vnútra a hlavného veliteľa HG Alexandra Macha. Nielen rozsah internovania, ale aj pomerne rýchleho prepúšťania.)

Keď to všetko konštatujem, nástojčivo sa ozýva otázka: ako dlho "sedela" väčšina týchto prominentných komunistov, medzi nimi aj Gustáv Husák?

Prečo pri spomínaní tohto utrpenia sa nepublikuje, nefixuje u každého väzneného presná doba, za ktorú bol internovaný alebo väznený? Prečo?

Zväz protifašistických bojovníkov musí mať predsa štatistiku! Prečo sa len paušalizuje, hádžu sa číslice o tisícoch (troch tisícoch), ale konkrétnosti o každom jednotlivcovi sa neuverejňujú.

Prečo asi?

Vedia to oni dobre a tuším to aj ja.

A mala by to vedieť aj mladá generácia.

Ďalšia otázka:

Keď boli po niekoľkých týždňoch (azda ktosi už po niekoľkých dňoch) prepustení z Ilavy, či boli povyhadzovaní aj zo svojho zamestnania? Stratili chlieb? Ich rodinní príslušníci boli azda prenasledovaní? Vyhadzovaní? Dietky nemohli študovať? Rodiny boli vysídlené z miest?

Uverejnite aj tieto dáta! Mladá slovenská generácia predsa nepozná pomery, nepozná pravdu a zaiste by s veľkým záujmom prijala takéto čisté víno.

Ďalej:

Nebol azda prominentný, puncovaný, všeobecne známy dlhoročný vedúci pracovník komunistickej strany, ktorý sa počas Slovenského štátu uchýlil zo životných nebezpečenstiev nacistickej Prahy do Bratislavy – do tej "klérofašistickej" – L. Novomeský; či nebol zamestnaný vo výnosné platenom redaktorskom mieste, kde mal asi dvakrát toľký plat ako redaktori nášho ľudáckeho úradného denníka "Slováka"? Či vari nebol voľne pripúšťaný k ministrom, či nerobil s nimi interview, či nepopíjal kávu a vínko často aj s ministrami toho klérofašistického režimu? Nie zradou alebo zatajovaním svojho presvedčenia, ale ako otvorený ideový protivník, ale starý priateľ? Či sa nemohol zúčastniť veľkej "režimistickej' sociálnej akcie stavby rodinných domkov? On, dlhoročný komunistický redaktor a tobôž jeden z trojice V. ilegálneho ÚV?

Či iný, mladší síce, ale ešte bojovnejší a za Slovenského štátu trochu aj väznený komunista, tiež z trojice ilegálneho ÚV – G. Husák, nemal pokojné, dobre platene zamestnanie v organizácii celoštátneho Zväzu a či nebol natoľko uctený, že sa mohol aj s manželkou zúčastniť "čaju o piatej" v úzkej spoločnosti aj členov vlády Tisovho režimu?

Či ďalší význačný a plnokrvný komunistický bojovník Ján Poničan nemohol popri výnosnej advokátskej praxi písať a uverejňovať básne, písať divadelné hry (Divný Janko, Sen na medzi, Jánošík), ktoré aj hrávalo Slovenské národné divadlo počas "klérofašistického" slovenského štátu?

Či teda takto "maskoval" ten ľudácky režim, svoju "reakčnú a protiľudovú tvár"? Takto prerastal "do zvrhlej fašistickej doktríny i praxe"?

To sú len otázky o príliš krikľavých príkladoch mne osobne známych. Avšak to, koľkých komunistických velikášov ten fašistický, protiľudový režim odsúdil na smrť a obesil? Hoci oni, komunisti, nesedeli učupení, poschovávaní, ale robili sabotáže, organizovali provokácie, vzbury, oslavovali Stalina počas vojny, vydávali protištátne letáky, ilegálne noviny atď. Viacerí boli z nich vo väzbe, usvedčení a súdení, ako to najistejšie vysvitá z povojnových opisov ich odbojovej činnosti nielen v románoch a filmoch, ale i vo vlastných životopisoch vo Zväze protifašistických bojovníkov. Tisíce, hádam aj desaťtisíce sú teraz požívateľmi § 255 dôchodkového zákona (čo pri všeobecne nízkych dôchodkoch je len chválitebné), ale aj vyznamenaní ako starí neochvejní bojovníci.

Takto sa teda "maskoval" ten ľudácky režim. Prosím uverejniť menovitú štatistiku: koľkých komunistov vyhodila zo zamestnania, väznila, odsúdila, ako dlho sedeli a koľkých popravila tá zvrhlá "fašistická prax"? A to počas vojny a za platnosti vojnových zákonov!

