Od 1. 9. 1934 do 30. 6. 1936 bol kaplánom v Humennom. V meste bolo veľa problémov spoločenských, politických, náboženských i národnostných, čo kládlo veľké nároky na prácu kňaza. Odtiaľ po úspešnom dvojročnom pôsobení odišiel 1. 7. 1936 na faru do Žalobína, okres Vranov nad Topľou. Tam pôsobil do 30. 11. 1939. V Žalobíne sa cítil veľmi dobre. Ľud si ho obľúbil a on si obľúbil ľud. Venoval mu všetky svoje sily a schopnosti. Práca sa mu darila.

Výdatnú pomoc mal v mladom učiteľovi Jurčovi. Predsa však na mnohé pozvania Lieskovčanov, keď zomrel tamojší farár Paškovič, žiadal sa do Lieskovca, okres Humenné. Bol mladý, plný vznešených ideálov, túžiaci po spoznávaní skutočného života a problémov čo najširšieho okruhu ľudí, dedín, po získaní skúseností potrebných pre úspešnú prácu kňaza.

Pán biskup vyhovel žiadosti jeho a Lieskovčanov, a tak sa 1. 12. 1939 presťahoval do Lieskovca. Tu pôsobil až do svojej smrti. Ako kaplán aj ako farár venoval sa vždy iba náboženskej, mravnej a pri tom aj národnej výchove.

Miestom jeho účinkovania bol kostol, škola, náboženské spolky a telovýchovné jednoty. Veľkú pozornosť venoval mládeži. Od roku 1938 bol moderátorom katolíckej mládeže okresu (Moderator districtus org. cath.) a Katolíckej akcie mládeže (Moderator Actionis iuventutis catholicae) a iných organizácii.

Do oblasti jeho práce s mládežou treba zahrnúť aj vyučovanie náboženstva na školách, ktorému sa venoval s veľkou dôslednosťou. Bezdôvodne nevynechal ani jednu hodinu. Na vlastnom voze týždenne obchádzal filiálky vzdialené aj 15 km, aby odučil náboženstvo presne podľa rozvrhu hodín bez ohľadu na počasie a ročné obdobie. Žiaci boli pre neho zrkadlom úrovne života rodiny po každej stránke, čo mu pomáhalo k dôkladnejšiemu poznaniu problémov pri výchove mládeže.
Ďalšou oblasťou jeho starostlivosti boli chudobní (napr. podpora chudobných detí v rámci tzv. zimnej pomoci) – zvlášť Rómovia – napr. v Podskalke, v Žalobíne a v Karnej. V záujme ich zdravia vo vážnych prípadoch neľutoval ani vlastné peniaze. Ukázal sa ako jasný vzor nezištnej služby a lásky k najbiednejším, aby im pomáhal vytvoriť podmienky na život dôstojný človeka. Aby si získal ich dôveru a lepšie mohol poznať ich život, osvojil si ich jazyk natoľko, že sa im mohol v ňom prihovoriť. Spracovával aj gramatiku rómskeho jazyka.

Jeho cieľom bolo dvíhať ich životnú a kultúrnu úroveň, zlepšovať ich životné prostredie, hygienu, životosprávu a zdravotný stav. Viedol ich k tomu, aby žili v usporiadaných rodinách, aby sa riadne sobášili a žili z vlastnej statočnej práce. Budil v nich sebavedomie a odpor k žobraniu. Dbal o to, aby ich deti riadne navštevovali školu a kostol.

V telovýchovných jednotách v Humennom sa snažil dostať do vedenia ľudí mravných, čestných, ochotných spolupracovať na poli telovýchovy, sledujúcich dobro cvičiacich i spoločnosti.

Politiky sa vždy stránil nakoľko len mohol. To však neznamená, že sa nezaujímal o politické dianie doma aj vo svete. Tvrdil, že politická činnosť kňazov často dopadne v neprospech Cirkvi. Nepokladal ju za potrebnú, pretože slovenský národ – podľa jeho názoru – má dosť vzdelaných laikov, schopných vykonávať akúkoľvek funkciu.

