Napriek dvadsaťročnému časovému odstupu, napriek desiatkam kníh a stovkám článkov, napriek rôznym ústavom dejín KSS a ústavom SNP, ostáva otázka povstania viac zatemnenou než vyjasnenou. Dnes mladý študent slovenských dejín, ktorý povstanie nezažil, nie je v stave utvoriť si zo všetkej tej masy informácií nijaký kompaktný obraz povstania. Nevie si poradiť s tým množstvom vzájomne si protirečiacich vykreslení udalostí, kde autori prisahajú, že len a v jedine ich verzii možno nájsť pravdu a všetko, čo je mimo, je lož. Chudák študent sa skôr dozvie, čo sa udialo pri Rozhanovciach r. 1312, než čo sa dialo v B. Bystrici v r. 1944.

Cieľom tejto práce nebolo (opakujem: nebolo) zaplniť túto medzeru, nemal som v pláne písať podrobnú históriu povstania. Ako som spomenul v úvode, chcel som zverejniť niekoľko zaujímavých a podľa mojej skromnej mienky, dôležitých nemeckých dokumentov. Aby som ich mohol vsadiť do príslušného časového rámca, snažil som sa vykresliť ich na svojom historickom pozadí. Z tohto úmyslu sa niekoľko dokumentov rozrástlo v dlhšiu prácu, ktorej podstatu možno zhrnúť do tohto krátkeho resumé:

Keby sme nebrali do úvahy nič iného, iba hmotné škody a straty na ľudských životoch, povstanie by malo zabezpečené miesto v slovenských dejinách ako národné nešťastie obrovských rozmerov a ďalekého dosahu. Jeho dosah je tým tragickejší, že bolo namierené proti štátnej samostatnosti, ktorá je najvyššou métou každého civilizovaného národa. Nebolo to spontánne ľudové hnutie a okrášľovať ho prívlastkom „národné“ je prinajlepšom nevkus. Bola to práve široká ľudová základňa, ktorú povstaniu chýbala a to viedlo aj k jeho rýchlemu zrúteniu. Pritom však nemožno obísť skutočnosť, že sa na ňom zúčastnilo – podľa socialistických štatistík – vari 80 tisíc Slovákov so zbraňou v ruke a bolo treba privolať do 30 tisíc nemeckých vojakov k jeho likvidácii. Čím to vysvetliť?

Štúdium nemeckých dokumentov vsugerováva dvojaké príčiny:

I. Psychologické: Bola tu vojna, do ktorej sme sa neobozretne zaplietli a ktorá z pochopiteľných príčin nebola populárna. Keď sa vojnové šťastie odvrátilo od Nemcov, ktorí – nie naším vlastným výberom, ale neuniknuteľnou geopolitikou – boli naši ochrancovia a spojenci, celý národ zachvátil akýsi komplex spoluviny, ktorý rozhlodával národnú morálku. Krátke trvanie štátu nestačilo utvrdiť v ľuďoch ten zmysel pre štátnosť, ktorý kladie samostatný štát na najvyššie miesto v hierarchii hodnôt národa. Do štátnej administratívy boli prebraní ľudia odchovaní v maďarských školách alebo skompromitovaní oportunistickým čechoslovakizmom a šesť rokov (z toho päť vojnových) bolo prikrátkym časom na prečistenie ich charakterov, zbaviť ich cudzáckych nánosov a obrodiť ich národne. Politicky uvedomelá mladá generácia nám síce dorastala, ale bola početne malá a neskúsená. V ťažkých skúškach práve v nej duch štátnosti našiel svojich oddaných a obetavých vyznávačov.

Tieto slabosti nemohli ostať skryté pred nepriateľmi slovenskej samostatnosti. Nepriateľská propaganda, zbehlá vo všetkých trikoch svojho remesla, šikovne využila každú príležitosť. Vedela vraziť klin do pukliny a vytvoriť z nej priepasť, z miernych náhľadových rozdielností vedela vyrábať svetonáhľadové diferenciácie. Ovšem najúčinnejšou zbraňou nepriateľskej propagandy boli vojenské víťazstvá spojencov na všetkých frontoch.

