V roku 1945 nový režim vyhlásil partizánsku revoltu za slávne Slovenské národné povstanie. Polooficiálne, bez akejkoľvek skromnosti sa vyhlasovalo, že toto slávne povstanie bolo v slovenských dejinách udalosťou takého rozsahu, akou bola francúzska revolúcia pre Francúzov a októbrová revolúcia pre Rusov. Potom iba logicky nasledovalo, že sa na tému sa vrhli desiatky rúk, aby ju spracovali hneď za horúca. Už v roku 1945 sa objavujú knihy venované povstaniu, prípadne niektorým jeho časovým alebo geografickým úsekom. V mnohých prípadoch šlo o to, aby si demokrati a komunisti zaintabulovali svoje zásluhy, lebo už vtedy sa v pozadí tejto usilovnej zberateľskej a výskumnej činnosti črtala obava, aby si povstanie a všetko, čo s ním súvisí, nezmonopolizovala iba jedna skupina.

Od roku 1945 sa toho o povstaní napísalo veľa. Obsiahlu literatúru o povstaní možno rozdeliť do niekoľkých období. Pritom diela z jedného obdobia si protirečia, prípadne polemizujú s dielami predchádzajúceho obdobia, slovom máme tu dialektiku „par excellance“. Každé obdobie má svojich vlastných kladných a záporných hrdinov. Nebolo by na tom nič zvláštneho, keby kladní hrdinovia jedného obdobia nevystupovali ako záporní hrdinovia v období nasledujúcom. Tieto obdobia majú približne toto časové rozpätie:

• I.   1945-48. Obdobie národného frontu a boja proti zvyškom fašizmu.
• II.  1948-50. Obdobie februárového víťazstva a boja proti zvyškom buržoázie.
• III. 1950-56. Obdobie zostrenia triedneho boja a odhaľovania buržoázneho nacionalizmu.
• IV.  1956-62. Obdobie boja proti kultu osobnosti a revizionizmu.
• V.   1962-? Obdobie boja proti zvyškom kultu osobnosti a za rehabilitáciu obetí kultu osobnosti.

I. (1945-48)

Prví kronikári, či už písali históriu spontánne alebo z poverenia, zanechali nám diela, ktoré sú po faktografickej stránke najhodnotnejšie. Skutočnosti sa príliš neskresľovali, náhľady sa nepreexponovali. Hoci komunisti i demokratickí spisovatelia písali na platforme Česko-Slovenskej Republiky, jedni dávali pozor na druhých a žiarlivo sledovali, či si ich partner z národného frontu nebuduje legendu z báchoriek. V tomto období sa objavili tieto za zmienku stojace práce: J. Nosko, člen Goliánovho štábu vydal knihu Vojaci v slovenskom národnom povstaní (Bratislava, 1946). Je to jedna z lepších prác, bohatá na informácie a mnohé dokumentárne údaje a dáta. Povereníctvo SNR pre informácie vydalo v r. 1946 dve publikácie Partizánske akcie v národnom povstaní (zredigoval literárny kritik R. Brtáň) a Vojenské akcie v národnom povstaní. Autorský kolektív tejto publikácie zahrňuje bývalých dôstojníkov slovenskej armády ako Perko, Kuchta, Bel. Títo opisujú udalosti, ktorých boli iniciátormi a očitými svedkami, pravda, s príslušnou dávkou tej múdrosti, ktorú Francúzi volajú „l´espirit d' escalier“ Najzaujímavejší je príspevok E. Perku: Povstanie v 1944 – udalosti v Turci.

Ľudoví sudcovia, ktorí pripravovali obžalobu proti Tisovi a spol., nazbierali toľko vedomostí o povstaní, že by im to bolo „boky vyrazilo“, keby s tým nešli na verejnosť. J. Šujan publikoval knihu Slovenské národné povstanie (B. Bystrica, 1945), ktorou iba dokázal, že je takým úbohým historikom ako spisovateľom alebo aj sudcom. Citeľne lepší bol zväzoček dokumentov Tiso a povstanie (Bratislava 1947), ktorého autorom bol A. Rašla. S ľudovým súdnictvom súvisí aj štvorzväzkové dielo Pred súdom národa (Bratislava 1947), v ktorej sa postoj obžalovaných činiteľov Slovenského štátu k povstaniu vystavuje mnohým pohľadom, ale nie pohľadom zo všetkých strán.

