English 
Français 
Deutsch 
Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
Bielik, P. - Mulík, P.: Dies Ater. Čierny deň 29. august 1944
Výber príspevkov zo seminára Dies Ater uskutočneného 26. 8. 1993 v Bratislave doplnený o výpovede svedkov a dokumenty. Polstoročie uplynulo od udalosti, ktorá náš národ vnútorne rozdelila. Pre jedných bola „národným povstaním", pre druhých „národnou tragédiou". V dejinách bola táto udalosť viacnásobne prehodnocovaná až nakoniec ju nekritickí interpreti vyzdvihli na najvyšší piedestál a spravili ju predmetom kultu tak, že ju vyhlásili za „národnú a demokratickú revolúciu" a za počiatok dejín moderného slovenského národa. Dnes, keď môžeme slobodne vyjadriť svoj názor, dávame v našom zborníku priestor tým, ktorí videli udalosti súvisiace s povstaním a povstalcami z iného zorného uhla, ako pripúšťala doterajšia marxistická interpretácia. Nazdávame sa, že predkladané príspevky sa pokúšajú o triezvy, nepatetický obraz povstania. Predovšetkým poukazujú na niektoré javy, ktoré sa zamlčiavali, alebo sa im nedávala patričná váha. Sú to najmä zločiny proti ľudskosti páchané povstalcami, ktoré sú nepremlčateľné, keď sa páchajú na civilnom obyvateľstve a zajatcoch, nezávisle na tom, ktorá bojujúca strana sa ich dopustila. Čo však podstatné referáty odhaľujú, je to pravá tvár povstania, ktoré si okrem deklarovaného boja proti fašizmu dalo za ciel likvidovať slovenskú suverenitu. Organizátori povstania, domáci i zahraniční, principiálne odmietali nielen režim Slovenského štátu po 14. marci 1939, ale aj akúkoľvek myšlienku na samostatný štátny život slovenského národa. Je preto nanajvýš nepochopiteľné, že súčasná Slovenská republika vyhlásila tento deň za svoj štátny sviatok. Zborník je prvotinou na ceste k reálnemu videniu vlastných dejín. Preto prosíme tých, ktorí majú záujem pomôcť pri zostavovaní podobných prác, aby prispeli svojimi spomienkami, dokumentmi alebo inými spôsobmi.
Hlboko sa skláňame pred všetkými ľudskými obeťami, ktoré priniesla posledná vojna a ktoré Slováci prinášali na všetkých frontoch, ale najviac vo svojej vlasti počas jesene 1944. Hoci náš postoj k 29. augustu 1944 nie je kladný, neprenášame ho na radových účastníkov tejto zložitej udalosti, ktorí sa do nej do značnej miery zapojili nedobrovoľne, alebo na základe nepravdivých, neúplných či skreslených správ. Táto nešťastná udalosť si aj u nich vyžiadala svoju vysokú daň: strádaním na frontoch, v zajateckých táboroch, následkami na zdraví. U mnohých si vyžiadala i najvyššiu daň, ich životy. Aj pre ich zneužitie a obete sme najvýznamnejší deň tejto udalosti nazvali nešťastným dňom. Zostavitelia
Poďakovanie
Občianska iniciatíva, ktorá zorganizovala seminár Dies ater v Bratislave dňa 26. 8. 1993, vyslovuje poďakovanie za podporu na vydanie zborníka DIES ATER – NEŠŤASTNÝ DEŇ – 29. AUGUST 1994 všetkým šľachetným Slovenkám a Slovákom, najmä priateľom zo Zahraničnej Matice slovenskej v Kanade a Slovenskej ligy v Spojených štátoch amerických, menovite: Metod BALCO, Ing. Igor BAZOVSKÝ, Ján BELIANSKY, MUDr. Milan BEREŠ, Anton BRCHNEL, Michal BUČKO, Jozef FERKOVIČ, Rudolf GREGUŠ, MUDr. L. P. HINTERBRUCKNER, Ján A. HOLÝ, Jozef IHNÁT, Juraj KANTOR, František KOŠŤÁK, Tibor KOVALOVSKÝ, Michal KUBENÍK, Juraj LUPJAN, Dr. František LYSÝ, Ing. Vojtech MIŠÍK, Wiliam MIHALOVIČ, Emil PAVELEK, MUDr. Ľudovít PAVLO, Viktor ŠEBO, Pavol ŠLAPÁK,
GRATIAS AGERE
Vydala: občianska iniciatíva Dies Ater vo Vydavateľskom družstve Lúč
Zostavili: Dr. Peter Bielik, Dr. Peter Mulík
ISBN 80-7114-127-5.
