Partizáni šli do povstania zväčša z vlastnej vôle. Vojaci nie. Vojsko šlo tak, že velitelia posádok nariadili odchod celých kasární s výzbrojou a vybavením ako na front a išli k povstalcom. Veľká väčšina vojakov, najmä tí starší, ktorí boli na cvičení–manévroch, neboli za povstanie. Vojsku sa povstanie znechutilo, lebo partizáni s ruskými veliteľmi mali neporiadok a anarchiu, ale pritom si nárokovali prvenstvo vo vedení a velení. Postupne čoraz viac účastníkov povstania, najmä vojakov utekalo z povstania a dezertovalo. Potulovali sa po horách a vracali sa zväčša v požičanom civile. Boli v nebezpečenstve po ceste a často aj doma. Týchto bolo treba chrániť, a to sme aj robili.

Prezident dr. Tiso vydal dekrét, ktorým zaručoval istotu, osobnú slobodu a beztrestnosť tým účastníkom povstania, ktorí zahodia zbrane a vrátia sa domov. Slováci to rešpektovali, avšak nemecká armáda a gestapo niekde áno a niekde nie. Najväčšou našou starosťou bolo dostať ľudí, či už nevinných alebo povstalcov a partizánov z rúk nemeckej armády a gestapa. V takýchto prípadoch sme dávali písomné potvrdenia, že sú to statoční, mierumilovní ľudia, nie sú partizáni a nemajú nič spoločné s povstaním, hoci v mnohých prípadoch sme vedeli, že to nie je pravda. Usilovali sme sa zachraňovať životy, a preto sme dávali takéto potvrdenia aj preventívne celým obciam.

Spomienka na POHG: Na povstaleckom území sa vyčleňovali z HG Pohotovostné oddiely HG. Boli to polovojenské uniformované oddiely a mali zbrane. Boli v nich pôvodní gardisti, ale aj dodatočne na základe povolávacieho rozkazu narukovaní civili. Ich úlohou bolo udržiavať poriadok v obci, okrese všeobecne, ale aj proti partizánom. Keď prišlo nemecké vojsko, tak mu mali tiež pomáhať pri pomocných prácach, napríklad pri kliesnení v horách. Povstalci, vojaci aj partizáni, ktorí dezertovali z povstania a boli v nebezpečenstve, sa neraz sami prihlásili do POHG, alebo ich tam aj povolali, aby boli chránení pred Nemcami. Bola to ich najistejšia ochrana, a ako viem, robilo sa to aj v iných okresoch. V Bánovskom okrese tak bolo zachránených 6–7 ľudí.

Prípad jednotlivca: Na Slovensku bolo vydané nariadenie, podlá ktorého mal mať každý majiteľ pojazdného automobilu istý počet litrov benzínu alebo nafty. Tie autá boli evidované. Vtedy ich ešte bolo málo. Keď nemeckí vojaci potrebovali benzín a chceli si ho nabrať u jedného majiteľa auta, zistili, že ho nemá v zásobe. Považovali to za sabotáž. Hneď ho zaistili a uväznili mimo Bánoviec nad Bebravou O pár dní zistili, že patrí k partizánom, hoci nebol v horách. My sme ho chceli dostať do našej väzby, aby sme ho zachránili. Osobne sme všetci intervenovali u nemeckého veliteľa, ktorý nám však vyhlásil, že zatknutý už nebude viac chodiť po svojich nohách. Nakoniec sme sa za tohto zajatca zaručili takým svedectvom v slovenčine aj v nemčine, podpísaným všetkými inštitúciami, ba aj poslancom, že sa nám ho predsa len podarilo dostať z nemeckých rúk do našej väzby. Zachránili sme ho. Bol to partizán. Po vojne nikomu neškodil, no vďačnosť neprejavil.