Pomerne informatívny je aj zborník Nad Tatrou sa blýska (Praha- Bratislava, 1946). Sú tu zaujímavé, otvorené a často až nehanebné priznania o tajných prípravách povstania. Do zborníka prispel kde-kto: Ursíny, Rašla, Fraštacký, Velan... a príspevky sa líšia kvalitou i kvantitou. O prípravnej práci Slovenskej národnej rady a o jej činnosti tejto organizácie veľa prezrádza kniha Dr. J. Lettricha O Slovenskej národnej rade (Bratislava, 1945).

Objavili sa aj početné monografie o priebehu povstania v jednotlivých krajoch. Udalosti v Turci zachycuje 220 stránková kniha Príspevky k dejinám Slovenského národného povstania v Turci (Turč. Sv. Martin, 1947) a práca E. Horanskej Rozpomienky na Slovenské národné povstanie v Turci (Turč. Sv. Martin, 1945). Udalosti na Orave opisujú V. Čaplovič a Ľ. Keliar Rozpomienky na Slovenské národné povstanie na Orave (D. Kubín, 1946), hornonitrianskemu kraju je venovaná monografia Hornonitrianska partizánska brigáda (Prievidza, 1946).

Z iných prác z obdobia 1945-48, ktoré sa úplne alebo čiastočne zaoberajú povstaním, hodno zaznamenať: zborník Bojující Československo 1938-45 (Praha, 1946). Fierlingove diplomatické memoáre Ve službách ČSR I., II. (Praha, 1947-48) odhaľujú (niekde iba náznakovite, inde prostoreko), ako sovietska armáda a moskovské vedenie KSČ pomáhali Slovákom kúpať sa vo vlastnej krvi. O francúzskych partizánoch píšu P. Dulová a V. Jeršov v knihe Francúzski bojovníci v Slovenskom národnom povstaní (Bratislava, 1947). Zo spomienkovo-dokumentámych publikácií je zaujímavá kniha V. Prikryla, veliteľa č-s. paradesantnej brigády, prepravenej zo ZSSR na Slovensko, Pokračujte v horách! (Praha, 1947).

  
II. (1948-50)

Prvé prepisovanie povstania začalo hneď po februárovom víťazstve. Akciu oficiálne zahájil minister informácií V. Kopecký, ktorý 28. októbra 1948 vyhlásil: „História patrí tým, ktorým patrí budúcnosť. Je pravda, že v minulosti písala históriu buržoázia a jej dejepisci. Tie časy sú už za nami. Teraz začíname písať históriu našej republiky my a robíme to zo zorného uhla našej triednej pravdy, zo zorného uhla pravdy našej robotníckej triedy.“ Prvým symbolickým a symptomatickým aktom tejto novej éry bola práca plk. gen. štábu J. Noska. Mala ponižujúci názov Základné príčiny neúspechu prechodu 1. č-s. armády (povstaleckej) do partizánskeho spôsobu boja (B. Bystrica, 1949). Mal to byť akýsi doplnok k predošlej Noskovej knihe, v skutočnosti to bola prvá z kníh, ktoré zmalicherňovali úlohu vojska v povstaní v prospech partizánov.