© autori
Na stránkach 29august1944.sk publikované so súhlasom Dr. Petra Bielika.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 4400
Nijaký úsek slovenských dejín nie je tak dôkladne preskúmaný ako udalosti z jesene 1944, známe pod menom "Slovenské národné povstanie". I keď nevieme o ňom všetko, čo sa vedieť dá (ešte stále nie sú preskúmané sovietske archívne pramene), tie podstatné veci poznáme. Ďalší výskum môže síce doterajšie vedomosti spresniť alebo doplniť, ale sotva vynesie na povrch niečo senzačne nového, alebo prelomového.
Z príležitosti blížiaceho sa 50. výročia výbuchu povstania a v období post–totalitného uvolnenia cenzúry a autocenzúry, sa opäť ozývajú hlasy "prehodnotiť povstanie" v podmienkach obnovenej slovenskej štátnej samostatnosti.
Nie je však potrebné nijaké ďalšie prehodnotenie alebo odideologizovanie. V atmosfére demokratickej tolerancie a plurality názorov povstanie prestáva byť pre slovenskú verejnosť politicko–ideologickým problémom a stáva sa mravným problémom. Kritériá historickej vedy rozhodne majú ďalej svoje opodstatnenie, ale ešte potrebnejšie je, aby sa neobchádzali ani zásady všeobecnej morálky. Pri tomto vážení na vážkach mravných princípov majú právo zasahovať do debaty o povstaní a jeho sprievodných zjavoch nielen tzv. odborníci a experti, ale každý z nás je rovnako oprávnený povedať svoj názor a vyniesť svoj súd.
Už nie je dôležité iba to, či niektorá partizánska jednotka mala 526 alebo 543 mužov a koľko z nich bolo komunistov; alebo či sa istá udalosť odohrala o 9. h predpoludním, alebo o 5. h popoludní, ale oveľa dôležitejšie je, či konanie účastníkov tejto akcie bolo morálne ospravedlniteľné z hľadiska osobného, národného a ľudského.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 6819
Pre pokročilý vek, a žiaľ, pre ťažkú chorobu nemôžem sa už púšťať do sústavného hodnotenia tých statí Husákovho "Svedectva o SNP", v ktorých sa zaoberá pomermi v Slovenskom štáte. No keď kde–tu naďabím v tomto veľmi "usmernenom" diele na jeho – povedzme mierne – kritiky, rodia sa myšlienky, ktoré by som ešte rád zaznačil.
* * *
Napríklad 28. kapitolu knihy venuje autor "Rozkladu klérofašistického režimu", vlastne nepekným nadávkam na Tisu, pozbierajúc kadejaké citáty z Kosorinových zápiskov. Ďalej uverejňuje nie veľmi vedecké citáty aj z pamfletu J. Stanka "Zrada a pád", vydaných v 50. rokoch, ktoré škaredo pošklbali aj Husákov život, ba citátmi aj z pronacistickej propagačnej knihy českých novinárov Scheinosta, Kožíška a Wernera, ktorí boli platenými agentmi nacistického diktátorského Frankovho aparátu v Prahe.
