Organizátori a oslavovatelia povstania, aby ospravedlnili svoju zradu na slovenskej štátnosti, museli nutne vylíčiť ten štát, ktorý zradili, ako štát neskutočný, nesuverénny a vlastne ani neexistujúci. Keď priznali jeho jestvovanie, tak len ako fašistického a najfašistickejšieho na svete.

Preto svoje svedectvo začínam pri tomto štáte. Jeho vznik nesúvisel s vojnou. Tá začala až 1. 9.1939, kým Slovenská republika vznikla 14. 3.1939. Bola vyhlásená demokratickým slovenským snemom, zvoleným už v autonómnom Slovensku. Bola medzinárodne uznaná väčšinou vtedy jestvujúcich štátov. Z toho Sovietskym zväzom de facto a de jure, čo je plné uznanie. Je paradoxné, že komunisti, ktorí slúžili viac Sovietskemu zväzu ako svojmu národu, oficiálne Slovenskú republiku potom označovali iba ako takzvaný slovenský štát. Tento štát však vykonával až do povstania všetky funkcie samostatného štátu v plnej miere, ba v plnšej ako potom ČSR.

Fašistický charakter SR je výplodom nenávistnej propagandy komunistov a čechoslovákov. Takýto charakter v ňom vôbec nebolo cítiť. Toto môžem veľmi jednoznačne tvrdiť, najmä keď som mal možnosť a musel som prežiť a poznať, čo je to fašizmus a fašistický štát, iba že v červenom zafarbení. V dobe slovenského štátu som študoval a školy vždy boli v období totality najviac vystavené násilnej ideologizácii. To absolútne nebolo na školách v slovenskom štáte cítiť. Ani v Hlinkovej mládeži, ktorej som bol, ako hádam všetci študenti, členom.

Ak by sme chceli hovoriť o ideológii, tak ona bola iba slovenská a kresťanská.

Fašizmus – to slovo vtedy bolo možno známe v Taliansku a v Nemecku. Na Slovensku však takéto niečo v živote ľudí nebolo cítiť. Ak tu boli nejakí presadzovatelia národného socializmu ako nemeckého fenoménu, napr. Tuka, Mach, neboli určujúci pre charakter a život Slovenska, lebo boli ďaleko prevýšení autoritou pána prezidenta a ten vôbec národný socializmus nepresadzoval ani nepropagoval. To vedel každý. To, čo dokázala prvá Slovenská republika a iste najmä zásluhou svojho prezidenta, v tieni všemocného Nemecka, si zasluhuje obdiv, uznanie a vďaku. Cítili sme, že slovenská vláda a jej prezident sledujú predovšetkým záujmy Slovenska a slovenského národa a v prospech Nemecka konajú iba toľko, koľko musia. Výstižne to povedal pán prezident na besede s nami študentmi v internáte Svoradov. Už vtedy vyznel veľmi odvážne, ale výstižne jeho výrok: "My v tejto vojne len kibicujeme." Potom k tomu hovoril, aké zlo a nebezpečenstvo je boľševizmus. Bolo to niekedy koncom roka 1942 alebo začiatkom 1943.

Pre doplnenie ešte spomeniem slová pána prezidenta, ktoré som osobne vypočul pred potupným Národným súdom: "Tvrdilo sa nám, že sa na nás dopláca, že nie sme schopní byť samostatní. Všetko svoje silie som zameral na to, aby sme dokázali, že sme sebestační," a povedal vtedy: "Keby mi Prozreteľnosť dovolila znovu robiť politiku, za tých istých okolností by som ju robil tak isto."

Slovenský štát bol veľkou väčšinou národa prijatý ako trvalý a vlastný. Možno až na malé výnimky nik nečakal návrat ČSR.

Stále sa slovenskému štátu a jeho prezidentovi kladie za vinu osud židov. Ten rovnako, ba vo väčšej a horšej miere postihol židov i v ostatných štátoch, ktoré boli pod vplyvom Nemecka. Zamlčuje sa však, že najviac na ich záchranu sa urobilo v Slovenskom štáte a najmä vďaka prezidentovi.

Povstanie ma zastihlo v obci Rádobica pri Oslanoch na Hornej Nitre. Prišiel som tam 28. augusta večer. Ráno, keď som sa zobudil, bola všade rozšírená správa, že Tisu Nemci zabili a obsadzujú Slovensko.

Zdržal som sa tam, kým sa obnovila vlaková doprava. Trvalo to asi desať dní. Dedina Rádobica leží na svahu pod horou, v údolí bolo občas počuť streľbu. Z dediny, ako sa hovorilo, odišiel k partizánom iba jeden mladík. Nebolo pozorovať nijaké nadšenie pre povstanie a už vôbec nie za obnovenie ČSR.

