Ráno 29. augusta som išla asi o 8. hod. smerom k Dolnej bráne. Čudovala som sa, prečo nákladné auto vlečie za sebou nemeckú červenú zástavu s hákovým krížom. A na aute medzi chlapmi bol Karol Neuschl, ktorý sa hlásil za Nemca. V Továrni na šamotové kachle, kde som pracovala, stŕhala som mu z výplaty istý obnos pre ADV, t. j. na robotnícky nemecký spolok. Od jeho vlastného brata som sa neskoršie dozvedela, že tento mladý partizán sa dopustil toľkých zverstiev, že nakoniec musel z Kremnice ujsť.

Prvé, čo povstalci urobili, bolo obsadenie domu p. Seltsama, prvého zástupcu remeselníckych stavov (bol pekárom). Tam si zriadili veliteľstvo pod vedením Gejzu Lacka a Karola Kolesára (Žilinčana). Ďalším ich krokom bolo pozatváranie ľudí, ktorí mali nejaké funkcie: školského inšpektora (meno si nepamätám), riaditeľa gymnázia Jozefa Pikulu, starostu mesta Jána Danka, mestského právnika Dr. Jánošiho, banského účtovníka Jána Brodnianskeho, hlavného inžiniera Ing. Nemca, manželku žandára, ktorý bol na fronte, pani Bernátovú. Aj ju chceli zastreliť, ale guľka sa odrazila od zubnej protézy a vyšla okom. Pani Bernátová prežila tú hrôzu, ale ostala poloslepá. Ďalej zatvorili tých mladíkov, ktorí sa nehlásili do povstania: veď ešte ani na vojenčine neboli – Viktora Chmelíka, Ing. Júliusa Križička, Viktora Schnierera, učiteľa Rötha, Jána Mihálika, ako aj niekoľko mužov a žien nemeckej národnosti nielen z Kremnice, ale aj z okolitých dedín.

Väzňom nedali prikrývky, spali na holej zemi, bez stravy. Umiestnení boli v Červenej veži – okrúhlej stredovekej veži s maličkými, tesne zamrežovanými oknami. Raz denne, na poludnie, príbuzní mohli nosiť väzňom jedlo. I ja som stála v rade s obedárom. Presne o 12. hod. prišiel Karol Kolesár a Jozef Ivan s korbáčmi, upletenými zo žíl zvierat. Potom bolo ďaleko počuť krik a plač bitých väzňov.

Medzi väzňami bol aj môj brat, ktorý po maturite pracoval v hoteli Grand v Turčianskych Tepliciach (bývalé Štubnianske Teplice). Nemal vzťah k zabíjaniu, a preto sa nehlásil k povstalcom. Mal motorku, ktorú mu bez náhrady skonfiškovali a uväznili ho bez udania príčiny.

Pred väznicou som sa veľmi rozplakala. Odchádzajúci Kolesár sa opýtal, koho mám vo väzení, kde bývame, koľko máme izieb a kto tam býva. Potom sa k nám bez opýtania nasťahoval. Zbrane si ukladal na stôl oproti našej spálni. Môj otec sa obával, ani spať z toho nemohol, že raz ho čosi pochytí a všetkých nás postrieľa. Po obsadení Kremnice Nemcami sme zas mali s nimi nepríjemnosti, lebo bol u nás ubytovaný partizánsky veliteľ.

Môj ďalší príbuzný, Ján Poliak, bol interbrigadistom v Španielsku spolu s Gejzom Lackom. Lenže Jano sa oženil s veriacou, a preto nešiel do povstania. Možno aj preto, lebo sa mu narodilo dievčatko. Bol hájnikom na hájovni Hostinec, ďaleko od mesta v horách. Jedného dňa prišiel za ním Lacko s jedným partizánom a Jana odvliekli. Do Kremnice ani domov sa Jano nevrátil. Zastrelili ho v lese. Je to paradox, zabiť svojho priateľa a spolubojovníka ako zradcu. Dnes je Lacko vedený na tabuli zaslúžilých Kremničanov.

Ako si pamätám, do povstania išli predovšetkým komunisti, najmä tí, ktorým sa nikdy nechcelo pracovať, a žili z vývarovne pre chudobných (ako Homola, Marcel atď.), dievčatá pochybnej povesti (Božena Batisová, Firáková, sestry Legíňové), protestanti (Starke, Vítek, Jelínek a iní), ktorí asi už vtedy počítali pre seba s výhodami, ako 255–kou. Potom pracovníci stavebno–projekčného vojenského útvaru pod vedením Paulisa.

Zásobovanie počas povstania bolo slabšie, lebo partizáni zatarasili tunel Peklo.

Časť väzňov odtransportovali do Slovenskej Ľupče, pričom stále podnapitý partizán Nemčok chcel okrem iných odstreliť aj môjho brata. Ale jeden žandár ovalil Nemčoka puškou po hlave a bratovi sa podarilo ujsť. Pri ústupe povstalcov z Kremnice bolo nimi vo väzení zabitých niekoľko žien, ktoré v ňom ostali.

Hoci máloktorý mne známych Kremničanov sa vrátil z povstania živý, vrátili sa takí ako partizáni Lacko, Weiss a podobní. Ujali sa "záslužných" funkcií a hneď po vojne vyhadzovali z úradov dlhoročných poctivých pracovníkov, súdili z nepravdivých obvinení, opäť ich väznili a prideľovali ich na ťažké, podradné práce. Šami obsadili hlavné funkcie, habali majetky pre svoj prospech, veď mali "zásluhy" a legitimácie KSS.