English 
Français 
Deutsch 
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 5448
Desaťročia o nás, príslušníkoch ozbrojených jednotiek nasadených proti nepriateľom Slovenského štátu, naše generácie počuli len nadávky a kydania. Na druhej strane víťazi sa v nespočetných knihách, filmoch atď. dávali líčiť ako vzor všetkých cností. Bolo to v duchu hesla "sláva víťazom, beda porazeným!".
Nechávam na zváženie, či vojenskí víťazi boli morálnymi víťazmi. Kto vlastne boli títo ľudia? Boli to tí, ktorí sa násilne a cez mŕtvoly nevinných ľudí rozhodli uchopiť moc, zlikvidovať podľa medzinárodného práva právoplatne jestvujúci štát a slúžiť zámerom ZSSR, založenom na zločineckom systéme. Nejeden z nich sa dopustil i zločinu voči ľudskosti. A tí ďalší to kryli. Doteraz ale nikto z nich nebol potrestaný, hoci ich mená nie sú neznáme: napr. tieto činy uvádzali pri podávaní žiadostí o výhody podľa zákona 255/1946. Inokedy sa o týchto činoch zmieňovali aj v publikáciách – ako napr. o postrieľaní diplomatickej misie v Martine Cyrilom Kuchtom. Treba položiť otázku všetkým tým, čo sa zúčastňovali pohonu na nás, prečo nevystúpili proti týmto zločincom, mlčali o tom a mlčia dodnes, hoci sa tu jednalo nielen o najhoršie zvrátenosti, ale aj o nepremlčateľné trestné činy, ktoré je náš štát povinný trestať nielen podľa nášho zákona, ale aj podľa medzinárodnej dohody.
Pohon na nás začali víťazi hneď po prechode frontu. Na morálny charakter ich režimu poukazuje to, že tento režim jeho stúpenci masové olupovali a vraždili ľudí len pre ich národnostný pôvod. Hoci sa tu takisto jedná o nepremlčateľný zločin genocídy – nikto z jeho hlavných vinníkov nebol odsúdený. Tí, čo nás očierňovali a odsudzovali, mlčali pri tomto zločine, alebo ho i chválili, alebo sa dokonca na týchto zločinoch zúčastňovali. Ako si títo ľudia osobili morálne právo nás odsudzovať, nehovoriac už o právnej stránke, že sme boli súdení len za to, že sme boli zákonitými predstaviteľmi zákonitého režimu, zákonitého štátneho útvaru, ktorému sme len zákonitým spôsobom hájili platné zákony a poriadok? Prečo sa títo ľudia nesnažili a nesnažia o potrestanie osôb zodpovedných za genocídu? Sú prinajmenšom pokrytci!
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 5848
Pochádzam z Pitelovej. Po maturite v r. 1942 som pracoval v Považskej Bystrici na rekonštrukcii tamojšej zbrojovky. Preto som každý týždeň cestoval vlakom z Hronskej Dúbravy cez Kremnicu do zamestnania. Už pred začatím povstania, pravdepodobne to bolo 28. augusta, som spolu s ďalšími cestujúcimi zažil udalosť, ktorá sa doteraz nikde neuvádzala, lebo nezapadala do idealizujúcich legiend o našom hrdinskom a slávnom povstaní. Partizáni v Kremnici pokazili brzdy nákladného vlaku a pustili ho smerom nadol do Hronskej Dúbravy – práve proti nášmu rannému osobnému vlaku. Nebyť duchaprítomného výpravcu, ktorý ho pustil na slepú kolaj a zastavenia nášho vlaku pod tunelom Kremnička, oba vlaky by sa zrazili pod Starou Kremničkou. Kto pozná tamojší terén vie, že málokto by to z nás prežil. Na čo mal tento masaker slúžiť? Už vtedy sme v blízkosti trate videli postrieľaných ľudí, čo bolo šokojúce, lebo slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala.
Po vypuknutí povstania som sa do neho zapojil dobrovoľne i ja. Príčinou bola správa, že Nemci zaistili prezidenta Tisa, ktorého treba oslobodiť. Pôsobil som v civilnom oblečení ako prieskumník na mnohých miestach: pri Martine, Sklenom, Kremnici, Janovej Lehote, Žiari nad Hronom, Krupine, Banskej Bystrici, Harmanci. Spolu so mnou prieskumnícku a spojovaciu činnosť vykonávali Viktor Sklenka a Jozef Rógl. Mali sme prehľad o situácii na povstaleckom území, ktoré sa značne odlišuje od toho, ako to potom líčili komunisti a iní karieristi, ktorí z toho žili. My, pamätníci, by sme o tom mali teraz, keď už môžeme, vydať svedectvo.