V    Žiline som musel čakať znovu asi desať dní, kým som sa dostal domov do Kamennej Poruby v Rajeckej doline. Počas tohto pobytu som sa zúčastnil na prednáške JUDr. Ferdinanda Ďurčanského. Medziiným hovoril: "Aj mňa volali do povstania. Mohol som si myslieť – mal som to zlé u Nemcov, budem to mať dobré u Rusov. Ale do povstania proti vlastnému štátu som nemohol ísť." Charakterizoval povstanie, že je to tak, ako keď niekto z nenávisti k susedovi podpáli si vlastný dom.

Ani v Žiline som nepozoroval nijakú ľútosť nad rýchlym skončením povstania v tomto meste, alebo čo i najmenšiu túžbu alebo nadšenie po obnovení ČSR.

I keď Rajecká dolina a teda aj moja obec boli ešte v rukách partizánov, nebolo počuť žiadne boje. Občas bolo v Žiline počuť slabú streľbu z pušky.

V    našej obci bola za povstania malá nemecká posádka, ktorú potom vystriedali ukrajinskí vojaci s nemeckými dôstojníkmi. Tí u nás boli i cez Vianoce. Spriatelili sa s ľuďmi, lebo sa dorozumeli a niektorí nás navštevovali v domoch. Keď odišli, dvaja sa o niekoľko dní vrátili. Hovorili nám, že od Nemcov ušli a že idú k partizánom.

Potom bola už len nemecká posádka v Rajeckých Tepliciach a jeden čas boli v nej aj vlasovci. Tí robili raziu, v našej obci chytili troch Francúzov, ktorých som ja mal u nás. Došli šiesti v januári 1945. Hovorili, že pracovali v Dubnici v zbrojovke a keď vypuklo povstanie, ušli. Mysleli si, že partizáni majú nejaké územie, kde sa môžu naučiť zaobchádzať so zbraňou. Oni však nemajú úmysel bojovať, ale dostať sa do Juhoslávie. Tito má vraj dohodu s de Gaullom, aby ich prepravili do Francúzska.

Ďalšieho takého Francúza som stretol vo februári 1945. Hovoril mi, že počul, že keď sa niekto dobrovoľne prihlási žandárom, nič sa mu nestane. Povedal som mu, že o tom nič neviem. On na to, že aj tak sa prihlási, lebo v hore to už nevydrží. Že partizáni ich do bunkra nevpustia, ale nútia nosiť im proviant.

V našej obci som videl päť mŕtvol, päť ľudí zavraždených partizánmi. Štyri mŕtvoly z okraja lesa priviezol na voze na cintorín môj strýko Urban Kavecký. Bol to hrozný pohľad. Boli zavraždení sekerou ranou na čelo. Stuhnuté mŕtvoly mali ruky zviazané za chrbtom. Piaty bol hájnik Fraštia z Rajca, ktorý nosil proviant do bunkra, v ktorom býval Karol Stráňai so svojou skupinou. Bol obesený a zastrelený na vŕbe pri lavičke cez potok, pred Štefanom Verešom–Králom.

Koľko iných nevinných obetí má na svedomí povstanie? Kto ich všetkých zráta a zmapuje? O nich sa nesmelo hovoriť. Tie štyri mŕtvoly som vyfotografoval, ale neodvážil som sa fotografiu veľmi ukazovať. Z tých šiestich Francúzov, čo som schovával, jeden mi napísal pohľadnicu. Tiež z obavy som ju dal do úschovy kamarátovi prokurátorovi, ale on ju stratil, takže ani neviem, či sa všetci vrátili domov. Keď robili vtedy u nás vlasovovci raziu, do nášho domu prišli so slovami: "Tu boli Francúzi." Otec im dobre nerozumel a odpovedal: "Boli, ale už odišli." Nato na mňa namierili automat: "Ty Francúz!" Legitimoval som sa. Skončilo to dobre. Ale odkiaľ vedeli, že je u nás chorý Francúz ? Keď sa totiž asi po mesiaci znovu vrátili ku mne, jeden bol veľmi chorý – prechladnutý.

Povstanie v tom čase vôbec nebolo obyvateľmi Slovenska prijímané a chápané tak, ako ho neskôr predstavovali tí, čo sa zmocnili vlády nad Slovenskom. Prevažná časť ľudí ho prijala ako nešťastnú epizódu, ktorá narušila a rozvrátila dovtedy pokojný život na Slovensku.