Všetko toto autor pozbieral, len aby mohol uverejniť tieto vety:
"Keď však koncom augusta 1944 pozdvihol slovenský ľud svoj hlas a zbrane, ukázala sa vedúca garnitúra klérofašistického režimu v plnej nahote: ako agenti a prisluhovači barbarského nacizmu, ako nacistami dirigované bábky krachujúceho Hitlerovho režimu. Tisová skupina sa zúčastnila ujarmovania, vykynožovania vlastného národa, odhodila kresťanské učenie a skrvavila si ruky, zanechala sociálnu demagógiu a v strachu pred vlastným ľudom kričala o boľševickom nebezpečenstve. Málokde skrachovala tak hanebne celá politická strana, celá politická garnitúra, ako v prípade slovenských ľudáckych fašistov." (str. 504)
V riadkoch pred touto propagandistickou kyticou autor aspoň takto dačo priznáva:
"Za roky vojny ľudácky režim kadečím maskoval svoju reakčnú a protiľudovú tvár, svoju koncepciu, prerastajúcu stále viac do zvrhlej fašistickej doktríny i praxe: nacionálnymi heslami, kresťanským učením i sociálnou demagógiou. Treba povedať, že sa mu to istý čas aj darilo. Určitú masovú základňu Hlinková strana podporovaná katolíckym klérom mala a v začiatkoch slovenského štátu si ju rozšírila." (str. 504)
Netradičný literárny príspevok k povstaleckej tematike. O memoároch Dr. A. Hirnera Matičná myšlienka
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 7738
V roku 1992 pribudla do pôvodnej slovenskej literatúry memoárová kniha Alexandra Hirnera Matičná myšlienka (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, 393 strán). Je to kniha, ktorú môžeme z veľkej časti zaradiť k dokumentárnej beletrii podávanej pútavým rozprávačským štýlom. Toto rozprávanie sa strieda s filozofickými či sociologickými úvahami i s podrobnými, priam zápisničnými opismi matičnej problematiky a vzájomných autorových vzťahov s niektorými známymi osobnosťami slovenského verejného a politického života, a v týchto častiach je kniha osobitne náročným čítaním. Nie je možné vo vymedzenom rozsahu venovať sa podrobnejšie tým častiam knihy, v ktorých sa autor venuje rozličným existenčným, organizačným a personálnym otázkam Matice slovenskej v období prvej Slovenskej republiky a v období obnovenej ČSR po smutne známe udalosti komunistického prevratu vo februári 1948. Vzhľadom na zásadné otázky, ktoré si kladie zborník Dies ater, hlavnú pozornosť sústredíme na autorovo rozprávanie o Slovenskom národnom povstaní a na niektoré závažnejšie súvislosti s týmto povstaním. Autor Matičnej myšlienky nepodáva akési schematické videnie povstania, aké poznáme z kníh spĺňajúcich postuláty socialistickej literatúry (korigovanej najmä autocenzúrou), ale veľmi otvorene rozpráva o koncepciách, udalostiach a činoch, na základe ktorých si môžeme vytvárať a dopĺňať svoje odpovede na otázky, či bolo povstanie pripravené, či bolo predčasné, či bolo vôbec opodstatnené hovoriť o jeho výdobytkoch. Do vyjdenia memoárovej knihy Matičná myšlienka sotva jestvovalo v slovenskej literatúre prozaické dielo, ktoré by sa svojou pútavosťou ako celok vyrovnalo Hirnerovmu rozprávaniu o konkrétnych organizačných, taktických a vojensko–politických otázkach povstania, o konkrétnych bojových akciách i o osobných stretnutiach nielen s povstaleckými vojakmi a partizánmi, ale aj s vojakmi nemeckými a sovietskymi. Autor túto knihu koncipoval v rokoch 1986–87, ale počas trvania komunistického režimu nemohla vyjsť, pretože tento režim prísne striehol na to, aby sa na stránkach tlače i v historiografii a v literárnych dielach neobjavilo nič, čo by narušovalo stranícky mýtus výkladu a hodnotenia SNP, čo by mohlo dopomôcť k odkrývaniu a hľadaniu skutočnej pravdy o tomto povstaní a vôbec o histórii prvej Slovenskej republiky a jej predstaviteľov. Kniha