English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3281
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3455
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3494
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3336
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3360
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8361
Môj nedávno zosnulý otec (ročník 1933, t.j. v predmetnom čase mal 11 rokov, žil v gazdovskom dome na okraji Banskej Belej – vtedy súčasť Banskej Štiavnice) mal na boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč nasledovné spomienky. Keď sa k pučistom nikto dobrovoľne nepridával, v polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla (dnešný okres Žarnovica) a Janova Lehota (dnešný okres Žiar nad Hronom) do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných – neschopných akéhokoľvek manuálneho odporu (bolo tam 79 mužov a 1 žena) preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. Na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov. Sú svedectvá, že ich potrebovali zastreliť len 16, ostatní boli mŕtvi na dehydratáciu. No môj otec celkom farbisto vykresľoval, že jeden z nešťastníkov na kolenách prosil partizánskeho veliteľa, aby ho ušetril, že má 3 malé deti. „Ja ti dám deti,“ znela odpoveď a za ňou dávka zo samopalu do nešťastníka. Tohto aktu sa nezúčastňovali len partizáni, ale aj pučistický vojaci a bez vedomia pučistickej správy železníc by sa tiež nedal realizovať. Tento akt nebol pučistami nijak zatajovaný, doslova dávali najavo, že tak spravia s každým, kto im nebude lojálny. Otcov starší brat sa rok vyhýbal pučistickej vojenskej službe, dosť na tom, že ich najstarší brat bol pri vojsku (služba pri transformovanej rýchlej alebo zaisťovacej divízii dávala väčšie šance na prežitie ako služba v pučistických jednotkách, veď najstarší brat sa aj v zdraví vrátil). Keď sa blížil sovietsky front, viacero ľudí z Banskej Belej ukryli zabíjačkové mäso a výrobky v komore u otcových rodičov. Tušili, že prídu vojnové rabovky a dom na okraji Banskej Belej nebol na očiach verejnosti. To ešte nemohli vedieť o udavačstve svojich tiežsusedov. Počas pobytu tak nemeckých ako aj sovietskych vojsk v tomto dome malo mäso pokoj. No stačilo, aby sovietske vojská odišli a týždeň po ich odchode sa do domu napratali partizáni pod vedením Antona Jusku. Nielenže vyrabovali všetko jedlo, ale keď najstaršia otcova sestra Juskovi šplechla do očí, že sa nehanbí mať na sebe košeľu jej otca, odvrkol jej, že nech čuší, lebo ju zastrelí. Iný partizán z nej chcel stiahnuť aj čižmy, ale jeho partajníci ho zahriakli, nech ju nechá tak. V novokonštituovaných policajných orgánoch - ZNB bolo zbytočné dávať podnet na takéto konanie, veď sa jednalo o nedotknuteľných partizánov. Jedine v 50tych rokoch im pobrali vyznamenania, no Jusko aj s povojnovým rýchlokvaseným právnickým doktorátom spokojne dožil vo svojej trafike – obchode so železiarskym tovarom. Chcem ešte napísať, vďaka 1. Slovenskej republike starý rodičia pristavovali veľkú rodinnú prístavbu uvedeného domu. Banská Štiavnica v roku 1943 realizovala 1. výkop železnice s klasickým rozchodom koľajníc (po vojne dokončovaná ako trať mládeže, dobre sa zväzákom kopalo, keď tunel bol už vybudovaný). V 1. Slovenskej republike mal baník robotu a skvelý sociálny program – o.i. pribudli mu sprchy po celodennej šichte. Roľník pracoval na svojej pôde, mal odbyt svojich produktov, štát ho stimuloval k stavbe betónových močových jám a nových chlievov a hospodárskych budov (na mnohých takýchto strechách nájdete bielymi škridlami napísaný rok zhotovenia, takých striech je mnohonásobne viac, ako tie, čo boli zhotovené v rokoch 1918-1939). Bačovia boli stimulovaní nahradiť plemeno valaška s hrubou vlnou plemenom cigája s polojemnou vlnou, aby slovenské textilky mohli túto využiteľnú vlnu spracovávať. Inteligencia mala uplatnenie a umenie malo nebývalý rozvoj. Boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč toto všetko skončil. Dostali sme iba staré české a nové sovietske otroctvo.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3506
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 9075
Moje spomienky na povstanie po niekoľkých desaťročiach pobledli. Nepamätám si presne dátumy, rodné mená, ale nikdy nezabudnem to, čo sa ma na povstaní hlboko negatívne dotklo. Budem o tom rozprávať nielen svojmu synovi, ale aj vnukom – ako to, čo sa nemalo stať. Chcem, aby pochopili, ako niekedy nesprávne konajú jednotlivci zaslepení vášňami alebo pomstychtivosťou.
Kto dnes rozsúdi, či povstalci vtedy presne vedeli, za čo idú do boja. Či bojovať proti Nemcom, alebo či proti najbližším obyvateľom mesta, aby si nenávistne vyrovnali svoje osobné účty? Posúďte sami.