II. Politické: Tieto mimoriadne okolnosti vyžadovali silnú a rezolútnu vládu. To sme, bohužiaľ, nemali. Nedostatok rezolútneho a odhodlaného vedenia bol z našej strany najvítanejším darom odbojárskym a konšpiratívnym skupinám. V predošlých kapitolách sa poukázalo na to, aké polovičaté, neslané-nemastné boli opatrenia slovenskej vlády. Obžaloba, že slovenská vláda pozvala nemecké vojsko na potlačenie partizánov, dostáva vo svetle dokumentov práve opačný charakter: slovenskí vládni činitelia sa dopustili chyby práve tým, že nemecké ponuky vojenských opatrení proti partizánskym bandám sústavne odmietali a odďaľovali ich, až kým sa už ďalej odkladať nedalo. Ale vtedy bolo už neskoro.

Nedostatok politického uvedomenia sa najtragickejšie prejavil v armádnom vedení. To od leta 1943 prestalo byť (až na malé výnimky) silou, na ktorú sa vláda mohla oprieť a národ spoľahnúť. Nepraktickí politici – akými generáli a dôstojníci spravidla sú – slovenské vojenské vedenie sa stalo povoľným nástrojom bezzásadových politikov čechoslovácky zmýšľajúcej buržoázie a vtiahlo armádu do povstania, ktoré bolo vyložene protištátne. Vinou nezodpovedného vedenia (Bodický, Juny, Plakinger, Slezák) neobstáli v čase skúšok ani bezpečnostné orgány.

Videli sme, že kde slovenské vládne vedenie bolo nerozhodné a slabé, tam organizátori odboja boli bezohľadní a vo voľbe prostriedkov nevyberaví. Ako ľudia naučení loviť v mútnom, využili apatiu a chaos vo svoj prospech. Pomery im hrali do rúk a nimi vyvolaný protištátny ozbrojený odboj mal spočiatku náznaky široko založenej akcie. Vyhliadky na úspech však stroskotali, keď vyšlo najavo, že povstanie nielen že nie je národné, ale namierené proti tým najbytostnejším záujmom národa.

Sledovali sme, ako Slovenská národná rada povstanie pripravovala, vyvolali ho však Moskvou vyslaní partizáni pravdepodobne s úmyslom opakovať na Slovensku varšavskú tragédiu. Len neskôr (v polovici septembra 1944), keď sa ukázala slabosť buržoázneho vedenia a vyskytla sa možnosť ľahkého uchvátenia všetkej moci komunistami, začala Moskva podporovať povstanie dodávkami zbraní, vysielaním odborníkov, mužstvom (letecký pluk, paradesantná brigáda). Ale ani to nepomohlo. Nemajúc opory v ľude, povstanie pomerne rýchle dotlelo a vyhaslo.

Poukázali sme na to, že relatívne slabé nemecké oddiely zlikvidovali takmer trojnásobnú povstaleckú presilu a napriek výbornému defenzívnemu terénu, za necelé dva mesiace. Prirovnanie s juhoslovanskými partizánmi viedlo k záveru, že slovenský národ nevidel v povstaní svoj boj. Videl v ňom iba záležitosť niekoľkých jednotlivcov, ktorí v predvečer skončenia vojny chcú bojovať do poslednej kvapky jeho krvi za svoje sebecké záujmy. Dotkli sme sa v krátkosti aj toho, ako povstanie ožobráčilo Slovensko hospodársky a poškodilo politicky. Napokon na portrétoch popredných činiteľov povstania sme si mohli overiť, ako rýchlo pokuta dohonila hriech, ako sa na slovenských demokratoch osvedčila zásada, že kto má komunistu za spojenca, ten nepotrebuje protivníka, a ako sa na slovenských komunistoch vyplnil výrok o revolúcii, ktorá pohlcuje vlastné deti.

* * *

Výdobytky slávneho povstania nemali väčšiu cenu ako papier, na ktorom boli napísané. Všetky tie uisťujúce záruky, podľa ktorých na Slovensku mal vládnuť Slovák, v Česku Čech, boli vždy iba mŕtvou literou, alebo boli praktizované polovičato, totiž, že v Česku vládol Čech, ale na Slovensku nie Slovák. Z odkazu povstania zostala varovná výstraha: „Pamätajte, Slováci, nič na svete nenahradí vlastný štát!“

Štátnosť je a ostane skúšobným kameňom povstania. Postavené pred túto skúšku, povstanie je a bude vážené na vážkach a nájdené priľahkým. V tom leží jadro nášho odmietavého postoja k povstaniu, toto je hlavná príčina, prečo ho musíme odsúdiť.