Na politickej rovine mala podobnú rolu zohrať kniha Ilegálny boj KSS a Slovenské národné povstanie (Bratislava, 1949). Jej autorom bol mladý profesionálny historik povstania M. Gosiorovský, ktorý za posledných 15 rokov úspešne „vedecky doložil“ každú verziu povstania tak rýchlo, ako si ich len sekretariát KSČ vedel vymýšľať. Za svoje zásluhy bol vymenovaný za akademika. V tejto knihe Gosiorovský tvrdí, že povstanie organizovali a viedli iba komunisti, menovite Gottwald, Široký, Bašťovanský, Slánský. V knihe sa už črtajú náznaky útokov proti Husákovej skupine, hoci vyšla len pár mesiacov po tom, čo si Husák začal budovať svoj miniatúrny kult osobnosti knihou Zápas o zajtrajšok (Bratislava, 1948). Táto kniha je vlastne výberom Husákových článkov z Pravdy, z Nového slova ako aj z niekoľkých príležitostných prejavov z r. 1944-48. Mnohé príspevky sa priamo viažu na povstanie, ináč však v knihe je nový iba Novomeského úvod. Iný komunistický výtečník epochy Karol Šmidke podal v brožúrke Slovenská národná rada (1943-49), (Bratislava 1949), hlavne v prvej časti, komunistickú verziu činnosti tejto inštitúcie. Je vrcholne zaujímavé konfrontovať brožúrku s rovnomennou prácou J. Lettricha.

  
III. (1950-56)

V rokoch 1950-53 došlo k takému radikálnemu prehodnoteniu povstania, že nejeden komunista si musel klásť otázku, či povstanie skutočne bolo. Náhľady sa tak rýchlo menili a línie tak závratne prekrúcali, že za prvé štyri roky tohto obdobia nevyšla takmer žiadna kniha s povstaleckou tematikou. Nie že by nebolo ochotných pisateľov. Gajdošov, čo gajdujú za groš, bolo, problém však spočíval v tom, že medzi napísaním a vysádzaním knihy sa mohla zo záslužnej práce stať vlastizrada a z hrdinu podliak. Prevádzalo sa teda pohotovejšie prehodnocovanie v novinárskych článkoch, úvodníkoch a časopiseckých príspevkoch. Z toho procesu povstanie vyšlo ako komická opera, kde každý iba klamal, zrádzal, podvádzal, zachraňoval svoje osobné pozície, pozície buržoázie, pozície Slovenského štátu, a to všetko na úkor revolučnej, ale bezradnej masy slovenského ľudu. Hrdinom sa stal, kto tam nebol: Široký, Gottwald, Kopecký. Slovenskí vojaci sklamali, KSS sabotovala, inými slovami, čo bolo na slávnom Slovenskom národnom povstaní slovenské a národné, to sa systematicky hanilo, slávnym ostal iba Čech Bacílek a ruskí partizáni, ktorých veľkodušne dodal Gruzínec Stalin.

V r. 1954 sa slávilo 10. výročie výbuchu povstania. Vyšlo niekoľko jubilejných publikácií, ktoré sa niesli v načrtnutých líniách. Náš známy M. Gosiorovský vyrukoval s 88-stránkovou knihou Slovenské národné povstanie (Bratislava, 1954), kde nabrýzgal buržoáznym nacionalistom, že sa im až „z kečky parilo“. (Na zhromaždení Slovenskej historickej spoločnosti v máji r. 1963 sa vyhováral Gosiorovský na nebohého Bašťovanského, ktorý mu vraj podhadzoval vybrané a jednostranné dokumenty.) Gosiorovský nebol sám. Výdatne mu asistoval M. Hysko (neskôr známy ako „bojovník“ proti kultu osobnosti) v brožúrke Slovenské národné povstanie (Bratislava, 1954). Protislovenským jedom je preniknutá práca J. Doležala, venovaná prevažne vojenskej stránke povstania Slovenské národní povstání; Příspěvek k jeho vzniku a průběhu (Praha, 1955). Nezriedený a neskrývaný kult osobnosti sa odráža na 300 stránkovej knihe K. Gottwald a V. Široký o našom odboji (Bratislava, 1954). Typickým produktom obdobia je aj Slovenské národné povstanie, Zborník prác k 10. výročiu (Bratislava, 1954). Autorský kolektív (Graca Hrozienčik, Doležal, Kropilák, Hysko) tu podáva – podľa spoluautora Kropiláka – „dosud nejobsažnejší a ideologicky nejjasnější zpracování otázek Slovenského národního povstání“. Dnes je však aj toto veľdielo prekonané. Nie preto, že nejaký iný kolektív produkoval niečo obsažnejšieho a jasnejšieho, ale proste preto, že socialistická historiografia vstúpila do nového obdobia.