Matičná myšlienka je aj autentickým svedectvom istej názorovej rozpoltenosti slovenského intelektuála v štyridsiatych rokoch, predovšetkým jeho nevyjasnených i ľahkovážnych postojov k slovenskej štátnosti, postojov vyúsťujúcich na Slovensku koncom augusta 1944 do neuvážených politicko–vojenských činov bytostne sa dotýkajúcich slovenskej histórie na citlivom mieste; činov, ktoré možno viac ranili a poznačili Slovensko, než sme si to schopní uvedomiť. Dnes sa Slovensko v hodnotení týchto činov polarizuje na dva protichodné názorové tábory, a preto je veľmi dôležité hľadanie i objasňovanie pravdy, a v tomto zmysle majú čo povedať aj Hirnerove memoáre, pretože ich chápeme ako svedectvo dôležitých faktov, ktorými možno presvedčivo poukázať na mnohé negatívne stránky v príprave, v chaotickom začiatku a v samotnej realizácii SNP i v otázke tzv. výdobytkov povstania.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 6943
Ako absolvent Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave som bol som od roku 1937 aktívnym dôstojníkom ČSA. Armáda bola v tom čase nepolitická a keď prišiel krízový rok 1938, bol som ochotný za ČSR aj život položiť. Dejinné udalosti sa vyvíjali svojou zákonitosťou a v r. 1938 bola ústavným spôsobom uzákonená autonómia Slovenska v rámci ČSR. Keď túto chceli Česi pučom gen. Eliáša a Homolu 10. marca 1939 anulovať, bol 14. marca 1939 slovenským snemom vyhlásený samostatný slovenský štát, ktorý bol naším národom prijatý s obrovským nadšením, čoho dôkazom je aj zbierka na zlatý poklad štátu.
Dňa 1. septembra 1939 sa rozhorel požiar druhej svetovej vojny – s počiatočnými vojenskými úspechmi agresora; avšak v štátoch obsadených nemeckou armádou začal narastať odpor voči okupantom. Slovensko nebolo okupované – ale na Záhorí používala nemecká armáda – na základe dohody so slovenskou vládou – určité priestory pre svoje účely. Ako poslucháč Vysokej školy vojenskej dozvedel som sa už v roku 1943, že aj slovenské MNO chystá začatie odboja proti nacistom, avšak pri zachovaní slovenskej štátnosti. Prípravy sa diali s tichým súhlasom prezidenta Dr.Jozefa Tisu, ktorý zdôrazňoval všetko pripraviť tak, aby to stálo čo najmenej slovenskej krvi. Ako kňaz bol iste inšpirovaný aj príbehom z evanjelia sv. Lukáša, kde sa píše: "Alebo kráľ, čo sa chce pustiť do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporadí sa, či môže desiatimi tisícami ísť proti tomu, ktorý ide na neho s dvadsiatimi tisícami? Ak nie – vyšle posolstvo – kým je tamten ešte ďaleko s prosbou o podmienky mieru." MNO postupovalo s opatrnosťou a rozvahou. Aj dôstojnícke kádre určovalo a premiestňovalo tak, aby v rozhodujúcej chvíli plnili im určené úlohy.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 8181
Budem hovoriť na tému: akí projektanti, taký projekt povstania, také povstanie, jeho výsledky a aj dôsledky. Nemienim oboznamovať tu prítomných účastníkov povstania s tým ako povstanie prebiehalo a tiež nemienim poučovať prítomných historikov, ktorí sa problematikou povstania zaoberajú 30–40 rokov, z ich vlastných výsledkov vojensko–historického bádania. V mojom vystúpení naopak sám využívam skúsenosti a závery o príprave, priebehu a výsledkoch povstania ako priamych účastníkov bojov, tak i historikov k tomu, aby som poukázal na nepripravenosť povstania z vojenského hľadiska a to – v oblasti plánovania, organizácie a materiálneho zabezpečenia s dôrazom na vojenské letectvo, ťažké zbrane, strelivo, muníciu a PHM. Teda chcem hovoriť o tom, čo bolo príčinou, že povstanie bolo dňa 27.10.1944 porazené.
Pri kolíske povstania stáli tri rozhodujúce orgány vnútorného odboja: V. ilegálny ÚV KSS, ilegálna SNR a vojenské ústredie.