Po jeho potlačení sa pociťovalo upokojenie. Všeobecne už v krátkom čase pred povstaním sa na Slovensku žilo v očakávaní a v obavách ako prejde cez Slovensko front. Porážka Nemecka už bola všeobecne zrejmá. Do povstania slovenská vláda plne riadila štátny a verejný život na Slovensku, a to až pokiaľ išlo o život na poslednej dedine. Nemeckí vojaci na Slovensku neboli. Povstanie toto riadenie života Slovenska slovenskými štátnymi orgánmi narušilo a pri–vodilo jeho okupáciu Nemeckom. Povstanie nebolo vystúpením proti nacizmu a nemeckej okupácii, ale práve túto okupáciu priviedlo a spôsobilo. Povstanie nebolo ani vystúpením proti fašizmu, lebo do povstania na Slovensku fašizmus nebol. Pravda, ak pod týmto označením nechápeme prázdnu frázu, ale násilie a potlačenie najzákladnejších slobôd národa i občanov.

Tento fašizmus prišiel na Slovensko s povstaním. Najskôr vraždy vykonali partizáni alebo povstalci, a to ešte pred povstaním a pokračujúc cez povstanie, po prechode frontu v násilne obnovenom Československu hneď od jeho začiatku. Zo širších súvislostí sa oslavovateľmi povstania zamlčuje veľmi dôležitá udalosť. Varšavské povstanie začalo 1. augusta 1944 a trvalo do 2. októbra 1944, teda ide 0 súčasný boj, vystúpenie proti fašizmu. Sovietske vojská 1. augusta došli k predmestiu Varšavy, front bol teda na okraji Varšavy. Vtedy mesto povstalo. Sovietske vojská však ostali stáť a vôbec nepomohli varšavským povstalcom a tým aj povstaniu na Slovensku, lebo by pri Varšave nutne viazali väčšie nemecké vojská, ale opačne – nedovolili ani pristávať britským lietadlám, ktoré varšavských povstalcov zásobovali. Dovolili, aby nemecké vojsko povraždilo tisíce obyvateľov Varšavy a iba sa nečinne prizerali. S prihliadnutím na túto súbežnú udalosť, akým nepresvedčivým sa javí zdôvodnenie povstania ako boja proti fašizmu. Samotný slovenský štát všetkými prostriedkami, ktoré mohol použiť, sa snažil nemecký nacizmus udržať mimo hraníc Slovenska. Naproti tomu povstanie dobrovoľne, ba ešte nezmyselným prinesením desaťtisícov obetí otvorilo Slovensko fašizmu a samo priviedlo ozajstný fašizmus na Slovensko.

Tento fašizmus znamenal desaťtisíce občanov Slovenska do sovietskych gulagov a smrť mnohých z nich. Znamenal ľudové súdy, procesy, ktorými boli posielaní do väzenia a na smrť ľudia len za to, že sa zaslúžili o vznik a budovanie slovenskej štátnosti.

Povstanie v skutočnosti znamenalo povýšenie cudzích záujmov nad záujmy vlastného národa a dobrovoľné zrieknutie sa týchto záujmov.

Preto uzákonenie povstania za štátny sviatok v obnovenom suverénnom samostatnom štáte je niečo, čo nemá obdobu v žiadnom národe. Je niečo vrcholne nemorálne.

Samostatný štát znamená realizovanie prirodzeného a Bohom daného práva na sebaurčenie. U národa, ktorému sa toto právo po vyše tisíc rokov upieralo, je nemorálne, keď sa mu v tomto štáte predkladá uctievať udalosť, ktorá znamenala zrieknutie sa tohto práva a zradu toho najzákladnejšieho práva. Je primitívne argumentovať, že toto právo možno zradiť, alebo sa ho zrieknuť pri každej zmene režimu alebo systému.

Deň 29. august ako dies ater – čierny deň slovenského národa a dejín treba čo najskôr vrátiť a zaradiť na miesto, ktorému podľa pravdy patrí, aby bol výstrahou pre budúce generácie slovenského národa, aby sa už nikdy neopakoval.

Toto moje svedectvo nie je iba subjektívnym videním nejakých čiastkových dejov. Na Právnickej fakulte aj v internáte boli študenti z celého Slovenska a bolo možné získať pomerne všeobecný pohľad na Slovensko. Druhým pohľadom svedectva je zažitie toho, ako sa násilne potláčala a prekrúcala pravda po roku 1945 až dosial a ako sa vnucovala a až dosial vnucuje lož o povstaní a iných úsekov dejín. Mojím presvedčením je, že najskôr je potrebné odhaliť túto lož bez toho, aby sme s ňou robili akékoľvek kompromisy, a to ani z ohľadu na tých, ktorí ju vytvorili, alebo dokonca na tých, čo sa o to usilujú zvonka.