Neuveriteľné sprisahanie

František Vnuk

Neuveriteľné sprisahanie

František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie

Slovenský exilový historik Ing. František Vnuk sa v knihe: Neuveriteľné sprisahanie zaoberá príčinami a podmienkami vzniku tzv. Povstania, v zahraničí nazvaného rebéliou a dôsledkami, ktoré z tejto najtragickejšej udalosti v slovenských dejinách znamenala pre slovenský národ. Ing. František Vnuk je autorom viacerých historických štúdií ako Mať svoj štát znamená život, Rebelanti a suplikanti, Dedičstvo otcov, Sedemnásť neúrodných rokov, Slovenská otázka na západe atď.

Vydalo: Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 911 01 Trenčín, Jiráskova 1
Zodpovedná redaktorka: Ing. Marta Kilimajerová
Tlač: Plánografia VD Bratislava

ISBN-80-900537-6-9

© František Vnuk
© Vydavateľstvo Ivana Štelcera

Digitalizované v roku 2014 podľa: vydanie druhé, Trenčín 1993

Na stránkach 29august1944.sk publikované so súhlasom autora.

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6945

Radenie: 1
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

„Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné! Tu je to vo všelijakých proklamáciách, článkoch, rečiach, knihách i zákonoch napísané, zaznačené, že slovenský národ roku 1944 povstal proti vlastnému štátu, ale ani tak nie je to možné..." Spisovateľ-emigrant J. C. Hronský v románe „Svet na Trasovisku". (1960)

„Smiešna a hlúpa malá vojna vo veľkej vojne..." Spisovateľ-komunista A. Bednár v zbierke noviel „Hodiny a minúty". (1956 )

Začínam túto prácu citátmi dvoch spisovateľov protichodného politického zmýšľania, pretože tieto krátke charakteristiky lepšie vystihujú zmysel a nezmysel odbojového hnutia proti Slovenskej republike, než dlhé politické úvahy a pseudovedecké traktáty. A pokladám za potrebné hneď na začiatku definovať aj svoje stanovisko k udalostiam, ktoré hodlám opísať, aby som vopred odňal pochybnosti a podozrenia tých, čo z mojich príspevkov vyčítajú obyčajne viac, než v nich v skutočnosti je.

Povstať proti vlastnému štátu v mene umelého národa, umelého štátneho útvaru, na výzvu z cudziny a za cudzej podpory, je odsúdeniahodný čin a neospravedlní ho nič a už najmenej materialistický oportunizmus. To je línia, ktorej sa sústavne pridŕžam a ktorá je alfou-omegou tohto príspevku.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8277

Radenie: 4
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Nepochybne najdôslednejšími skúmateľmi slovenskej situácie boli Nemci. V osobe vyslanca Hansa E. Ludina mali v Bratislave skutočne skvelého a schopného pozorovateľa. Hoci Ludin bol dlhoročným členom NSDAP, jeho pôsobenie na Slovensku nenieslo nijaké urážlivé známky arogancie a povýšenectva, aké sa spravidla pripisujú na vrub nacistom. Jeho postoj voči Slovensku a Slovákom bol plný pochopenia pre špecifické slovenské ťažkosti a zriedkavého porozumenia pre slovenskú psychológiu. Na jeseň v r. 1945 ho Američania vydali z koncentračného tábora v Natternbergu do rúk č-s úradov. Národní frontisti ho parádovali ako korunného svedka pred ľudové a národné súdy. Jeho výpovede boli však triezve a obdivuhodne kľudné. Neprechovával zášť voči nikomu a keď nemohol pomôcť, nikomu nepriťažil. A napokon súdili ako vojnového zločinca aj jeho. Medzi jeho obžalobcami boli ľudia, ktorí sa kedysi nehanebne uchádzali o jeho priazeň. Súd odoprel Ludinovi diplomatický štatus a súdil ho ako reprezentanta nepriateľskej moci. Dňa 20. januára 1948 odsúdili ho na trest smrti povrazom a trest aj vykonali. Bola to jedna z posledných spoločných akcií demokraticko-komunistického národného frontu.