Z našich ciest mi utkveli v pamäti množstvo povraždených civilistov, ktorých som videl. Bolo to dielo partizánov, ktorí v tom čase mali široký priestor pre takéto konanie. Jeden z takýchto prípadov sa stal v Pitelovej. Spočiatku v našom dome tu bývali dvaja židia, manželia, ktorí sa odsťahovali do osamelého domčeka pri lese. Koncom septembra 1944 boli v neďalekom lese nájdení zastrelení. Všetky ich osobné veci zmizli, a preto to môj brat začal vyšetrovať. Dostal však odkaz, aby do toho nepchal nos. Nemci to nemohli urobiť, lebo tí vtedy u nás ešte neboli.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 5991
Začiatkom augusta v roku 1944 som ešte nemal celých dvadsať rokov, ked som sa na základe príkazu štátnych orgánov zberal vedno s viacerými maturantmi, stredoškolákmi a niektorými vysokoškolákmi z Oravy na tzv. mlatebný dozor. Našou úlohou bolo sledovať mlatbu v obciach na okolí Zvolena s cieľom podávať údaje o kvantite namláteného obilia. Túto úlohu som mal podlá dekrétu vykonávať v obci Očová pri Zvolene, neskôr na Lazoch Iviny, a to od 15. augusta do konca mesiaca.
Bolo teplé, slnečné leto a dobrá úroda obilia. Kraj pod Poľanou ma príjemne prekvapil i ľudia. Žatva v tomto kraji sa skončila, po dedinách hučali mláťačky. „My mlatební dozorcovia" sme mali dôsledne sledovať, koľko zrna vychrlili mláťačky, a dočista zapísať všetko, čo sa namlátilo. Hneď pri príchode sme sa obávali, že gazdovia i majitelia mláťačiek budú na nás s hnevom zazerať, ale naopak. Nás mladých a neznámych prijímali takmer s úsmevom, ba sme vycítili, že im na nás záležalo. O pár dní som to ľahko pochopil, keď som zistil, že pri zapisovaní namláteného obilia gazda ma s vážnou tvárou upozornil: "Napíšte o niečo viac, mohla by prísť kontrola!"
To preto, že my "komisári" usilovali sme sa uviesť vždy radšej menšie množstvo, aby zrno ostalo doma, ako by sa malo stať súčasťou zásob vojnu vedúcej nemeckej ríše. My sme poznali politickú situáciu a gazdovia to pochopili. Boli sme si však vedomí, my i gazdovia, že kamuflované údaje by sa mohli stať stredobodom pozornosti a mohli by mať nežiadúci dosah. Z môjho hľadiska vzťah medzi nami mlatebnými dozorcami a gazdami, resp. ich rodinami bol dobrý; prejavoval sa viacerými pozornosťami zo strany domácich i dobrou stravou, o akej sme vtedy na Orave nesnívali. Príjemnú letnú atmosféru kalili politické mračná, veľmi nás však prekvapovalo ustupovanie nemeckej armády na všetkých frontoch. Už sme vedeli, že jej porážka nie je iba vidinou, ale otázkou času. Ak sme sa vtedy nad niečím zamýšľali, boli to úvahy o tom, akoby malo prebiehať obsadzovanie Slovenska víťaznými armádami po porážke nemeckých vojsk. Názory neboli jednotné. Jednoznačne sa ľudia vyjadrovali iba o tom, že by sa nemal ničiť národný majetok, že by bolo ideálne, keby postupujúce armády obsadili naše územie bez boja. A práve vtedy sme začuli už hlasy: "Bude povstanie!" Boli to prvé zvesti o ňom, zároveň sa však vynárali aj otázky: "Proti komu? Azda proti vlastnému štátu, či proti Nemcom?" Odpovede neboli jednoznačné, medzi nimi aj takáto: "Povstanie proti terajšej vláde i proti okupantom."