K dokumentárnym publikáciám tohto obdobia treba rátať aj knihu vybraných článkov a prejavov V. Širokého Za šťastné Slovensko v socialistickom Československu (Bratislava, 1952), Gottwaldove Spisy, Sväzok IX. – XI. (Praha, 1954-55), ktoré zahrňujú časový úsek od r. 1939 do mája r. 1945, ako aj k nim prináležiaci zborník dokumentov Za svobodu českého a slovenského národa (Praha, 1956). Dva zväzky Vybraných spisov R. Slánského (Praha, 1951) sa objavili v novembri r. 1951 asi dva týždne pred Slánského zatknutím, kedy boli okamžite stiahnuté z obehu. Čo obsahovali, nevedno. Je však isté, že Slánský vedel o celej afére viac povedať, než hocikto iný. V moskovskom vedení KSČ mal na starosti partizánske a odbojárske záležitosti, osobne sa zúčastnil na partizánskych akciách a ako hlavný politický komisár partizánskeho štábu prezimoval s partizánmi v slovenských horách až do príchodu Červenej armády.

V r. 1955 Slovenská akadémia vied vydala Dejiny Slovenska (Tézy). V ich IV. časti – 6. kapitola – sa pojednáva o „odboji slovenského ľudu za obnovenie Č-SR“. Autorom je B. Graca. V tom istom roku vyšla v USA kniha J. Lettricha History of Modem Slovakia (New York, 1955), kde tento popredný činiteľ SNR v kapitole The Resistance against German Domination vykresľuje udalosti spod zorného uhla exilom zatrpčilého demokratického politika.

  
IV. (1956-62)

Krátky odmäk, ktorý nasledoval po Stalinovej smrti, bol takým bezvýznamným incidentom, že ani neovplyvnil partizánske dejepisectvo. Aj onen vychvaľovaný 20. zjazd KSSZ akoby ani neexistoval. Po budapeštianskej vzbure sa začalo útočiť na veterné mlyny revizionizmu, čo znamenalo, že v stalinizme sa pokračuje. O boji proti kultu osobnosti sa síce občas čosi povedalo, ale vyznievalo to tak, ako by jeho predstaviteľmi boli Gottwald, Clementis, Slánsky a Husák. Slovom kráčalo sa cestou, ktorú na 9. zjazde KSS v máji r. 1950 vytýčil Bašťovanský a Široký.

Aj v tomto období najúrodnejší bol rok 1959, kedy sa slávilo 15. výročie povstania. Práce, ktoré sa objavili, boli iba monotónnym opakovaním starej pesničky a mali viac do činenia s rúcaním legendy, ktorú vybudoval Husák, ako s prinášaním nových informácií. Samo Falťan napísal knihu Partizánska vojna na Slovensku (Bratislava, 1959), J. Doležal a J. Hrozienčík vyprodukovali knihu: Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (Bratislava, 1959) a vyšiel aj zborník Slovenské národné povstanie, materiály konferencie k 15. výročiu SNP konanej v Bratislave 11.-13. mája 1959 (Bratislava 1959). V češtine vyšli: J. Doležal: Slávné povstání (Praha 1959) a E. Čejka Intriky buržoázie a slovenské národní povstání (Praha, 1959).

Sú to napospol žalostné práce a poľutovaniahodnejší ako autori sú tí čitatelia, čo im uveria. Autori sú v zajatí „autocenzúry“ – domysleného to vynálezu múdrej strany – a okrem toho podrobení aj oficiálnej cenzúre, ktorá je dôsledná v potieraní buržoáznych a buržoázno-nacionalistických prežitkov. S. Falťan sa len nedávno ponosoval, že musel vynechať ešte aj názvy brigád, ak taká neprezieravá brigáda sa v zápale vlastenectva nazvala napríklad brigádou gen. Štefánika. Česi (predovšetkým J. Doležal) priam so sadistickým pôžitkom napádali a útočili vo svojich knihách na všetko, čo sa v r. 1945-49 predstavovalo ako výdobytky a úspechy povstania. Celkove je to obdobie degenerácie, akej je schopná len tá najtupšia totalita. Keďže v socialistickom režime sa výkon meria percentami a nie kvalitou, tak aj na poli historickej vedy sa len produkovalo bez ohľadu na úroveň publikovaných prác.