Ako reprezentant Nemeckej ríše, v štáte pod nemeckou ochranou, si Ludin všímal pozorne veci okolo seba a snažil sa hodnotiť situáciu vecne a objektívne. Začiatkom apríla v r. 1944 poslal do Berlína ministrovi zahraničia von Ribbentropovi pravidelný štvrťročný dôverný report, do ktorého takto zhrnul výsledky svojich pozorovaní:

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6393

Radenie: 3
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Monografia „Neuveriteľné sprisahanie" je mojou knižnou prvotinou. Písal som ju popri svojom pravidelnom zamestnaní v r. 1961-62. Vychádzala na pokračovanie v týždenníku „Slovák v Amerike" v r. 1963-64 a v knižnej forme sa objavila v lete r. 1944 ako emigrantský príspevok k 20. výročiu politicko-vojenského sprisahania proti Slovenskej republike. Išlo mi v nej o realistické vykreslenie tragických udalostí z roku 1944, ako sa ony javili slovenskému emigrantovi z perspektívy 20-ročného časového odstupu. Nie je to teda vedecká štúdia, ale skôr osobný pohľad na určitý úsek slovenskej histórie. Som si vedomý, že práca trpí všetkými nedostatkami diela písaného zďaleka a s obmedzeným prístupom k primárnym zdrojom informácií.

Od r. 1964 sa naše poznatky o povstaní značne rozšírili i prehĺbili. Zverejnili sa objemné zväzky dôležitých súčasných dokumentov, napísali sa desiatky nových kníh, vyšli mnohé zaujímavé štúdie a zborníky. Zvlášť roky, 1964-65 a 1968-69 boli bohaté na nové a cenné príspevky, i keď určité aspekty povstania ešte stále ostávali nedotknuté a nedotknuteľné. Na základe týchto informácií sa žiadalo, aby sa II. vydanie tejto monografie patrične doplnilo, rozšírilo a opravilo. Do takejto práce som sa však nechcel púšťať, a preto som odmietal viaceré možnosti, aby som dal súhlas k II. vydaniu Neuveriteľného sprisahania na Slovensku.

Priatelia ma však presvedčili, že dielko – i napriek svojím obsahovým nedostatkom – má čo povedať čitateľovi na Slovensku, kde až doteraz bolo prísne zakázaným čítaním. Kniha je ukážkou, ako Slováci pozerali na povstanie tam, kde sa dala písať jeho história bez cenzúry, bez ideologického usmerňovania, bez strachu, čo na to povie sused, brat, alebo obávaný prokurátor. Nuž predpokladám tento plod emigrantskej tvorby nášmu čitateľovi pod Tatrami v nádeji, že v ňom nájde niečo zaujímavého, nového a podnetného. Ponechal som knihe jej pôvodný formát, iba na niekoľkých miestach som urobil malé štylistické zmeny a spresnil niektoré faktografické údaje.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6456

Radenie: 2
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V lete pamätného roku 1944 Slovenská republika čelila svojej najzávažnejšej kríze, ktorá vyvrcholila v ozbrojenej rebélii proti vládnej autorite, resp. viedla k zániku štátnej samostatnosti. Možno síce advokátsky argumentovať, že Slovenská republika legálne existuje, lenže táto pekná teória o legálnej kontinuite je v ostrom rozpore s tvrdou skutočnosťou, ktorej najvýrečnejšími svedkami sú slovenskí emigranti, roztratení po celom svete. Smutná pravda je taká, že koncom augusta v r. 1944 slovenská vláda stratila exekutívnu moc nad značnou časťou slovenského územia a nikdy viac ju už nezískala. Povolaním nemeckých vojsk slovenské úradné autority už prinajlepšom iba spoluvládli a ich úloha často bola iba pasívna, formálna a podradná. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že augustové udalosti v r. 1944 boli zákernou a ťažkou ranou do chrbta Slovenského štátu, predposledným z úderov, ktoré viedli k násilnému zlikvidovaniu slovenskej samostatnosti.

Pre „urazených a ponížených" akými sme my odvtedy, čo sme stáli zoči-voči tejto neuveriteľnej a nečakanej pohrome, je vždy ľahšie vidieť v partizánskej vzbure beštiálne ukrutnosti, masové hroby, klamlivé a podvodné lákanie, neslovenskú účasť, atd., než si položiť a zodpovedať otázku: Muselo k tomu dôjsť, dalo sa tomu predísť, a keď sa už tak stalo, prečo sme v tejto zaťažkávajúcej skúške neobstáli lepšie?

