Pochádzam z Pitelovej. Po maturite v r. 1942 som pracoval v Považskej Bystrici na rekonštrukcii tamojšej zbrojovky. Preto som každý týždeň cestoval vlakom z Hronskej Dúbravy cez Kremnicu do zamestnania. Už pred začatím povstania, pravdepodobne to bolo 28. augusta, som spolu s ďalšími cestujúcimi zažil udalosť, ktorá sa doteraz nikde neuvádzala, lebo nezapadala do idealizujúcich legiend o našom hrdinskom a slávnom povstaní. Partizáni v Kremnici pokazili brzdy nákladného vlaku a pustili ho smerom nadol do Hronskej Dúbravy – práve proti nášmu rannému osobnému vlaku. Nebyť duchaprítomného výpravcu, ktorý ho pustil na slepú kolaj a zastavenia nášho vlaku pod tunelom Kremnička, oba vlaky by sa zrazili pod Starou Kremničkou. Kto pozná tamojší terén vie, že málokto by to z nás prežil. Na čo mal tento masaker slúžiť? Už vtedy sme v blízkosti trate videli postrieľaných ľudí, čo bolo šokojúce, lebo slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala.

Po vypuknutí povstania som sa do neho zapojil dobrovoľne i ja. Príčinou bola správa, že Nemci zaistili prezidenta Tisa, ktorého treba oslobodiť. Pôsobil som v civilnom oblečení ako prieskumník na mnohých miestach: pri Martine, Sklenom, Kremnici, Janovej Lehote, Žiari nad Hronom, Krupine, Banskej Bystrici, Harmanci. Spolu so mnou prieskumnícku a spojovaciu činnosť vykonávali Viktor Sklenka a Jozef Rógl. Mali sme prehľad o situácii na povstaleckom území, ktoré sa značne odlišuje od toho, ako to potom líčili komunisti a iní karieristi, ktorí z toho žili. My, pamätníci, by sme o tom mali teraz, keď už môžeme, vydať svedectvo.

Z našich ciest mi utkveli v pamäti množstvo povraždených civilistov, ktorých som videl. Bolo to dielo partizánov, ktorí v tom čase mali široký priestor pre takéto konanie. Jeden z takýchto prípadov sa stal v Pitelovej. Spočiatku v našom dome tu bývali dvaja židia, manželia, ktorí sa odsťahovali do osamelého domčeka pri lese. Koncom septembra 1944 boli v neďalekom lese nájdení zastrelení. Všetky ich osobné veci zmizli, a preto to môj brat začal vyšetrovať. Dostal však odkaz, aby do toho nepchal nos. Nemci to nemohli urobiť, lebo tí vtedy u nás ešte neboli.

Tam, kde bolo treba skutočne bojovať, tam partizáni chýbali. V našej oblasti partizánske hnutie nemalo veľkú podporu, z Pitelovej a ďalších štyroch okolitých dedín boli len traja partizáni, z toho jedna žena.

Aj armáda nebola veľmi bojachtivá; Keď Nemci z Janovej Lehoty tiahli na pripravovanú veľkú obrannú líniu pri Žiari nad Hronom (vtedajší Sv. Kríž), po dopadnutí niekoľkých granátov celá armáda, niekoľko tisíc vojakov, zutekala, zanechajúc všetko v Žiari nad Hronom. Ustupovala na Zvolen. Dôstojníci na koňoch ich chytali až v Jalnej, vrešťali na nich, že za to je poľný súd a smrť. Ale po niekoľkých výstreloch vojakov a výkrikoch "nemáme za čo bojovať", "Tiso je v Bratislave", dôstojníci utiekli a vojaci pokračovali ďalej. Nechceli sa zastaviť ani na ďalšej obrannej línii Jalná–Trnavá Hora, kde velil npr. Repka, pre ktorého pracovala naša trojica. Keď na túto líniu padlo asi 15 mín, neostala v nich ani noha a vojaci z nich nie utekali, ale leteli. Po Nemcoch nevystrelili ani raz nielen z diel, ktoré opustila ich obsluha, ale ani z pušky. Len predtým ďalekonosné delá strieľali z Tmavej Hory na Janovu Lehotu. Do Hronskej Dúbravy bola potom nasadená paradesantná brigáda. Celú noc bolo počuť obrovskú streľbu z ručných zbraní. Vraj ju napadli Nemci, pričom bolo veľa mŕtvych a ranených, ako sa to potom písalo. Ja som bol vtedy v Ladne, asi 1 km od Hronskej Dúbravy. Na druhý deň som s jedným spoločníkom prišiel na miesto streľby, ale nevidel som ani jedného mŕtveho či raneného, iba mnoho nábojníc. Jeden člen brigády z našej obce nám potom potvrdil túto naplánovanú frašku, aby takto divadelne zapadli do boja. Neskôr brigáda v boji zlyhala, po vojne mali byť jej príslušníci za to súdení, môj kamarát, jej bývalý člen, očakával guľku. Ale aby sa nepoškvrnilo povstanie a nenarušili legendy, upustilo sa od vyšetrovania a trestania.

Po porážke povstania nás pri zostupe z lesa pri Hornej Vsi zajali Nemci a odvliekli do Handlovej. Tu ma zo zajatia prepustil slovenský Nemec Ertl, spolužiak. Odtiaľ som sa vrátil do svojho zamestnania v Považskej Bystrici.

Povstanie bolo namierené proti našej slobode a zahynulo v ňom mnoho nevinných ľudí. Je hanbou tých, čo pôsobia v našich masmédiách, že doteraz uverejňujú viac článkov ospevujúcich tento zločin, ako pravdu o ňom.