Obdobie bolo zvlášť bohaté na zborníky. Uvádzam len niektoré: Družba národov ČSR a ZSSR (1918-45) vo svetle dokumentov slovenských archívov (Bratislava, 1956); Ako sa rodilo priateľstvo na večné časy; zborník spomienok sovietskych a československých partizánov (Bratislava, 1959). Perom a krvou (Bratislava, 1959) je zas veľmi jednostranný výber článkov z povstaleckej Pravdy, zostavený pracovníkmi novinárskeho ústavu. Pod vedením strany (Bratislava, 1959) je zborník, ktorý zostavil C. Slimák a prispelo doňho 31 ilegálnych a protifašistických bojovníkov, väčšinou neznámych figúrok, ktoré verili Širokého motákom z väzenia a nedali sa zviesť zradnou politikou Husáka, Šmidkeho a Novomeského. Ďalšie publikácie zahrňujú:

Slovenské národné povstanie a Červený kríž (Bratislava, 1959) – autori Lietavec, Gerstlová a Kropilák; Po stopách nepokoreného ľudu (Bratislava, 1959) – pripavil kolektív múzea SNP v Banskej Bystrici; Pri zrode jednoty (Bratislava, 1959) – spomienky účastníkov konferencie závodných výborov a dôverníckych zborov konanej 15. októbra 1944 v Podbrezovej; Bojová cesta pravdy (Bratislava, 1960) – zborník vydaný k 40. výročiu „Pravdy“, kde je zaujímavá kapitola „Hlas ľudu“ a „Pravda“ v období národnooslobodzovacieho boja (1939-45), ktorej autorom je M. Hysko.

Vyšlo aj niekoľko kníh dotýkajúcich sa vojnovej stránky povstania. B. Jamnický a Z. Andreis publikovali: Dukelsko-prešovská operace (Praha, 1957). O. Janeček je autorom knihy Se zbraní v ruce (Praha, 1957) a generál L. Svoboda vydal svoje vojenské pamäti pod názvom Z Buzuluku do Prahy (Praha, 1960). V slovenčine vyšla knižočka M. Kropiláka Účasť vojakov v Slovenskom národnom povstaní (Bratislava, 1960) a popularizačná práca S. Falťana Hrdinské a oslavné dni (Bratislava, 1961), ku ktorej napísal úvod M. Ilysko.

České publikácie v zmysle obnoveného pražského centralizmu, ktorý vzkriesili Novotný, Kopecký, Bacílek a Široký sa snažia zdegradovať povstanie na malú epizódku v rámci širokého a dodatočne vykumštovaného č-s. odboja proti fašizmu. Najvypuklejšie sa to javí v publikácii Památná místa bojů proti fašismu (Praha, 1961), ktorej autorom je E. Štric. Slovensko tu figuruje iba ako náhodný prívesok a venuje sa mu z 500 strán asi 20. Slováci neobišli oveľa lepšie ani v obsiahlom diele Partizánské hnutí v ČSR za druhé svetové války (Praha, 1961). Toto má byť „magnum opus“ partizánskej historiografie. Autorský kolektív (A. Benčík, V. Kural, J. Paulík, J. Šolc, Z. Štěpánek, J. Tesař) sa dôsledne postaral i o to, aby slovenský odboj stratil svoju identitu uprostred českých, vyložene buržoáznych odbojových skupín, ktoré si k partizánčine ani len neprivoňali. Čisto slovenskej problematike je venovaná iba jedna kapitola (štvrtá): Partizáni – hlavní sila Slovenského národního povstání. Ale aj tento skromný slovenský podiel je plný chýb a nezrovnalostí, ktoré autori nekriticky prebrali zo sovietskych prameňov. Táto práca mnoho čerpá zo sovietskych archívov, a teda prináša mnohé nové a zaujímavé detaily. Ale aj napriek tomu ju nové vetry, ktoré začali viať od konca roku 1962, urobili predčasne zastaralou.