Nenahovárajme si, že za povstanie sú zodpovední iba komunisti, čechoslováci, Beneš a iní nežičlivci slovenskej štátnosti. Je pravda, že oni povstanie vyvolali a mali leví podiel na jeho vykonaní, ale to nesmie ovplyvniť naše súdy: od nich ako od nepriateľov sme nemohli nič iné ani očakávať, oni sa správali, ako sa na nepriateľov svedčí a patrí. Je však na mieste otázka, prečo sa im to podarilo a prečo sa vhodnými protiopatreniami nepredišlo tejto katastrofe? Dalo a mohlo sa to urobiť. Keďže sa tak nestalo, je zrejmé, že chyby, vážne nedopatrenia sa stali aj na našej strane.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6470

Radenie: 5
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Vyhlásenie slovenskej samostatnosti v marci r. 1939 nevyvolalo na Slovensku nijakú opozíciu medzi starými centralistami. Tí, čo sa kedysi bili v prsia ako pravoverní čechoslováci, sa po 1939 bili v prsia a kajúcne sa vyznávali z omylov a poblúdení. Lebo aj tomu najzaťatejšiemu centralistovi bolo jasné, že Slovenský štát je viac než Protektorát, ba že mu poskytuje lepšie možnosti uplatnenia než nebohá Č-SR. V pokornej úlohe márnotratných synov sa starí centralisti prispôsobovali a vžívali do nových pomerov. Slovenský štát sa správal voči nim naozaj veľkoryso a oni boli tiež štedrí na prejavy oddanosti a lojality tlačeným i hovoreným slovom, kedykoľvek sa im naskytla príležitosť. Bolo to všetko také dojímavé, že to bolo až podozrivé.

Ich prejavy lásky k slovenskému štátu začínali chladnúť v r. 1943. V tom čase už mnohým začínalo svitať v hlave, že vsadili na zlú kartu. Prichádzali na to, že k tej pamätnej rezolúcii v Žiline v októbri v r. 1938 boli vlastne „prinútení", začali si nahovárať, že ich pohodlný život od r. 1939 bol vlastne martýrstvom pod „fašistickým terorom". A keď už bolo isté, že sa Benešovi podarí obnoviť Č-SR, umele vyvolali v sebe clivotu po takom idylickom štátnom útvare, akým bola predmníchovská Republika.

Čo tak vyburcovalo ich svedomie? Ludinova diagnóza bola celkom správna: správy z frontu. Na prelome rokov 1942-43 Nemci utrpeli prvé vážne porážky, ktoré signalizovali obrat vo vedení vojny. Bola to porážka Rommelovej armády v severnej Afrike a porážka Paulusovej armády pri Stalingrade (dnes Volgograd). V lete r. 1943, keď sa Nemci chceli Rusom príslušne odplatiť, ich masívna ofenzíva pri Kursku zlyhala. Čatloš sám priznal, že po neúspechu kurskej ofenzívy prišiel na to, že Nemci vojnu nevyhrajú. Taliani došli v októbri r. 1943 k tomu istému uzáveru a kapitulovali.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 10210

Radenie: 6
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V r. 1938-39 komunistická strana na Slovensku stratila vodcov i voličov. Z prostých komunistov sa stali poriadni a oddaní občania Slovenského Štátu. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS). Na jej čele stáli pomerne neznámi predáci (Ďuriš, Benada a Osoha), pretože tí známejší utiekli či už na Západ (Široký, Valo, Clementis) alebo do Ruska (Marek Čulen, Friš, Bacílek, Šmidke). Ale ani táto zmena nepriťahovala nikoho. Ilegálna činnosť strany až do r. 1944 nevykázala nijakú pozoruhodnú aktivitu a je nepochybne zistené, že v r. 1941 až 30% členov ilegálnej KSS pravidelne reportovalo o všetkej aktivite príslušným orgánom ministerstva vnútra.

Mimochodom: celá aktivita pozostávala z písania a rozširovania letákov a spravidla zavinila väčšie škody strane, než štátu proti ktorému bola namierená. Každý leták totiž viedol na stopu a k zneškodneniu tých najživších zložiek. Naše policajné orgány sa mohli vo svojom hľadaní spoliehať na informátorov a na spoluprácu nemeckej polície. Tá mala v tejto práci bohaté skúsenosti. Naši komunisti boli nebezpečne hendikepovaní dvoma nevýhodami: nemali prax v podzemnej činnosti, a čo bolo tragickejšie pre nich, iba slabú oporu v národe.