Od začiatku roku 1944 aj prezident Beneš, aj čs. vláda v Londýne, intenzívnejšie ako v predchádzajúcom období usilovali sa o aktivovanie odboja na Slovensku. Obdobné úsilie vyvíjalo vedenie v Moskve. Ak sa na Slovensku pripravovalo povstanie, potom jeho organizátorom nebol národ, ľud, ale ľudia, ktorí mali na mysli predovšetkým postavenie Slovenska, prípadne Československa i svoje vlastné postavenie v ňom a v povojnovej Európe. Kľúčovou otázkou pre každé obdobie protifaštického odboja bol vzťah komunistického a nekomunistického odboja, možnosti ich spolupráce. Charakteristické však bolo, že jednotlivé centrá zahraničného i domáceho odboja vyvíjali činnosť v protifašistickom odboji väčšinou vo vzájomnej konkurencii. Á toto sa tiež zákonite prejavilo v príprave, v uskutočňovaní povstania, a samozrejme, i v jeho výsledku. V každom povstaní zohráva dôležitú úlohu armáda, preto sa opozícia usilovala nájsť spojencov v ozbrojených silách. Pre spoluprácu získala pplk. Goliana. SNR sa podarilo, aby uznal jej autoritu a podriadil sa jej záujmom. Jednotlivé centrá hladali najrôznejšie kontakty a možnosti, väčšinou opäť vo vzájomnej konkurencii.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 7213
Diplomacia Svätej Stolice, reprezentujúca inštitúciu s veľkou morálnou autoritou, bola postavená pred zložité rozhodnutia, keď už v tridsiatych rokoch tohto storočia bola konfrontovaná s dvoma navzájom súperiacimi totalitnými systémami – nacizmom a komunizmom. V mimoriadne ťažkej situácii sa Vatikán nachádzal v rokoch druhej svetovej vojny a po jej skončení. Počas trvania vojny zachovávala Svätá Stolica prísnu neutralitu, ktorú nechápala v zmysle pasívnej ľahostajnosti, aká cirkvi neprislúcha, ale ako nestrannosť voči jednotlivým vo vojne zúčastneným štátom. Preto Sv. Stolica zo žiadnej z týchto krajín neodvolala svojho diplomatického zástupcu.
Slovenskú republiku, ktorá vznikla v čase mieru a bola de facto uznaná všetkými rozhodujúcimi európskymi mocnosťami, Svätá Stolica uznala de facto a de iure ako štvrtý štát v poradí (po Maďarsku, Poľsku a Nemecku) 25. marca 1939.1
Vatikán v rokoch 1942–1944 viackrát vyjadril svoje stanovisko, že o systéme vlády v jednotlivých krajinách musia rozhodnúť jednotlivé národy a nie dohody medzi vodcami víťazných svetových mocností.2 To sa prejavilo i v postoji Sv. Stolice ku konferencii Spojencov v Casablanke v januári 1943, kde Spojenci na Hitlerovu výzvu k totálnej vojne sformulovali heslo úplného víťazstva. Ako "formula idiotissima" sa chápala vo Vatikáne požiadavka Spojencov na bezpodmienečnú kapituláciu, pretože predpokladali, že to porazených podnieti k zúfalej obrane.3 Pius XII. v lete 1943 k tomuto doslova povedal: "Skutočne silný sa nemusí báť byť šľachetne veľkorysý." Ďalej žiadal, aby vojnové ciele a mierové programy všetkým národom ponechali možnosť zapojiť sa dôstojne do nastávajúcej obnovy a ozdravenia sveta bez toho, aby museli sami seba poprieť, alebo sa zničiť.4
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 9241
Mýty ako zidealizovaná abstrakcia historických fenoménov môžu mať pre národné spoločenstvo pozitívny a mobilizujúci účinok. V novodobých dejinách nájdeme však aj veľa príkladov umelej a zámerne konštruovanej tvorby mýtov s úmyslom ideologicky a politicky ich zneužívať na manipuláciu iracionálnej zložky spoločenského vedomia pre mocenské a expanzívne ciele. Žiaľ, následky deformácií spoločenského a historického vedomia takýmito mýtmi majú dlhší život ako mocenské systémy, ktoré ich umelo a zámerne vyvolali.