Z iných prác tohto obdobia hodno zaznamenať, pre ich notorickosť, český paškvil autora, ktorý sa skrýva pod menom Imrich Staneka Zrada a pád (Praha 1958), I. Daxnerovo Ľudáctvo pred národným súdom 1945-47 (Bratislava, 1961) a hlavne knihu V. Kopeckého ČSR a KSČ (Praha, 1960), proti ktorej sa až po troch rokoch začali ozývať protestné slovenské hlasy. Ďalej je tu Přehled československých dějín, III., 1918-45 (Praha, 1960), kde úsek o povstaní spracoval M. Kropilák.

Přehlad obsahuje pomerne najobsiahlejšiu bibliografiu, ale veľmi opatrne precedenú cez politické sitko. Samozrejme, nemožno obísť ani 658 strán nudného čítania, komunistickú modlitebnú knižku Dejiny Komunistickej strany Československa (Bratislava, 1961). Slovenským autorom v 11-člennom autorskom kolektíve je M. Gosiorovský, v redakčnej rade figuruje M. Graca. V zmysle XII. zjazdu KSČ sa krvopotne vysmolené dejiny opäť prepisujú, pretože iba pod socializmom je budúcnosť istá, minulosť sa neustále mení.

V. (1960 – ?)

Nové obdobie bolo zahájené ikonoklazmickým odbúraním Stalinovej sochy nad matičkou Prahou. Rovnakým oblúkom letia na smetisko i diela a veľdiela predošlých období a historici povstania sa chystajú vykresliť nový obraz na „tabulu rasu“. Opäť čítame vyhlásenia, ako „čaká našu historickú vedu“ zodpovedná práca a veľká úloha. Zástupca riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied M. Kropilák vyhlásil v máji r. 1963 na plenárke, že slovenskí historici chcú, aby v tejto práci „KSČ bola našou múdrou a náš život v duchu leninských noriem usmerňujúcou silou“. Čiže opäť povedie slepý slepého a opäť obaja padnú do jamy. Dosiaľ sa ešte neobjavilo nijaké knižné dielo v tomto období. Ale náznaky z príspevkov v časopisoch a novinách svedčia o tom, že tie „leninské normy“ sú iba pomalým a opatrným návratom do obdobia 1948-50, t. j. tam, kde už boli pred 15 rokmi. Či sa odvážia ďalej, nevedno. Predbežne sa najusilovnejšie pracuje na rehabilitácii „buržoáznych nacionalistov“ a pohotové sa vyťahujú z archívov dokumenty, že aj moskovské vedenie v rokoch vojny bralo na ohľad existenciu Slovenského štátu a osobitný vývoj na Slovensku. Tieto poznatky by sa dali doviesť k prekvapujúcim logickým uzáverom. Naši historici zatiaľ však ostávajú na polceste. Ale oplatí sa sledovať aj ďalší vývoj.

Na druhej strane treba však pozrieť bližšie na tých ľudí, čo idú „v duchu leninských noriem“ prepisovať históriu povstania. Už dopredu možno povedať, že pre vedátorov ako Gosiorovský, Kropilák, Graca, Hysko to bude znamenať asi toľko, ako obuť si nové topánky. Pre nich neplatí zásada, že niet nijakej náhražky za pravdu, oni sú vždy pripravení k zmene úsudku. S pravdou handlujú ako lacný Jožko a už si zvykli písať dejiny tak, že sa jedným okom vždy pozerajú, ako sa tvári komisár, či z toho kvapne profesúra alebo podobný honor. Plná pravda sa nedá písať ani po XII. zjazde, a tak každý pisateľ a prepisovateľ dejín povstania je nútený ostať iba apriorným kompilátorom dokumentov k téze predpísanej „našou múdrou stranou“. Keď J. Špitzer opisuje povstanie v článku nazvanom Pravda o povstaní (Slovenské pohľady, č, 8, 1963).  Názvom sa síce naznačuje, že doteraz sa o povstaní iba luhalo, ale nie je v tom nijaká záruka, že sa odteraz bude servírovať iba čistá pravda.