Prípad – kolektívny: Obciam Horné Držkovce, Malá Hradná, Veľká Hradná, Čuklasovce a Dubodiel v okrese Bánovce nad Bebravou sme dali písomné potvrdenie, že nie sú partizánske obce, žijú v nich mierumilovní občania, verní slovenskému štátu atď. Po krátkom čase sme sa dozvedeli, že nemecká armáda drží veľa mužov z týchto obcí zajatých v dvoch stodolách. Veliteľ POHG a ja za okresnú organizáciu HSĽS, ktorí sme to potvrdenie podpísali, šli sme k nemeckému veliteľovi intervenovať. Počas našej intervencie nám ukázali naše potvrdenie a ostro nám vyčítali, že nebolo pravdivé, pretože oni mali medzi partizánmi svojich konfidentov a tak dobre vedia, ktorí zo zadržiavaných sú partizáni. Dlho sme intervenovali, nič nám nesľúbili a mali sme obavu, že aj nás si tam ponechajú. Bolo chladno a učiteľ školy nás pozval na čaj. Keď sme sa konečne pobrali domov, cestou sme už stretali veľa šťastných chlapov, ktorých medzitým Nemci predsa len prepustili domov. Zistili sme, že prepustili všetkých, okrem 3 až 4 partizánov, ktorých ešte zadržali, ale aj tých neskôr prepustili. Pri našom vyjednávaní bol tlmočníkom slovenský Nemec, ktorý rozprával peknou slovenčinou. Hádam aj to zavážilo, lebo aj voči nám vystupoval korektne.

Banská Bystrica – vyznamenania: Koncom novembra alebo začiatkom decembra 1944, počas mojej návštevy, pýtal sa ma prezident Dr.Tiso na situáciu medzi ľuďmi, aká je nálada, zmýšľanie ľudí a pod. Povedal som mu, že niektorí ľudia mu zazlievajú, že v Banskej Bystrici po svätej omši vyznamenával esesákov a že to nemal robiť. On mi na to obšírne odpovedal v tomto zmysle: "My sme v takej situácii, že zachraňujeme čo môžeme. Za zavraždenie nemeckých dôstojníkov mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli ohniskom povstania –Zvolen, Banská Bystrica a Brezno a malo byť ihneď zastrelených 300 ľudí, ktorých mali Nemci v rukách. Generála Hôffleho som dlho žiadal a prosil, aby sa to nestalo. Odôvodňoval som to nevinou mnohých ľudí, ktorí boli zatiahnutí do povstania komunistickou a benešovskou propaganjdou a iní sa tam dostali mobilizáciou, ktorú nariadili na povstaleckom území pod hrozbou trestu smrti, iní zasa sa ocitli v povstaní, pretože boli povolaní na manévre. Konečne s Božou pomocou sa mi podarilo prehovoriť generála Hôffleho tak, že prisľúbil upustiť od odplaty, ale kládol si podmienku, že vyznamenám istý počet ním určených nemeckých vojakov." Prezident Dr. Tiso, veľmi dojatý, s vážnosťou mi povedal: "Ďakujem Pánu Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie. Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo sa mi podarilo zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Zvolen, Banskú Bystricu a Brezno, oslobodiť 300 Iudí od zastrelenia a zabrániť od–transportovaniu do Nemecka 15 tisíc povstalcov. Kto vie, čo by tam s nimi boli porobili, či a koľkí z nich by sa boli vrátili domov. Tam by im bol visel život na vlásku."

Toto som počul od prezidenta Dr .Jozefa Tisu koncom novembra alebo začiatkom decembra r. 1944. K tomu dodávam po dlhom časovom odstupe: Prezidentovi Dr. Tisovi pri súde kládli toto za veľkú vinu, zaradili to medzi dôvody k odsúdeniu na smrť. Keby sa to bolo stalo inde a nie na Slovensku, považovali by to za záslužný čin. Takýto meter mali komunisti a Benešovi prívrženci na roduverného Slováka. Pritom na veľkom štátnom znaku bol nápis "Pravda vítězí".