A dajte, prosím, zostaviť štatistiku povojnovú a po februári 1948! Koľkých obesili, koľkých väznili, po koľké roky!? Koľko desaťtisícov vyhodili zo zamestnania, ešte aj ich manželky z robotníckych zamestnaní! Koľkým vyrazili pero z rúk?! Koľkým deťom nedovolili študovať?! Koľko rodín vyhodili z bytov a vyvážali ich aj s deťmi a vnúčatami z miest do ďalekých samôt? Koľko chorých žien strkali aj s ich žalúdočnými vredmi do tehelní? Ako uväznili viacdetnú matku protiprávne, po oslobodzujúcom verdikte súdu! Atď., atď., atď.

Nech to vedia nielen súčasníci, ktorí už vymierajú, ale i povojnové mladé generácie a história, že do povstania, teda za päť a pol roka nebola vykonaná ani jediná poprava v Slovenskej republike! Ani za lúpežnú vraždu, ale ani za vlastizradu, špionáž, komunistické sprisahanie a pod.!

Ani jediná poprava!

Ani počas vojny!

V Európe nebolo jedinej krajiny, kde by za ten istý vojnový čas nebol človek popravený. Ešte aj neutrálne Švajčiarsko popravilo špiónov. Jedine slovenský stat sa môže v Európe týmto popýšiť! Popýšiť?

Žiaľ, na tento čistý štít padla škvrna.

Škaredá a bez ťažkého, háklivého medzinárodného položenia Slovenskej republiky nepochopiteľná. Nemeckí nacisti si vedeli totiž vynútiť ako v celej turópe, tak aj od predsedu slovenskej vlády a ministra zahraničia dr. Vojtecha luku "dohodu" – a to bez vedomia vlády! – dohodu o vyvážaní židov na práce a° Poľského Gubernátu. Ubezpečovali ho svätosväte o nasadení do práce, o preclení, o samospráve židov v okrese Lublin, o humánnom zaobchádzaní... Ale iní tajne, najtajnejšie vraždili, a to hromadne, plynom v Osvienčime!

Aj keď sme ("Tisová skupina") nevedeli, akú genocídu páchajú nacisti, všelijako sme prekážali vyvážaniu židov a dožadovali sme sa vyslania slovenskej delegácie na kontrolu, ako sa s vysídlenými židmi zaobchádza. Keď Nemci odťahovali dovolenie delegátom pricestovať do Gubernátu, nebol viac ani jediný žid vysídlený! V šiestom mesiaci boli preto transporty zastavené. Postojom a bojom hlavne tej "Tisovej skupiny" boli takto desaťtisíce židov zachránených. I keď teda vina genocídy bola výlučne nacistická, ale škvrna na čistom štíte Slovenskej republiky zostala aj tak už pre samotný fakt vysídlenia.

Nech aj toto, ako slovenskú spovednú úprimnosť tiež zvedia mladé slovenské generácie.

* * *

Tieto moje poznámky sa týkali väčšinou päť a polročného obdobia pred povstaním.

Potom počas povstania a po povstaní, keď sa celé Slovensko stávalo postupne bojovým územím nemeckých vojsk, vtedy – podobne ako iné bojujúce vojská to praktizujú – vykonávali bezpečnostné zákroky bez ohľadu na miestne slovenské orgány, všelijaké nemecké komandá, a to nacisticky bezohladne, často kruto, neľudsky. Kde a čo popáchali nacisti, to sa dialo bez vedomia prezidenta, vlády a súdov, teda nekontrolovateľne, bez ohľadu na miestne slovenské orgány. Preto sme sa o väčšine nacistických krutostí dozvedeli až po vojne. Štátna exekutíva bola v bojových oblastiach veľmi preriedená, až náhodilá, telefonické spojenie nemožné, iba cez nemecké vojenské linky, pošta neistá. Slovensko bolo následkom povstania bojovým územím Nemcov.

Treba si pritom uvedomiť, že akcie Nemcov na Slovensku neboli len bojom nemecko–povstaleckým, ale – keď Hitler nijako nechcel skoncovať s nezmyselným a zločinným vojnovým hazardom, – tak to boli ich dôležité vojenské nutnosti v piatom roku vojny, ktorá bola vtedy už pre nich katastrofálna a v ktorej pre tisíce kilometrov zúfalých frontových bojov na východe bezpodmienečne potrebovali udržať železničné trate, cesty, územie atd. Preto oni fakticky nepotrebovali nijaký súhlas na vstup na Slovensko, oni tak či tak museli bojovať z celofrontovej nutnosti za udržanie slovenského teritória.