* * *

Knižné diela, uvedené v tomto prehľade, zahŕňajú (až na jednu knihu) práce, ktoré vyšli v Č-SR v rokoch 1945-62. Všetky práce zastávajú stanovisko česko-slovenské, raz podfarbené komunisticky, inokedy agrámo-demokraticky. Zo slovenského stanoviska posudzujú problém iba niektoré časopisecké články, prípadne izolované kapitoly v knihách. Aj o nich treba povedať, že sú jednostranné, hoci nie uniformované, ani nie v rovnakej miere. Ich predmetom je obrana slovenskej štátnosti a v apologetickom zápale sa často stráca zreteľ pre historickú perspektívu a odosobnený pohľad. Jednotlivé aspekty sa potom nehodnotia úmerne svojej dôležitosti.

Zo slovenských autorov-emigrantov o partizánskej revolte písali: J. Mikuš, La Slovaquie dans le dráme de l´Europe, (Paris, 1955; pp. 185 -198), J. Kirschbaum Slovakia, Nation at the Crossroads of Central Europe, (New York, 1960; pp. 179-190), P. A: Hrobák: The Slovak Uprising of August 1944 (Slovakia, Vol IV, 1954), J. Paučo: The 1944 Communist Revolt in Slovakia (Slovakia, Vol. VII, 1957), O. Klement: Takzvané Slovenské národné povstanie (Jednota, 20. august – 3. september 1952), A. Grébert: Slovenské národné povstanie (Slovenská Obrana, 27. aug.- 22. sept. 1954).

Iné zmienky o povstaní možno nájsť v knihe J. Pauču: Slováci a komunizmus (Middletown, Pa., 1957) v kapitole Dielo pomsty (s. 112-132). Zaujímavé a dôležité detaily o povstaní prináša obhajobná reč Dr. Tisa (Dr. Jozef Tiso o sebe, Passaic, 1952, str. 238-312), ďalej biografia Konštantína Čulena o prezidentovi Tisovi, Po Svätoplukovi druhá naša hlava (Middletown, 1947) a brožúrka Vznik a zánik Demokratickej strany na Slovensku (Middletown, 1950), tiež od K. Čulena.

Pôvodne som mal v úmysle zmieniť sa aj o tom, ako sa povstanie odrazilo v beletrickej tvorbe slovenských spisovateľov a básnikov. Kvantitatívne bol ohlas obrovský. Literárny kritik I. Kusý vypočítal, že do roku r. 1961 vyšlo len prozaických diel s partizánskym námetom „vyše 70“. Veľa by sa dalo povedať o literárnej hodnote týchto výtvorov, ale bude hádam lepšie pohovoriť si o tom inde. Chcem poznamenať iba toľko, že literatúra cupkala za históriou a umelecky stvárňovala objavy a produkty socialistickej vedy. Bol to kľukatý kurz a krkolomný beh. Keď si literárny kritici ťažkali, že slovenská literatúra nevie vytvoriť klasické dielo s povstaleckou tématikou, odpovedal im prvý tajomník Zväzu slovenských spisovateľov A. Plávka: „Veľké diela o Slovenskom národnom povstaní ešte len prídu. Tak isto neslobodno zabúdať ani na to, že Slovenské národné povstanie nebolo dosiaľ náležíte ani politicky prehodnotené, čo nie v malej miere ovplyvňovalo tvorbu našich spisovateľov s touto tématikou“ (Slovenské pohľady, č. 10, 1954). Za takýchto okolností ťažkosti spisovateľov sú pochopiteľné.

Na poli poézie povstalecká tematika obohatila naše básnictvo kakofonickými veršami ozaj hodnými svojej témy. Takto básnil socialistický realista M. Krno:

Za bojom boj sa vyvíja, tratata bum, tratata bác,
Hrmí ako víchrica, tratata bum, tratata bác.
Nemci padajú...