Môj otec v tom čase pracoval na Penzijnom ústave súkromných úradníkov v Bratislave, ktorý vzhľadom na pokračujúce ohrozenie Bratislavy náletmi, evakuoval rodinných príslušníkov svojich zamestnancov do Trenčianskych Teplíc a zriadil tam aj malú pobočku. Boli sme ubytovaní v kúpeľnom dome Aesculap.

V Trenčianskych Tepliciach bola v tom čase malá posádka slovenskej armády, ktorá sa koncom augusta 1944 stratila – neviem, či sa pridala k partizánom alebo sa rozišla. Dňa 1. 9.1944 obsadili Trenčianske Teplice bez boja partizáni. Okamžite prostredníctvom miestneho rozhlasu vyhlásili obnovenie Československej republiky a mobilizáciu všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Zároveň cez miestny rozhlas oznámili niekoľko účelovo skreslených správ o veľkých úspechoch Sovietskej armády, o tom, že v Rakúsku vypuklo povstanie a pod. Neviem, s akým ohlasom sa stretla mobilizačná výzva u miestnych obyvateľov. Viem však, že všetci pracovníci PÚSÚ, ktorí boli dislokovaní v Trenčianskych Tepliciach, okamžite po tejto výzve nasadli na električku (ktorá normálne premávala) a odišli do Bratislavy.

V    noci z 1. na 2.9.1944 po krátkej prestrelke sa partizáni z Trenčianskych Teplíc zase stiahli. Trenčianske Teplice obsadila nemecká jednotka SS.