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6356
Pochádzam z Báhoňa, kde som aj bývala počas druhej svetovej vojny. O politickom dianí sme boli v dedine málo informovaní. V auguste r. 1944 sa začalo v dedine povrávať, že v Banskej Bystrici partizáni zajali prezidenta Dr. J. Tisu. Jedného dňa sa rozšíril chýr, že pôjde nemecký transport, ktorý pôjde oslobodiť prezidenta Tisu od partizánov. Toho popoludnia som videla, ako viacerí ľudia idú na železničnú stanicu, ktorá je na trati Bratislava–Trnava. Ja som išla taktiež na túto stanicu a zanedlho som videla, ako prichádza nákladný vlak. Vpredu pred lokomotívou bolo niekoľko nákladných vozňov naložených pieskom, potom šla lokomotíva a za ňou na nákladných vagónoch boli obrnené vozidlá a v nich boli nemeckí vojaci, ktorí sa dívali po okolí ďalekohľadmi. Keďže vo vojakoch sme videli osloboditeľov Dr. Tisu, ktorý bol u nás v dedine všeobecne obľúbeným, vojakom sme priateľsky kývali a vojaci z vlaku náš pozdrav opätovali.
Čo sa v Banskej Bystrici odohrávalo, sme sa dozvedeli až dodatočne z bratislavského rozhlasu.
Keďže Banská Bystrica je od nás pomerne vzdialená, ľudia v dedine sa o ďalší vývoj udalosti v Banskej Bystrice príliš nezaujímali.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6420
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6432
V tom čase som slúžil ako príslušník protilietadlového delostrelectva v Bratislave. V Bratislave sa vtedy nachádzali 4 protilietadlové batérie. Ja som slúžil v tej, ktorá bola umiestnená v Horskom parku. Pozostávala asi zo 150 vojakov a 6 diel.
Vedeli sme, že na strednom Slovensku vypuklo povstanie, ku ktorému sme sa mali pripojiť i my presunom na dané územie. Psychicky nás na to pripravovali niektorí dôstojníci, ktorí okrem iného hovorili, že boj proti Nemecku bude ľahký, krátky a víťazný. Medzi nich patril i veliaci dôstojník batérie por. Babnič. Túto psychickú prípravu narušil prejav gen. Malára, ktorý sme všetci počúvali. Označil povstanie ako predčasné a škodlivé. Po prejave technické prípravy na odchod naďalej pokračovali, ale Babnič dovolil ženatým vojakom z našej batérie, ktorých bolo vyše 10, aby sa sami rozhodli, či sa zapoja s nami do povstania, alebo odídu k svojim rodinám. Slobodným toto rozhodovanie nebolo umožnené. Na túto výzvu všetci ženatí vojaci vystúpili z nastúpenej jednotky, že idú domov. Ale túto výhodu už nevyužili, lebo k nám, nepripraveným na obranu, nečakane vtrhli Nemci. Prikázali Babničovi, aby nás odzbrojil, čo v priebehu asi hodiny vykonal.
Po niekoľkých dňoch, v súvislosti s činnosťou nového ministra Haššíka nám Nemci naše osobné zbrane vrátili a skoro v tom istom zložení mužstva sa obnovila i bojová činnosť našej batérie.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6759
Priebeh povstania v Kozárovciach nemôžem podať z vlastnej skúsenosti, pretože som mal vtedy len niekoľko mesiacov, ale na základe vyprávania môjho otca, Gašpara Ižolda, ktorý bol starostom obce.
Kozárovce mali vtedy asi 2000 obyvateľov, boli najjužnejším slovenským mestečkom na Pohroní. Slúžili ako hraničný prechod do vtedajšieho Maďarska.
Na druhý deň po vypuknutí povstania prišla na Obecný úrad v Kozárovciach ozbrojená skupina partizánov na aute. Na Obecnom úrade okrem otca v tom čase bol notár a strážmajster. Partizáni požiadali otca, aby obecný bubeník Dóczy vybubnoval po celej obci, že kto chce v mene Československej republiky bojovať proti Nemcom, nech sa prihlási na Obecnom úrade. Do neskorých večerných hodín sa prihlásil len jeden občan, Karol Mráz, ktorého lekár, sprevádzajúci partizánsku skupinu, neodviedol pre pokročilý vek. Úmysly tohto človeka sa prejavili vtedy, keď sa pred Vianocami roku 1944 naša obec stala frontovým pásmom a bola obsadená Nemcami. Vtedy chodil s Nemcami rekvirovať hydinu pre ich armádu.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6935
Môj otec v tom čase pracoval na Penzijnom ústave súkromných úradníkov v Bratislave, ktorý vzhľadom na pokračujúce ohrozenie Bratislavy náletmi, evakuoval rodinných príslušníkov svojich zamestnancov do Trenčianskych Teplíc a zriadil tam aj malú pobočku. Boli sme ubytovaní v kúpeľnom dome Aesculap.