Podobne je to aj s mýtmi o povstaní, ktoré vytvárali predovšetkým komunistickí predstavitelia v čase jeho príprav, v rámci povstaleckej propagandy a neskôr od r. 1948 ako súčasť ideológie jedinej vládnucej komunistickej štátostrany, pri vytváraní jej kultu. Prirodzene komplexné, objektívne prehodnotenie povstania je záležitosťou predovšetkým seriózneho a obsiahleho výskumu politických a vojenských dejín. V tomto príspevku chcem len upozorniť na absurdný základ niektorých povstaleckých mýtov, ktoré sú v úplnom rozpore nielen s historickou pravdou, ale aj s národným záujmom a štátnou ideou suverénnej a samostatnej Slovenskej republiky.
Priam ukážkovým príkladom deformácie zmyslu našich národných dejín a znehodnotenia slovenských národnoemancipačných snažení je interpretácia významu povstania Lacom Novomeským. Tento významný komunistický intelektuál, člen V. ilegálneho ústredného výboru KSS, ktorému v ruke lepšie sedelo pero ako puška a do B. Bystrice sa vybral až takmer dva týždne po vypuknutí povstania,1 aj po rokoch väzenia, do ktorého ho neskôr dostali na základe obvinenia z buržoázneho nacionalizmu vlastní komunistickí súdruhovia, v r. 1964 stále ešte staval mýtus povstania dôsledne na marxisticko–leninských zásadách revolučného boja. Význam povstania je podlá neho v tom, že vytvorilo tradíciu, bez ktorej by sme nevystačili iba s historickým vedomím odvodeným z iniciatívy štúrovcov. S odvolaním sa na známe citáty z Marxa a Engelsa štúrovcom aj autonomistickému ľudáckemu hnutiu vyčíta Novomeský to isté. Obviňuje ich, že zradili revolúciu a "...spojili sa s nepriateľom svojho nepriateľa"2, teda štúrovci s Habsburgovcami proti Kossuthovi, alebo o sto rokov neskôr ľudáci s Nemcami proti Benešovi, Cechom, sovietskemu boľševizmu a domácemu revolučnému hnutiu. Novomeského nezaujímalo, že Kossuth a Beneš popierali našu národnú existenciu a Horthy ju priam ohrozoval. Boli to skutočne naši nepriatelia a naopak spojencom mohol byť len ten, kto ju bezprostredne neohrozoval, ale skôr garantoval.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 13140
Augustový prevrat na Slovensku v roku 1944, majúci charakter protištátneho puču, sa stal z hľadiska daľšieho vývoja Slovenskej republiky a slovenskej spoločnosti zlomom v našich národných dejinách. V jeho počiatkoch je totiž vo forme tzv. ľudovej demokracie zakódovaný komunistický spoločenský systém, ktorý bol slovenskému národu nanútený zvonku.
Už v predhistórii takzvaného povstania zvádzali medzi sebou zápas dve protichodné tendencie. Snaha uchovať a udržať aj v povojnovom období nezávislú Slovenskú republiku a snaha konjunkturálne poprieť slovenskú štátnosť v záujme straníckych mocenských, skupinových ako aj osobných cieľov. Augustovým štátnym prevratom sa nakoniec presadila druhá tendencia, čo v daľšom období negatívne poznamenalo postavenie Slovákov ako národa a slovenskej štátnosti v stredoeurópskom priestore.