(Čísi tichý vzdych: Aká, celkom inakšia situácia by bola, keby predčasné povstanie nebolo prekazilo ktorýkoľvek z plánov na odpútanie sa slovenského štátu od Nemcov, z vojny: v pravý čas! Kolko krvi slovenskej, ruskej, nemeckej atd. by sa bolo ušetrilo a o koľko mesiacov by sa bola skrátila svetová vojna! To by bol historický príspevok Slovenska v prospech víťaziacich spojencov i v prospech celého ľudstva!)

Nemci museli krvavo bojovať na "spojeneckom" Slovensku. No pre nás, pre prezidenta i pre vládu tá pálčivá nutnosť: chrániť i nadalej záujmy slovenského ľudu zostala stále, aj počas povstania i po povstaní.

Uvážme: samotné rozhodnutie Snemu 14. marca 1939 bolo záchranným aktom, nie s cieľom privodiť rozpad už nezachrániteľnej ČSR, tým menej z nejakej proti–českej animozity, ale výlučne s cieľom zachrániť Slovensko pred anexiou Madarmi, pred rozkúskovaním medzi Madarov, Nemcov a Poliakov. Toto nebezpečenstvo bolo veľmi akútne, preto 14. marca 1939 tá jednohlasnosť pri hlasovaní v Sneme, všetkých, nielen radikálnych ľudákov, ale aj "Tisovej skupiny", aj bývalých čecho–slovákov, agrárnikov, benešových socialistov, živnostníkov, katolíkov, evanjelikov, všetkých. Preto všetkých poslancov, lebo ani jednému zodpovednému členovi národa svedomie nemohlo dovoliť sotiť Slovensko do jarma maďarského alebo rozkúskovať ho na troje.

Tento záchranný charakter 14. marca určoval potom cez celý čas aj počínanie "Tisovej skupiny". Budovať štát, posilniť národ, dokázať jeho životaschopnosť, rovnocennosť a rovnoprávnosť s inými slobodnými národmi, a najmä chrániť slovenské životy, nakolko sa len počas vojny dalo, – to bola naša úloha. A Husák ako súčasník vie dobre, ako sme ju plnili. A či vari po príchode nemeckých vojsk prestala zrazu už táto záchranná potreba ľudu? Či vari vedenie povstania prevzalo na seba túto úlohu? Alebo či záujem ľudu, jeho ochrana stali sa vedľajšou, podradnou vecou, slovenský ľud opustenou ovečkou?

Oj, nebola to vďačná povinnosť, veru pre nikoho úloha ľahká, iba po dlhom uvažovaní sme sa jej podrobili. Áno, ťažko sme stonali pod jej ťarchou, ale hodiť flintu do žita, akoby si to bol vtedy i teraz želal Husák, to sme nemohli. Vyhlásiť jednoducho nezáujem o veci Slovenskej republiky, slovenského ľudu, nepokračovať v ochrane Slovenska i za dunenia diel, nechať voľne bašovať nemecké jednotky, nechať ničiť bez ochrany slovenské fabriky, vybrakovať bez protestov Slovensko za tých osemmesačných bojov, zapríčinených nielen neskoršími frontovými udalosťami, ale už aj tým predčasným povstaním.

A že sme zachraňovali, čo sa zachrániť dalo, najmä životy slovenské aj života–darné hodnoty hospodárske (továrne, potraviny atď.), že sme zvádzali neustále zápasy aj za cenu ohrozenia vlastnej existencie, o tom je množstvo aj archívnych dokladov. Napochytre sa mi vynárajú v pamäti aspoň niektoré:

Akcia pomocou vyslanca Ludina na záchranu životov stovák Martinčanov, ktorých Nemci chceli desaťnásobne potrestať za likvidáciu nemeckej vojenskej misie v kasárňach; akcia za nebombardovanie Banskej Bystrice, ktorú chceli Nemci zničiť ako sídlo povstania! Zakročovali sme nielen za prepustenie odvlečeného guvernéra, Husákovho a môjho priatela Karvaša, ale i za prepustenie Nemcami zajatých tisícov povstaleckých vojakov aj komunistov. Je známe ako sme diplomatickou nótou protestovali v Berlíne proti novému vyvážaniu židov; potom nótou proti "vojnovej koristi". Ako sme sa vehementne a úspešne postavili proti násilnému vyháňaniu ľudí z dedín pred frontom i proti násilnej evakuácii hospodárskych statkov. Ako prezident i predseda vlády mnohovravným významným protestným listom sa obrátili na Hitlera i Ribbentroppa proti počínaniu nemeckých vojsk na Slovensku; ako sme zabraňovali vyhadzovaniu fabrík do vzduchu Sprengkomandami; ako sme dali tajné úpravy cez dr. J. Kubalu zo Zväzu priemyslu vedeniam fabrík, aby spoločne s robotníkmi sa snažili o odmontovanie niektorej súčiastky strojného zariadenia a poschovávame aj v domácnostiach; ako sme zachránili povstaleckú obec Spaniu Dolinu od vypálenia, keď sa nám zázrakom podarilo dozvedieť, že tam postrieľali nemeckých poľných žandárov, ako sme vyslobodzovali slovenských občanov z gestapáckeho väzenia atď., atď.