V júni 1941 k posilneniu domácich kádrov poslalo moskovské vedenie na Slovensko V. Širokého. O jeho príchode bola naša polícia vopred informovaná. Nechala ho pekne založiť ústredný výbor KSS a potom v júli r. 1941 ho zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena. Ján Osoha im vyviazol zo slučky a v auguste zorganizoval ďalší (v poradí tretí) ilegálny výbor.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6820

Radenie: 7
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V čase, keď sa komunisti a „demokrati" dohodli, demokratická strana neexistovala. O tejto zložke komunisti rozprávali ako o „buržoázii", alebo keď chceli byť voči nim slušnejší, ako o občianskom bloku, alebo ako o „nekomunistoch". „Demokrati" však nevedeli, čím vlastne sú. Agrárnikmi alebo republikánmi sa hanbili byť. Keď sa chceli označiť za demokratov, komunisti im tvrdili, že veď aj oni (komunisti) sú demokrati, a tak najčastejšie sa vydávali za „liberálov". Demokratická strana sa, ako taká, utvorila až v B. Bystrici v septembri r. 1944. Bola to vlastne domovinárska strana pod novým menom, resp. ako sa hovorilo, „staré víno v nových fľašiach". Odhaduje sa, že 60 – 70% členstva boli bývalí agrárnici. Okrem toho sa hrnuli pod demokratickú zástavu tí sociálni demokrati, ktorí o sebe tvrdili, že sú viac demokratickí (t. j. čechoslovácki), než socialistickí a samozrejme tí Česi, ktorí z titulu odborníkov a nepostrádateľných špecialistov ostali na Slovensku po 14. marci 1939.

Čo hnalo týchto ľudí do odboja? Boli medzi nimi nespokojenci, ktorým Slovenský štát nevyhovoval z dôvodov politických, alebo ideologických, ale takých bolo málo. Keby im bol človek v r. 1944 položil otázku (samozrejme s detektorom lží v ruke), čo ich priviedlo do B. Bystrice, bol by dostal odpoveď, že to nebola láska k demokracii a slobode, ani nenávisť k fašizmu a nacizmu, ale strach pred budúcnosťou. Strach motivovaný materializmom: zachrániť si pozície a majetky, ku ktorým tak prilipli.

Títo ľudia videli v Slovenskom štáte iba svojho zamestnávateľa, ktorý im dal i príležitosť k obchodu a zárobku, prípadne platil (a vo väčšine prípadov draho preplácal) za ich služby. Kým slovenský štát mal vyhliadky a záruky trvania, aj oni boli (alebo aspoň sa tak tvárili) lojálni, oddaní a statoční Slováci, ale keď sa pomery zhoršili, snažili sa urobiť si dobré oko u budúceho zamestnávateľa.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 10700

Radenie: 8
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Na Vianoce v r. 1943 si komunisti a demokrati sformulovali svoju vernosť a spoluprácu do paragrafov, aby to mali čierne na bielom. Zanechali nám tak neobyčajne prostoreký dokument optimizmu a alibizmu, ktorému prepadla tá vrstva, čo si namýšľala, že je chrbtovou kosťou národa. Hoci sa tvrdilo, že obe zložky sa „jednomyseľne“ dohodli, je isté, že už vtedy to bol zápas „kto z koho“. Komunisti si zaistili odstavce o spolupráci so ZSSR a proti opozícii demokratov aj odsek o samobytnosti slovenského národa na princípe „rovný s rovným.“ Demokrati pretlačili do zmluvy bod o konečnom riešení problémov, ktoré sa prenechávalo „zvoleným zástupcom slovenského ľudu“ (čo eminentne vyhovovalo českým politikom v Londýne, i keď obsah Vianočnej dohody im vôbec nebol po vôli). Iste si pri tom spomenuli, že Pittsburgská dohoda obsahovala podobnú výhradu a poukazovaním na túto klauzulu sa odopierali Slovákom všetky ostatné záväzky dohody.

Vianočná dohoda sa stala známou slovenskej verejnosti až septembri v r. 1944, keď ju Husák publikoval v prvom čísle povstaleckej „Pravdy“, aby priviedol, keď nie k rozumu, aspoň do rozpakov, čechoslovakizujúce krídlo demokratického odboja. Ináč dohoda bola historickou relikviou už aj v Banskej Bystrici, pretože pod tlakom vývoja udalostí bolo treba ísť ďalej, než dohoda stipulovala.