Programovým dokumentom protištátneho sprisahania v Slovenskej republike, na platforme ktorého sa zjednotili niektoré čechoslovakistické skupiny a jednotlivci, sa stala tzv. Vianočná dohoda, uzatvorená v decembri 1943 medzi zástupcami takzvaného občianskeho a komunistického disidentu. Išlo o formálnu a nezáväzní! dohodu,1 ktorá však v konečnom dôsledku negatívne predznamenala ďalší vývoj. Jednotlivci a skupiny, ktorí podpísali Vianočnú dohodu sa "v mene" slovenského národa prihlásili k obnove Česko-slovenskej republiky, ako jednotného a nedeliteľného štátu Čechov a Slovákov, založenom na imaginárnom princípe rovného s rovným. Týmto konjunkturálne pošliapali právo Slovákov na vlastné samourčenie. I keď na základe Vianočnej dohody sa zjednotili prívrženci etatistického čechoslovakizmu – tvoriaci periférnu skupinu v rámci slovenskej spoločnosti, akceptujúci z časti aj vývoj po 6. októbri 1938 – Vianočná dohoda sa stala zásadným poprením toho, čo dosiahol slovenský národ v suverénnej a nezávislej Slovenskej republike. Prívrženci etatistického čechoslovakizmu, ktorý na platforme Vianočnej dohody vytvorili tzv. Slovenskú národnú radu ignorovali realitu slovenskej štátnosti, s ktorou sa slovenský národ ako celok stotožňoval. Ich vinou zostala po roku 1945 otázka slovenskej štátnosti nedoriešená a otvorená. Takzvaná povstalecká Slovenská národná rada prenechala v tejto životne dôležitej otázke iniciatívu českej politickej reprezentácii v zahraničí,a to či už v Londýne alebo Moskve. Ona dokázala veľmi efektívne zneužiť tento trestuhodný nedostatok s úmyslom potlačiť slovenskú štátnosť na úroveň regionalizmu (či už vo forme autonómie, spolkového usporiadania alebo federácie), a opäť medzinárodno-politicky prezentovať slovenskú otázku ako výlučne vnútorný problém Česko–Slovenska. Už v období tzv. povstania narazili tieto predstavy vedúcich činiteľov SNR o slovenskej "štátnosti" na nepochopenie a odpor aj v radoch vlastných prívržencov. Svoju úlohu tu zohrala i čechoslovakistická propaganda z Londýna, vedená Benešom a jeho okolím. Postoj Slovákov k tejto otázke dokumentujú i nesčíselné depeše, ktoré z Banskej Bystrice zasielal Klementovi Gottwaldovi do Moskvy Ján Šverma: "S otázkou česko–slovenskou sú mnohé ťažkosti. V masách, podobne ako aj v komunistickej strane, sa objavuje kolísanie a rôzne nálady proti myšlienke Česko–Slovenska."2 Aj J. Šverma si jasne uvedomoval, že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky stojí na pozíciách suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Svojou neschopnosťou nastoliť a obhajovať slovenskú štátnosť vytvorila SNR bezprecedentnú situáciu, ktorá vari nemá obdobu v dejinách. Tu sú počiatky budúceho nerovnoprávneho postavenia Slovenska a Slovákov v Česko–Slovensku po roku 1945, ktorého dôsledky sme donedávna pociťovali.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 13514
Dňa 9. mája 1945 vstúpila do platnosti všeobecná kapitulácia nemeckých vojsk. Vojna v Európe sa skončila. Pomery v jednotlivých európskych krajinách, a teda aj na Slovensku, sa vyznačovali veľkou nestabilitou. Skončenie vojny bolo iba predpokladom k dosiahnutiu konsolidácie a stability. Rozvrátená a vojnou zničená krajina, presuny obyvateľstva, nedostatok potravín a liekov, priveľa mužov v zbrani, mravný úpadok, zmena politického režimu, spojená so stratou štátnej suverenity. Taký bol obraz Slovenska v máji 1945.
Bezprostredne po skončení vojny ostávali popri vojakoch sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru v plnej výzbroji rôzne partizánske skupiny. Práve tie vzhľadom na svoj nízky organizačný stupeň, disciplínu a vedomie zodpovednosti, znamenali nebezpečný potenciálny zdroj konfliktu. Táto hrozba sa potvrdila aj v takzvanom divinskom prípade.
Divina je rázovitá slovenská obec, ktorá sa nachádza v okrese Žilina na pravej strane Váhu v pohorí Javorníky. V bezprostrednej blízkosti Diviny ležia menšie obce Divinka a Lúky. Vrchy oddeľujú Divinu od dvoch väčších obcí – Dlhého Poľa a Rudiny.