V Trenčianskych Tepliciach bola v tom čase malá posádka slovenskej armády, ktorá sa koncom augusta 1944 stratila – neviem, či sa pridala k partizánom alebo sa rozišla. Dňa 1. 9.1944 obsadili Trenčianske Teplice bez boja partizáni. Okamžite prostredníctvom miestneho rozhlasu vyhlásili obnovenie Československej republiky a mobilizáciu všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Zároveň cez miestny rozhlas oznámili niekoľko účelovo skreslených správ o veľkých úspechoch Sovietskej armády, o tom, že v Rakúsku vypuklo povstanie a pod. Neviem, s akým ohlasom sa stretla mobilizačná výzva u miestnych obyvateľov. Viem však, že všetci pracovníci PÚSÚ, ktorí boli dislokovaní v Trenčianskych Tepliciach, okamžite po tejto výzve nasadli na električku (ktorá normálne premávala) a odišli do Bratislavy.
V noci z 1. na 2.9.1944 po krátkej prestrelke sa partizáni z Trenčianskych Teplíc zase stiahli. Trenčianske Teplice obsadila nemecká jednotka SS.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7109
Až do vypuknutia povstania slovenská vláda, snem a prezident sa usilovali viesť štát podľa zákonov a vôle ľudu. Povstaním toto všetko padlo, stratilo sa a vláda prestala byť pánom situácie.
Nemecko nestrpelo nepriateľskú armádu vo svojom tyle a vyslalo vojsko i gestapo na potlačenie vzbury. Keď takáto armáda vstúpi na územie druhého štátu potlačiť odboj, robí si všetko po svojom. Tak to bolo aj u nás. Partizánov, povstalcov, židov a často aj nevinných ľudí strieľali alebo odvážali do Nemecka – do táborov. My na Slovensku sme neboli na to zvyknutí. Prezident dr. Tiso súhlasil s príchodom nemeckých vojsk. To bol veľmi rozumný krok, lebo týmto si udržali Slováci aspoň trochu právomoci, aby si mohli aj po vypuknutí povstania aspoň čiastočne rozhodovať o svojich veciach sami. No v otázke povstania a osôb, ktoré sa ho zúčastnili, ako partizánov, vojakov, Židov a pomáhačov, nemali slovenské orgány nijakú právomoc. Tam mohli len žiadať a prosiť.
V týchto časoch sme všetci, teda aj my, ktorí sme neboli v povstaní a neschvaľovali sme ho, ako aj celý národ, chránili životy partizánov a povstaleckých vojakov. Išlo o životy ľudí. Žiaľbohu, mnohí títo ľudia, ktorých sme vtedy chránili, sa nám po skončení vojny zle odvďačili.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7262
a) Testis credibilis (hodnoverný svedok)
Roku 1941 som účinkoval ako stredoškolský profesor na chlapčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Riaditeľom školy bol prof. Austin Skalák. Bol som triednym v IV.B, do ktorej chodil ako riadny žiak aj Juraj Vaško, syn Ing. Václava Vaška, generálneho tajomníka Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Bývali na Hornej ulici.
Na tej istej Hornej ulici, na vyšnom rade, býval aj môj ujo (matkin brat) advokát Dr. Ján Pavlenda, ktorého Maďari svojho času vyhodili zo štúdií, lebo v rodnej obci organizoval, a zároveň aj hral slovenské divadlo. Ujo Pavlenda a Václav Vaško boli švagrovia; mali za manželky dve sestry, rodené Veselové, my mladší sme im hovorili: teta Zora a teta Máňa. Ich otec bol známy národovec a verejný notár Vesel, pochádza z Myjavy. Jeho rodina bola početná: deväť dievčat a chlapci. Dvaja chlapci boli vojakmi: plk. Miro Vesel, a veliteľ VVI., t. j. Vojenského vysokoškolského internátu v Bratislave, neskôr účinkoval na štábe VPV v Banskej Bystrici, jeho brat plk. Miloš Vesel bol veliteľom posádky v Ružomberku. Ďalší brat JUDr. Ivan Vesel účinkoval na súde v Bratislave.