Pozorovateľovi, ktorý sleduje veci zvonka, alebo hľadí na ne zďaleka, tento aspekt často uniká, často sa stáva druhoradým. Pre príklady nemusíme ísť ďaleko: Redaktor Hušek tvrdil, že Tiso sa mal pridať k povstalcom a ísť aj s vládou do B. Bystrice. Šmidkeho krajan, redaktor Pruša zložil dokonca rezolúciu, v ktorej pozdravoval povstanie. Nejeden z nás bol v emigrácii postavený pred otázku (kladenú často dobromyseľne): Bol to protifašistický boj, prečo ste k nemu zaujali odmietavé stanovisko?

Pomer povstania bol však omnoho zložitejší, než jednoduchá otázka pripojiť sa či nepripojiť sa. Povstanie prinieslo do popredia podstatné otázky národnej politiky a filozofie, ako napríklad, či sme samobytný národ, či máme nárok na vlastný štát. Povstalci odmietli takmer jednohlasnú pozitívnu odpoveď na tieto problémy, ignorovali plebiscit národa z r. 1938-39 a zaujali k nim postoj, ktorý nemožno nazvať ináč, ako reakčným. K prvej z týchto kľúčových otázok sa po dlhšom vnútornom spore vyjadrili, že tým samobytným národom azda sme, nad druhou otázkou – hoci z prvej priamo vyplývala – ani neuvažovali. Namiesto toho pod vplyvom medzinárodnej situácie v mene vlastných egoistických a triednych záujmov sa postavili proti dynamike slovenských dejín.

Dynamika dejín každého národa pracuje vždy v tom smere, že jej výslednicou je vlastný štát. Cesty a tempo tohto procesu bývajú mnohé a rozmanité, ale nikdy sa nejde spiatočným smerom. Z množstva ciest, ktoré sa ponúkali, si však naši páni bratia a súdruhovia vybrali práve cestu naspäť. Povstanie bolo jednoznačne namierené proti vlastnému štátu. Vianočná dohoda i Deklarácia SNR z 1. septembra 1944 ostanú hanebnými dokumentmi práve preto, že odopierajú národu (dokonca v jeho mene) nárok na samostatný štát. Keby všetky ostatné opatrenia a zákroky spojené s povstaním boli anjelsky dokonalé, táto jedna perverzná skutočnosť by stačila aby Slovák odmietol povstanie so všetkými jeho parafernáliami. Nestačí operovať argumentom, že pre budúce spolužitie s Čechmi (a s Podkarpatskými Ukrajincami!) slovenskí odbojári zaistili princíp rovnoprávnosti. To bolo iba jednostranné vyhlásenie, ktoré malo hodnotu zbožného želania. Česi sa celkom oprávnene pýtali, ako ich kto môže v neprítomnosti zaväzovať. Beneš sa za princíp rovnoprávnosti nikdy bezpodmienečne nevyjadril, a čo sa týka tých sľubov zo strany komunistov, o tom predsa každý vie, že sa dodržujú iba vtedy, keď to osoží sovietskej mocenskej politike. Veď keď sa slovenskí komunisti začali odvolávať na princíp rovnoprávnosti, boli vyhlásení za buržoáznych nacionalistov a skončili vo väzení.

Pre tieto príčiny bude veľmi ťažko vysvetliť povstanie v termínoch, ktoré by boli zrozumiteľné a pritom i logické. Ak bol štát fašistický, prečo neoddelili fašizmus od štátu a nebojovali proti fašizmu, ale za zachovanie štátu? Nikto nechce zakrývať chyby a nedostatky, ktoré mladý, cestu si kliesniaci štát mal, pretože svojej geografii a z toho vyplývajúcej geopolitike uniknúť nemohol. Tieto prechodné a sprievodné znaky každého nového štátneho útvaru na svete však nemožno zabsolutizovať a užívať ako argument proti štátu. V širšom koncepte sú nepodstatné, podstatný je štát. To je hodnota, s ktorou sa nehazarduje, ani neexperimentuje. Nikto nemá právo posunúť politický vývoj dozadu o dve, alebo aj o viac desaťročí a zriecť sa štátnej suverenity za straku na kole. Nemal kto pripomenúť týmto politickým samozvancom, že štát je zlatá minca, ktorá nestráca na hodnote i keď azda prechádza cez nehodné ruky?

