Desaťročia o nás, príslušníkoch ozbrojených jednotiek nasadených proti nepriateľom Slovenského štátu, naše generácie počuli len nadávky a kydania. Na druhej strane víťazi sa v nespočetných knihách, filmoch atď. dávali líčiť ako vzor všetkých cností. Bolo to v duchu hesla "sláva víťazom, beda porazeným!".

Nechávam na zváženie, či vojenskí víťazi boli morálnymi víťazmi. Kto vlastne boli títo ľudia? Boli to tí, ktorí sa násilne a cez mŕtvoly nevinných ľudí rozhodli uchopiť moc, zlikvidovať podľa medzinárodného práva právoplatne jestvujúci štát a slúžiť zámerom ZSSR, založenom na zločineckom systéme. Nejeden z nich sa dopustil i zločinu voči ľudskosti. A tí ďalší to kryli. Doteraz ale nikto z nich nebol potrestaný, hoci ich mená nie sú neznáme: napr. tieto činy uvádzali pri podávaní žiadostí o výhody podľa zákona 255/1946. Inokedy sa o týchto činoch zmieňovali aj v publikáciách – ako napr. o postrieľaní diplomatickej misie v Martine Cyrilom Kuchtom. Treba položiť otázku všetkým tým, čo sa zúčastňovali pohonu na nás, prečo nevystúpili proti týmto zločincom, mlčali o tom a mlčia dodnes, hoci sa tu jednalo nielen o najhoršie zvrátenosti, ale aj o nepremlčateľné trestné činy, ktoré je náš štát povinný trestať nielen podľa nášho zákona, ale aj podľa medzinárodnej dohody.

Pohon na nás začali víťazi hneď po prechode frontu. Na morálny charakter ich režimu poukazuje to, že tento režim jeho stúpenci masové olupovali a vraždili ľudí len pre ich národnostný pôvod. Hoci sa tu takisto jedná o nepremlčateľný zločin genocídy – nikto z jeho hlavných vinníkov nebol odsúdený. Tí, čo nás očierňovali a odsudzovali, mlčali pri tomto zločine, alebo ho i chválili, alebo sa dokonca na týchto zločinoch zúčastňovali. Ako si títo ľudia osobili morálne právo nás odsudzovať, nehovoriac už o právnej stránke, že sme boli súdení len za to, že sme boli zákonitými predstaviteľmi zákonitého režimu, zákonitého štátneho útvaru, ktorému sme len zákonitým spôsobom hájili platné zákony a poriadok? Prečo sa títo ľudia nesnažili a nesnažia o potrestanie osôb zodpovedných za genocídu? Sú prinajmenšom pokrytci!

A ako to, že doteraz nie je nikto odsúdený a stíhaný za nastolenie a udržiavanie zločineckého komunistického systému? Na nás sa trestami nešetrilo, včítane radových členov! Z tohto vidno, ako blízko má k pravde o nás a našej činnosti obraz šírený o nás rôznymi spisovateľskými, novinárskymi a inými predajnými dušami.

Je žiadúce, aby našej verejnosti bol predložený pravdivejší obraz o našej činnosti. Dňa 3. 9.1944 som bol povolávacím listom Doplňovacím okresným veliteľstvom povolaný do domobrany. Po dvoch týždňoch som bol pridelený do jednotky, ktorá mala pôsobiť proti partizánom. Aj keď som bol zaradený do nej nie na základe vlastného rozhodnutia, s jej činnosťou som súhlasil: vari bolo správne ostať nečinným pri vyhadzovaní železníc, mostov, tunelov – výsledok namáhavej práce našich ľudí? Co ale bolo ďaleko horšie, partizáni vraždili nevinných ľudí. Jednotka mala asi 50 osôb. Krátko potom sme boli nasadení ako prieskumná jednotka pri Strečne. Tu sme zajali asi 15–20 partizánov vo veku 16 až 18 rokov. Náš veliteľ im najprv prehovoril do duše, či im nie je lepšie doma pri rodičoch, ako strádať v horách a strieľať po Slovákoch. Za rodičov sme im dali príručku remeňom po zadku a pustili ich domov. Takíto sme my boli "hrdlorezmi".

Potom sme sa presúvali na iné miesta. Kde sme sa objavili, ako napr. v Prochoti, tam partizáni opúšťali tieto podhorské obce. Obyvatelia dedín boli tomu radi, lebo na svoje zásobovanie sme nepotrebovali miestne zdroje, ktoré si partizáni vymáhali i násilím.

Z týchto miest sme odišli do Banskej Bystrice, kde sme pôsobili ako ochranný oddiel pre prezidenta Tisa, o čom asi ani nevedel. Naša prítomnosť však bola zbytočná, lebo Tiso, keď Nemci po víťaznej manifestácii Banskou Bystricou viedli dolu asi niekoľko sto zajatých povstaleckých vojakov, dal zastaviť tento sprievod a bez ochrany vstúpil medzi vojakov asi s takýmito slovami: "Chlapci moji, ste vo veľmi zložitej situácii, ale verte mi, že sa budem usilovať zo všetkých síl vyslobodiť vás zo zajatia, aby ste ešte do Vianoc boli pri svojich mamičkách."

V tejto súvislosti by som chcel na pravú mieru uviesť desaťročia šírené nepravdivé tvrdenie, že Dr. Tiso slúžil slávnostnú omšu a nemecký veliteľ Höffle hral na organe. Dr. Tiso neslúžil slávnostnú omšu, ale tichú, a preto Höffle nemohol hrať, ani nehral na organe.

Z Banskej Bystrice sme boli premiestnení do Ružomberka, kde sme aj držali čestnú stráž pred hrobom Andreja Hlinku. Iba na tomto mieste sme zažili partizánske prepady, pričom tu zahynul jeden člen našej jednotky.

Z Ružomberka sme a presunuli na Ponitrie, kde sme mali vytlačiť partizánov z Podhradia a z Lehoty pod Vtáčnikom. Podarilo sa nám to bez skutočného boja, lebo partizáni v našej 50–člennej jednotke videli pluk vlasovovcov a zastavili sa až na vrcholoch Vtáčnika.

Boli sme nasadení aj na Dolnej Orave v okolí Zázrivej, proti skupine Morského. Hoci bola početnejšia ako my, rozbili sme ju a donútili k úteku na radosť miestnych obyvateľov. V zime sme boli nasadení aj v okolí Bukovej v Malých Karpatoch, kde sa vyskytovali partizáni. Našu úlohu sme splnili bez boja, lebo partizáni pred nami ušli. Aj tak som mal na nich veľkú zlosť, lebo sme boli zmorení presunmi v hlbokom snehu, vyvolanou tou príčinou, bez ktorej by sa náš štát i my zaobišli.

Podobných akcií sme mali viac na celom západnom i strednom Slovensku. Z jednej do druhej sme sa presúvali cez horské oblasti na dvoch nákladných autách, pričom sme mohli slúžiť ako ľahký ciel partizánskeho útoku. Ale k tomu nikdy nedošlo. Zrejme neboli takí hrdinskí, ako sa o tom desaťročia hovorilo a písalo (legendy). Nestretli sme sa ani s nepriateľstvom našich občanov, lebo sme sa držali vojenskej disciplíny a právneho poriadku.