Keď dňa 30. apríla 1945 opustila nemecká armáda Žilinu a ustúpila ďalej na západ, v Divine prevzal správu miestny národný výbor, pri ktorom sa vytvorila milícia. Jej úlohou bolo chrániť životy a majetky občanov. Prechodné obdobie by Divinčania zvládli bez väčších ťažkostí, nebyť konfliktu s členmi partizánskeho oddielu "Za vlasť" (po rusky "Za rodinu").1
Obec Dlhé Pole – sídlo hlavného štábu tejto partizánskej skupiny slúžila už tradične ako miesto zhromaždenia a odpočinku jej členov. Koniec vojny zastihol oddiel "Za vlasť" na Morave. Odtiaľ sa presunul na rozkaz svojho veliteľa Michaila Savelieva na zotavenie do Dlhého Poľa. Partizáni znamenali pre Dlhé Pole a okolité obce veľkú príťaž. Každé odmietnutie pomoci kruto trestali. Divinský krčmár Jozef Čuraj im musel ešte počas vojny pravidelne vyplácať sumu 50 000 korún. Keď nemal a nemohol dať, partizáni ho jednoducho priviazali ku konskému záprahu a nechali povláčiť koňmi.2
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Dies ater. Nešťastný deň 29. august 1944
- Návštevy: 10638
V úvode chcem povedať, že mojou špecializáciou sú dejiny vedy a techniky, najmä dejiny fyzikálnych odborov. Osobitnému výskumu problematiky povstania som sa nevenoval. Napriek tomu som vedel, že pri prezentovaní udalostí leta a jesene roku 1944 sa dosť zamlčuje, že na povstanie je možné pozrieť sa z viacero uhlov. Chcem tu hneď povedať, že ak na povstanie pozerám len ako na protifašistické vystúpenie, tak ho ako druhé najväčšie protifašistické vystúpenie v Európe treba hodnotiť pozitívne. Sú tu však aj skutočnosti, ktoré s protifašistickým vystúpením nemali nič spoločné. Jednou z nich sú zločiny na občanoch Slovenska, ktorých jediným "previnením" bola skutočnosť, že sa narodili ako Nemci. A práve o takýchto zločinoch chcem hovoriť vo svojom príspevku, ktorý vzhľadom na stupeň mojich znalostí tejto problematiky môže mať len charakter dokumentácie, na čo som hneď organizátorov upozornil.
Taktiež chcem hneď povedať, že mi nejde o hľadanie vinníkov. Ved aj 200 až 300 karpatských Nemcov z okolia Medzeva, Hornej Nitry a iných oblastí vstúpilo do radov povstalcov, často práve títo boli ako znalci pomerov najaktívnejšími medzi partizánmi. Ide mi o to, aby sa rovnako ako sa nezamlčovali odvetné akcie Sicherheitsdienstu alebo Edelweissu či Heimatschutzu, nezamlčovali udalosti rovnakého druhu, ktoré sa stali predtým.
Prejdem k samotnej téme príspevku. Najskôr sa pokúsim načrtnúť, v akej pozícii sa ocitli karpatskí Nemci v lete roku 1944. Napriek propagande všetkých médií na Slovensku bolo všetkým realisticky uvažujúcim ľudom zrejmé, že Hitlerovo Nemecko speje vo vojne k porážke. Vytrvalo ignorantské vyhlásenia o druho–radosti iných rás ako rasy nemeckej a často neproporčné vystupovanie špičky Deutsche Partei podnecovali na Slovensku rastúci odpor voči všetkému nemeckému. Nemecká menšina na Slovensku, najmä na strednom Slovensku, v takzvanom Hauerlande, sa postupne dostávala do veľmi nebezpečnej situácie. Vedenie Deutsche Partei v Bratislave a ani nemecký veľvyslanec Ludin však na časté upozornenia nereagovali, zväčša ich hodnotili ako "Schwarzseherei" alebo "Miesmachertum", po slovensky povedané ako maľovanie čerta na stenu. Pri podobnom postoji slovenskej vlády sa teda nedá čudovať, že už viac dní pred oficiálnym vyhlásením povstania si partizáni brali zákon do vlastných rúk, na čo doplatili životmi desiatky nemeckých občanov Slovenska. Heimatschutz vznikol až 2. septembra 1944 nariadením veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku Gottloba Bergera a nie ešte pred vypuknutím povstania, ako sa to mylne niekedy uvádza.