Ako Slovák, syn chudobných, národne uvedomelých, hlboko nábožensky založených rodičov, zdôrazňoval lásku k svojeti, pestoval národnú hrdosť v zemplínskom ľude a staral sa o zvýšenie jeho životnej úrovne bez akéhokoľvek rozdielu. Cestu k tomu, ako spoločenskému dobru, videl v kultúrnom, hospodárskom a náboženskom povznesení obyvateľov oblasti Zemplína a v celkovej ich príprave na budúcnosť, ktorá prišla taká, akú predpovedal, ba predvídal. Zvlášť tuhý boj viedol proti alkoholizmu, ktorého dôsledky boli všade badateľné. Rodičom radil a pomáhal pri usmerňovaní detí na štúdium a pri voľbe povolania vôbec.

Vo svojej pastoračnej starostlivosti za najdôležitejšie miesto katechézy pokladal rodinu a jej dal najdôležitejšie miesto. Jeho cieľom bolo prispieť k jej kresťanskej obnove a k zvýšeniu jej kultúrneho a spoločenského života.

Každú voľnú chvíľu venoval štúdiu. Tvrdil, že pre úspešnú prácu kňaza medzi veriacimi a jeho autoritu v spoločnosti vôbec nestačí len jeho teologické vzdelanie, ale musí mať veľmi dôkladné všeobecné vzdelanie a zvlášť v prírodných vedách. So zvláštnou záľubou študoval filozofiu a cudzie jazyky, pre ktoré mal veľké nadanie. Aktívne ovládal jazyk latinský, maďarský, taliansky, poľský, francúzsky, český a rómsky. V poslednom čase sa učil po rusky a nemecky. No v najväčšej obľube mal jazyk latinský, ako základ – bránu – k štúdiu cudzích jazykov.

Vojakom nebol. Iba pri mimoriadnych odvodoch bol odvedený 18. 8. 1944, ale nenarukoval. Vlastné hospodárstvo bral ako príťaž, ako nutnosť z existenčných dôvodov. Jeho život bol vyplnený ustavičnou prácou, vyplývajúcou z jeho povolania, a štúdiom. So zvláštnou záľubou sa venoval aj štúdiu rastlín a živočíchov (zvlášť motýľov) vo svojom okolí. Zo všetkého mal veľké zbierky. Tie však – ako aj ich písomné spracovanie, aj jeho prednášky, kázne a iné písomné práce – sa stratili, pretože po jeho smrti faru zaujali na niekoľko mesiacov na vojenskú nemocnicu.

Celý život Jána Nemca bol životom dôstojným kňaza svätého života, rodoľuba, muža mimoriadne nadaného, všestranne vzdelaného, horlivého, obetavého a nadšeného kazateľa, verne slúžiaceho Bohu a národu. Tomu zodpovedali aj jeho kázne – krátke, konkrétne, riešiace problémy súčasnosti, logicky scelené, filozoficky podložené. Vzorom mu boli knižne vydané kázne slávnych cirkevných kazateľov v rozličných jazykoch. Veľmi dbal o to, aby prečítané Evanjelium – ako základ náboženského poučenia – nebolo formálne, ale hlavne aby ho aplikoval na konkrétny život, ako žiť podľa Evanjelia, aby sa ono stalo orientačným bodom v praktickom živote veriacich.

U svojich veriacich chcel vypestovať živú vieru, opierajúcu sa o dôkladnejšie poznanie učenia Cirkvi, a nie, ako to často býva, iba o zdedené návyky a formalizmus. Za tým účelom sa usiloval aj o väčšiu, bezprostrednejšiu aktivitu veriacich pri bohoslužbách.

Z túžby po štúdiu sa pokúsil ešte počas pôsobenia v Žalobíne vstúpiť do rádu premonštrátov. Predpokladal, že v rámci rádu bude môcť pokračovať v štúdiu na vysokej škole a potom vyučovať na premonštrátskom gymnáziu v Košiciach. Nedostal však súhlas Biskupského úradu. Ako dôvod pán biskup uviedol, že potrebuje kňazov, nie profesorov.