Čo na to povedia budúce pokolenia? Aký osud vynesú nad ľuďmi, ktorých podpisy sú na Žilinskej dohode i na Vianočnej dohode, ktorých mená figurujú medzi poslancami Slovenského snemu i Slovenskej národnej rady, ktorých programom bolo raz sovietske Slovensko, druhý raz Československo?

Jestvovanie slovenského štátu nemožno vygumovať z dejín, ani zo slovenského politického sebavedomia. Na tom nič neodoberie ani nepridá prezývka „takzvaný“, „klérofašistický“, „bábkový“ atď. Boli časy, keď jeho skutočnosť bral na vedomie, a to veľmi vážne, aj ZSSR a moskovský výbor KSČ. V telegrafických pokynoch, ktoré v marci r. 1940 posielal Gottwald prostredníctvom Exekutívy komunistickej Internacionály do Protektorátu, sa hovorilo:

,Zdůrazňujeme výslovně, že pro naši stranu heslo plného práva na sebeurčení pro Čechy a Slováky platí. Právo na sebeurčení znamená právo na samostatnou existenci. U Čechů bojujeme za obnovení národní a státni svobody. U Slováků bojujeme za plnou suverenitu nynejšího Slovenského státu... Stará heslá o Slovensku nechávame padnout. Slovenský stát je daná základňa pro boj za plnou hodnotu Slováků. Budoucí poměr mezi českým a slovenským státem je otázka práva na sebeurčení obou národů a závisí na válečných událostech...“

Rovnako explicitná je aj rezolúcia KSČ zo 17. mája 1941, v ktorej sa hovorí: „Politika strany na Slovensku musí vychádzať z predpokladu politickej, národnej a štátnej samostatnosti slovenského národa. Slovenský národ dnes žije svojím vlastným národným životom.“ Pravda, tieto citáty sa neobjavili v Gottwaldových „Spisoch“, objavili sa iba nedávno, aby ospravedlnili „nacionalistickú“ politiku Osohu, Bašťovanského, Husáka a všetkých tých úbohých súdruhov, ktorí sa v rokoch vojny oduševňovali za Sovietske Slovensko, lebo to vyhovovalo Moskve a po vojne padli do nemilosti, alebo hynuli v žalári, lebo to nevyhovovalo Prahe. A takýchto dokumentov sa bude objavovať čím ďalej tým viac. Tu stojíme ozaj pred veľkou záhadou: ako týmito citátmi vysvetliť dorastajúcej generácii, že národ , ktorý v rokoch 1940-41 bol schopný „žiť svojím vlastným životom“, musí v r. 1963 vegetovať ako satelit najservilnejšieho satelita.

Ako nečestné a bezcharakterné bolo konšpirovať proti štátu, tak dôležité a imperatívne bolo bojovať za jeho zachovanie. A tu treba položiť niekoľko otázok aj našim vládnym činiteľom, lebo zdá sa, že ani oni neurobili všetko, čo sa v tejto veci urobiť dalo. V našej zahraničnej tlači sa z času na čas zjavujú zmienky o tom, že ku koncu vojny prišli za slovenskými predstaviteľmi emisári Moskvy a ponúkli zaručiť existenciu Slovenského štátu, ak slovenská vláda po vzore rumunskej vlády prevesluje z nemeckej strany na sovietsku. Dr. Fraňo Tiso nedávno v Slobodnom Slovensku (č. 6-8, 1963) písal, že prišli osobne za Dr. Durčanským a ponúkli sa pomáhať Slovákom“ proti Benešovi“. Dr. Durčanský v „Bielej knihe“ tiež zaznamenal, že za ním prišli dokonca až do Rakúska. Je naozaj škoda, že dosiaľ ešte nikto neurčil presne dátum/y/, nikto bližšie neosvetlil charakter a autoritu tejto podľa všetkého veľmi dôležitej misie. A čo je ešte dôležitejšie, nikto nevysvetlil, prečo sa táto ponuka odmietla.