To nie je a ani nemôže byť výpočet všetkých vykonaných záchranných akcií, to sú len spomienky, pamäti v starej hlave vyše 85–ročného aktéra tých čias. Nebolo dňa, ba nebolo hodiny bez zákroku, bez záchrany, bez pomoci slovenskému človekovi, slovenskému hospodárskemu záujmu. Vedeli to dobre všetci Slováci, aj partizáni a povstaleckí vojaci, preto sa v núdzi, háklivej situácii obracali na nás, ako na svojich ochrancov. Ako na svojich!

Pýtam sa: Bolo toto všetko "zachraňovanie krachujúceho Hitlerovho režimu" – ako píše G. Husák?! Vari sa to robilo v záujme Hitlera, alebo bolo to zachraňovanie slovenských životov, aj povstaleckých?! Bolo to "skrvavenie si rúk", "vykynožovanie vlastného národa"? Alebo sebaspalujúca práca obetovanej generácie "Tisovej skupiny"?

Tu som povinný pripomenúť velmi závažný fakt: ako dal prezident Tiso najdôvernejšiu úpravu ministrovi pravosúdia, nech sa postará aj po najostrejšom nemeckom demarši v posledný deň roka 1944, aby z obžalovaných vedúcich" činitelov povstania len takí boli odsúdení na smrť, ktorí nemôžu byť dolapení, lebo sa istotne zdržujú v cudzine! A tak sa aj stalo! Len takí vodcovia boli odsúdení na smrť, ktorým sa podarilo utiecť do ZSSR! Nemeckému demaršu sa vyhovelo, rozsudok bol hrdelný, ale len na papieri.

Iní vedúci činitelia, ako napríklad Paulíny, Markovič, ktorí boli na Slovensku vo väzbe, neboli vôbec odsúdení, lebo sa predlžovalo vypracovanie obžaloby. Ja som nepočul ani o obžalobe proti Husákovi a Šmidkemu. Ba viem bezpečne, že sa Šmidke po povstaní schovával v Bratislave a v ilegalite tajne, pod rúškom večernej tmy sa stretával s význačným politickým činitelom práve z "Tisovej skupiny", ktorý mu takto vlastne chránil život pred Nemcami (R. Čavojský).

Nuž takéto bolo to "skrvavenie si rúk".

Je známe, že niektorí Slováci po vypuknutí povstania a potom po vojne ostro kritizovali a kritizujú tento zmierlivý, humanistický postoj voči politickým protivníkom. Títo azda nepochopili celkom úmysel národného zmierenia nemarxis–tických smerov v novembri 1938 a snahu o kresťanský podklad politického vedenia národa. No, týmto kritikom možno klásť otázku: komu by bolo osožilo, keby sme nie kresťansky, humánne, ale nacisticky kruto boli pokračovali proti politickým odporcom, keby boli slovenské súdy desiatky odporcov povešali? Bol by azda povojnový osud Slovenskej republiky a slovenského Iudu inakší? Lepší? A či teror a furor, ktoré sa tak nespravodlivo rozpútali po vojne, neboli by bývali ešte hroznejšie, ešte krutejšie?

Nechcem, nemôžem to tu širšie rozvádzať, len žiadam od autorov historických diel: von s pravdou! Áno, von, ale nie na smetisko, aby sa čo najviac zahádzala vymyslenými odpadkami, ale aby sa pravda odhalila aj pred mladým pokolením a tiež pred objektívnými historikmi a zachovala pre dejiny slovenského národa!

* * *

A nakoniec niekoľko hádam bezočivých, ale nevyhnutných rečníckych otázok:

Kolkým odsúdencom na smrť neudelil prezident Dr. Jozef Tiso za šesť rokov Slovenského štátu milosť, a kolkým politickým odsúdencom prezident dr. E. Beneš po roku 1945? Ten Beneš, ktorý vystupoval pred svetovou verejnosťou ako celoživotný apoštol demokracie a humanizmu?!

Ďalej:

Kolko komunistov bolo obesených za prezidentstva "klérofašistického" prezidenta dr. J. Tisu, kolkými komunistickými popravenými "skrvavil si ruky" dr. J. Tiso, a kolko komunistov bolo obesených za vladárenia prvého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda?

Nože rátajte! A nakoľko môžete: verejne! A kvôli pravde: po 15–ročnom prezidentovaní Gustáva Husáka jemu netreba klásť takúto rečnícku otázku. Uznávam.

Nový rok 1987  

Sine ira et studio.