Mestský policajt Hözl zatvoril raz do záchytky opitého výtržníka Firáka. Nevzal mu cigarety a zápalky. Ten si zapálil cigaretu, ale zaspal a od cigarety sa chytil slamník. Firák síce nezhorel, ale sa udusil. Policajt bol disciplinárne potrestaný, ale ostal naďalej v služobnom pomere. Počas povstania sa brat a sestra nebohého pomstili. Hözla trýznili, vyrezali mu jazyk, na výstrahu ho najskôr vodili po meste a potom zastrelili.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7388
Môj otec v tom čase pracoval na Penzijnom ústave súkromných úradníkov v Bratislave, ktorý vzhľadom na pokračujúce ohrozenie Bratislavy náletmi, evakuoval rodinných príslušníkov svojich zamestnancov do Trenčianskych Teplíc a zriadil tam aj malú pobočku. Boli sme ubytovaní v kúpeľnom dome Aesculap.
V Trenčianskych Tepliciach bola v tom čase malá posádka slovenskej armády, ktorá sa koncom augusta 1944 stratila – neviem, či sa pridala k partizánom alebo sa rozišla. Dňa 1. 9.1944 obsadili Trenčianske Teplice bez boja partizáni. Okamžite prostredníctvom miestneho rozhlasu vyhlásili obnovenie Československej republiky a mobilizáciu všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Zároveň cez miestny rozhlas oznámili niekoľko účelovo skreslených správ o veľkých úspechoch Sovietskej armády, o tom, že v Rakúsku vypuklo povstanie a pod. Neviem, s akým ohlasom sa stretla mobilizačná výzva u miestnych obyvateľov. Viem však, že všetci pracovníci PÚSÚ, ktorí boli dislokovaní v Trenčianskych Tepliciach, okamžite po tejto výzve nasadli na električku (ktorá normálne premávala) a odišli do Bratislavy.
V noci z 1. na 2.9.1944 po krátkej prestrelke sa partizáni z Trenčianskych Teplíc zase stiahli. Trenčianske Teplice obsadila nemecká jednotka SS.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6347
Začiatkom augusta v roku 1944 som ešte nemal celých dvadsať rokov, ked som sa na základe príkazu štátnych orgánov zberal vedno s viacerými maturantmi, stredoškolákmi a niektorými vysokoškolákmi z Oravy na tzv. mlatebný dozor. Našou úlohou bolo sledovať mlatbu v obciach na okolí Zvolena s cieľom podávať údaje o kvantite namláteného obilia. Túto úlohu som mal podlá dekrétu vykonávať v obci Očová pri Zvolene, neskôr na Lazoch Iviny, a to od 15. augusta do konca mesiaca.
Bolo teplé, slnečné leto a dobrá úroda obilia. Kraj pod Poľanou ma príjemne prekvapil i ľudia. Žatva v tomto kraji sa skončila, po dedinách hučali mláťačky. „My mlatební dozorcovia" sme mali dôsledne sledovať, koľko zrna vychrlili mláťačky, a dočista zapísať všetko, čo sa namlátilo. Hneď pri príchode sme sa obávali, že gazdovia i majitelia mláťačiek budú na nás s hnevom zazerať, ale naopak. Nás mladých a neznámych prijímali takmer s úsmevom, ba sme vycítili, že im na nás záležalo. O pár dní som to ľahko pochopil, keď som zistil, že pri zapisovaní namláteného obilia gazda ma s vážnou tvárou upozornil: "Napíšte o niečo viac, mohla by prísť kontrola!"
To preto, že my "komisári" usilovali sme sa uviesť vždy radšej menšie množstvo, aby zrno ostalo doma, ako by sa malo stať súčasťou zásob vojnu vedúcej nemeckej ríše. My sme poznali politickú situáciu a gazdovia to pochopili. Boli sme si však vedomí, my i gazdovia, že kamuflované údaje by sa mohli stať stredobodom pozornosti a mohli by mať nežiadúci dosah. Z môjho hľadiska vzťah medzi nami mlatebnými dozorcami a gazdami, resp. ich rodinami bol dobrý; prejavoval sa viacerými pozornosťami zo strany domácich i dobrou stravou, o akej sme vtedy na Orave nesnívali. Príjemnú letnú atmosféru kalili politické mračná, veľmi nás však prekvapovalo ustupovanie nemeckej armády na všetkých frontoch. Už sme vedeli, že jej porážka nie je iba vidinou, ale otázkou času. Ak sme sa vtedy nad niečím zamýšľali, boli to úvahy o tom, akoby malo prebiehať obsadzovanie Slovenska víťaznými armádami po porážke nemeckých vojsk. Názory neboli jednotné. Jednoznačne sa ľudia vyjadrovali iba o tom, že by sa nemal ničiť národný majetok, že by bolo ideálne, keby postupujúce armády obsadili naše územie bez boja. A práve vtedy sme začuli už hlasy: "Bude povstanie!" Boli to prvé zvesti o ňom, zároveň sa však vynárali aj otázky: "Proti komu? Azda proti vlastnému štátu, či proti Nemcom?" Odpovede neboli jednoznačné, medzi nimi aj takáto: "Povstanie proti terajšej vláde i proti okupantom."