Z politického hľadiska bol to nesmierne chybný krok. Podľa toho, ako sa doteraz veci opisujú, vyskytla sa tu možnosť zachovať kontinuitu štátu a naši politici ju kategoricky odmietli. Neobstojí námietka, že „nechceli sme mať nič s boľševikmi“. Ani nacisti neboli anjeli, a predsa sme neodmietli ich asistenciu pri vzniku a ich ochranu počas trvania Slovenského štátu. Neustále sa opakovalo, že Beneš je nepriateľom slovenskej štátnosti č. 1. Podľa toho Stalin mohol byť pri najhoršom iba nepriateľom č. 2 a jednoduchá aplikácia zásady o menšom zle by bola diktovala boľševikmi garantovaný Slovenský štát ako logický výber v danej dileme. Nebolo by to prvý raz v dejinách, že baránka pred vlkom zachránil silnejší vlk. Okrem toho je azda na mieste pripomenúť, že v predvečer zničenia slovenskej samostatnosti mnohí Slováci vážili vyhliadky do budúcna oživením hesla, ktorým Vajanský kedysi zaháňal dotieravých hlasistov: „Keď sa máme utopiť, tak to už radšej v ruskom mori ako v českej mláke.“

Je pravda ťažko súdiť, čo sa vskutku skrývalo za týmto sovietskym manévrom, či bol myslený úprimne a či vôbec mal tú dôležitosť, aká sa mu pripisuje. To by sa bolo vyjasnilo v ďalších rozhovoroch, ktoré však naši činitelia nepremyslene odmietli. Ale keby predsa sovietska ponuka bola viedla k zachovaniu Slovenského štátu, nuž potom je isté, že aj Sovietska Slovenská republika by bola viacej (menšie zlo) ako „šťastné“ Slovensko, ktoré stratilo politickú individualitu v socialistickom Československu.

Slovo uznania

A nakoniec pár slov, ktoré mali odznieť vlastne na začiatku. Nemožno mi zakončiť bez toho, aby som nevyjadril svoju podlžnosť a vďaku spolutvorcom a pomocníkom tohto skromného zväzočku.

Ťažko sa rodí slovenská kniha v cudzine. Medzi rukopisom a vytlačeným zväzkom ležia hory prekážok, ktoré sú pre emigrantského autora doslova neprekonateľné. Len obetavosťou a porozumením zo strany mecenášov, priaznivcov a záujemcov objaví sa z času na čas knižná novinka.

Aj táto knižná prvotina ďakuje za svoj vznik láskavému porozumeniu a štedrej podpore priateľov slovenského tlačeného slova. Chcem im na tomto mieste vyjadriť svoju povďačnosť.

Dvaja z nich sú už na druhom svete : Konštantín Čulen, ktorý neustálym povzbudzovaním a ochotnou radou zľahčil mi nejeden ťažší problém, a Filip A. Hrobák, ktorý ako majiteľ časopisu „Slovák v Amerike“ vytlačil príspevok na pokračovanie, a tak uľahčil jeho knižné vydanie.

Výdatnej pomoci sa mi dostalo od Dr. Jozefa Pauču. Jeho podiel na vyjdení tejto knižky je slovami neoceniteľný. Cez jeho ruky prešla každá stránka rukopisu, on ju čítal ako redaktor s pozornosťou a trpezlivosťou, ktoré sú hodné pochvaly. Čitateľ, čo sledoval seriálové zverejňovanie príspevku, uvidí, že kniha registruje mnohé detaily obšírnejšie, obsahuje niektoré opravy, prípadne doplnky. Tieto zmeny mi umožnili urobiť čitatelia „Slováka v Amerike“, ktorí ma upozornili na niektoré nepresnosti, alebo vyslovili svoje pochybnosti nad tou-ktorou interpretáciou. Okrem toho nedávno vyšli na povrch nové informácie ako priamy dôsledok „leninského“ prehodnocovania povstania doma.

Z technickej stránky vykonanie týchto zmien vyžadovalo nahradiť celé odseky pôvodného znenia novými, vsunúť nové paragrafy do starých kapitol a Dr. J. Paučo robil to s ochotou a bez šomrania. Vďaka jeho príkladnej kooperácii, prítomná monografia hoci bola napísaná koncom r. 1962 omladila a zaktualizovala sa, takže v 1964 môže vyjsť ako emigrantský príspevok na 20. výročie komunisticko-česko-slovenskej revolty proti Slovenskej republike.

Rovnako vrúcnu a precítenú vďaku prechovávam aj voči administrátorom Bernolákovej základiny a Slovensko-americkému klubu v New Yorku. Tieto organizácie prispeli finančnou pomocou na vydanie knihy a bez ich veľkorysej podpory by táto monografická štúdia sotva uzrela svetlo sveta.

A tebe, drahý čitateľ, ktorý si si túto knihu kúpil a mal trpezlivosť dočítať ju až potiaľto, na rozlúčku prevolávam nielen „S Bohom ostávaj!“, ale aj srdečné „Pekne ďakujem!“

F. Vnuk, autor

Doslov vydavateľa k II. vydaniu

Knihu Františka Vnuka „Neuveriteľné sprisahanie“ vydávam na prianie mnohých čitateľov národne orientovanej literatúry mladého a stredného veku, ktorí o tejto najtragickejšej udalosti slovenských dejín nevedia buď vôbec nič, alebo len málo a aj to skreslene a dezinformovane, a preto nemajú ani tušenie o tom, aké tragické následky mala pre náš tisícročia stíhaný národ táto národná katastrofa.

Dozvedia sa pravdivo a objektívne, že to nebolo ani slávne, ani slovenské, a tým menej národné povstanie, lebo sa ho zúčastnili príslušníci takmer dvoch desiatok národov, nevypuklo spontánne a na celom území Slovenska, ale bolo umelo vyvolané len na časti jeho územia hŕstkou čechoslovácky orientovaných sprisahancov, ktorí podviedli národ tvrdením (Mirko Vesel), že nám Nemci odvliekli prezidenta, likvidujú slovenskú nezávislosť, obsadzujú Slovensko, vylákali vojsko z kasární a vyzvali národ nie brániť si svoju samostatnosť, ale šiju rúcať a sŕkať hlavu do čechoslováckeho chomúta, čo nemá obdoby v celých dejinách ľudstva. A toto ozbrojené vystúpenie zneužili komunisti v službách Moskvy.

Dozvedia sa, že nebolo národným, lebo národ nemal s ním nič spoločné, a preto hneď na jeho začiatku boli v tlači spory o tom, či ho nazvať Martinským, lebo tam zlikvidovali nemeckú diplomatickú misiu plukovníka Ottu a v Sklabini prvý raz vyhlásili ČSR, alebo Banskobystrickým, lebo správa o jeho vypuknutí sa dostala do éteru z banskobystrického „slobodného“ vysielača.

Dozvedia sa, že táto kataklizma stála slovenský národ vyše 40.000 nevinných obetí na životoch, rozvrátila kvitnúce národné hospodárstvo, spôsobila obrovské materiálne škody, zdevastovala prírodu dvojnásobným prehnaním sa frontu cez Slovensko. Slováci stratili ťažko nadobudnutú slobodu a nezávislosť, svoj vlastný štát a dostali sa do neokoloniálnej závislostí na našich „bratoch“, ktorí neuznávali existenciu slovenského národa, snažili sa ho asimilovať a včleniť do svojho vymierajúceho národného etnika.

Tzv. SNP, v Londýne a v západných masmédiách označované za českú revoltu vo východnej časti českej republiky, neprinieslo očakávaný prínos, neurýchlilo porážku nacizmu, neskrátilo vojnu, nedostalo sa ani do povedomia sveta, lebo mnohé seriózne publikácie s vojnovou tematikou sa o ňom ani nezmieňujú. Prospelo jedine Benešovi k totálnemu pokoreniu, znásilneniu a ožobráčeniu Slovenska. Iniciátorov – vojenských veliteľov banskobystrického puču zanedlho odstavili, pozatýkali, viacerých povešali a tí šťastnejší sa zachránili v zahraničí. Hlavní aktéri, generál Viest a „generál“ Golián, po prežití zbytku II. svetovej vojny v zajateckom tábore, zahynuli v raji osloboditeľov v ZSSR.

Pre Slovensko znamenalo pohromu, od ktorej väčšou bol len rok 907, kedy pod spoločným náporom maďarsko-germánsko-českých kmeňov zanikla Veľkoslovenská ríša.

Ivan Štelcer, vydavateľ