Je vôbec otázkou, či dohoda mala nejaký praktický význam, okrem toho, že je dokumentom jedného nepravdepodobného politického partnerstva. Ako nemilosrdne politický vývoj obišiel Vianočnú dohodu, o tom svedčí memorandum Slovenskej národnej rady, s ktorým prišli v marci v r. 1945 delegáti SNR (Šrobár, Ursíny, Styk, Husák, Novomeský, Šoltész) do Moskvy, aby vyriešili „pomer česko-slovenský“. Memorandum požadovalo dualistický štát, ktorý by mal spoločné iba zahraničné veci, národnú obranu a zahraničný obchod. Ináč moravsko-slovenská hranica mala byť aspoň spočiatku aj hranicou colnou, Slovensko malo mať vlastný snem, vlastnú vládu, ba i bezpečnostné orgány a osobitné vojenské oddiely. (Keď Husák argumentoval, že Slováci už mali svoj štát a nemôžu ísť späť do predmníchovského systému, odvrkol mu vraj Šrámek: „Dýť vaším programem jedete až do Rakousko-Uherska.“)

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7029

Radenie: 9
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Našou najväčšou tragédiou bolo to, že vojna vypukla skôr, ako nás západné veľmoci vzali na vedomie. Keď vojna rozdelila svet na spojenecký tábor a mocnosti Osi, my sme sa ocitli na nesprávnej strane. Beneš mal veľmi ľahkú úlohu presvedčiť spojenecké vlády, že Slovensko nie je problémom medzinárodným, iba vnútorným problémom česko-slovenským, ktorý on vyrieši „až jedna radosť“. Tým sa náš osud spečatil. Obľúbená rečnícka fráza, že s Nemeckom stojíme a padáme, mala od r. 1943 veľmi deprimujúce dôsledky, pretože s nemeckými neúspechmi prudko upadal aj náš medzinárodný kurz. Boli to smutné poznatky, ako keď sa človek topí a okolo neho je iba voda. To, čo sa na obzore črtalo ako pevný bod, bola iba morská pena. Naše nádeje v nemecké tajné zbrane alebo v spory medzi Západom a Východom sa nematerializovali.

Spojenci nechceli o nás ani počuť, a to ani vtedy, keď sme im ponúkali kapituláciu. Pre nich sme patrili do Benešovho departamentu. Sovieti, ktorí nás v septembri r. 1939 uznali „de facto“ i „de jure“, nás v júni r. 1941 práve tak dramaticky od-uznali a za tlmočníka Slovákov uznali Beneša. V r. 1943 videl každý, kto mal otvorené oči, že pánom Slovenka bude opäť Beneš.

Prívrženci predmníchovských centralistických strán si vyriešili problém veľmi jednoducho. Svoju pomníchovskú činnosť vyhlásili za prinútenú a obracali sa na Beneša ako na starého známeho. Situácia bola omnoho komplikovanejšia pre tých, ktorým nešlo o osobné postavenie, ale o osud národa. Naši národní vodcovia stáli pred veľmi ťažkou skúškou a veru ani pri najlepšej vôli nemožno tvrdiť, že svoje úlohy zohrali dokonale. Skupina okolo Tuku a Macha trvala na neochvejnej spolupráci s Treťou ríšou i vtedy, keď ju už boli opustili všetci spojenci a keď sa nemeckí generáli pokúsili atentátom odstrániť Hitlera. Nebola to správna politika, ale aj zlá politika je lepšia ako nijaká politika. Vážnejšej chyby sa dopustila politická skupina okolo Tisa, ktorá nevediac sa rozhodnúť čo robiť, nerobila nič. V čase, keď bolo treba horúčkovite pracovať a energicky rozhodovať, prevažná väčšina národných pracovníkov prepadla nezdravej pasívnej apatii.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8157

Radenie: 10
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Tento zhubný rozklad sa najokatejšie prejavil v slovenskej armáde. Budovali sme ju s najvyšším vypätím úsilia a hmotných obetí, aby sme ju potom ako nespoľahlivú rozpustili. Videli sme, ako ju Nemci odzbrojujú a ako jej príslušníci pochodujú slovenskými mestami do nemeckého zajatia nie hrdým krokom, ale so sklopeným zrakom. Naša armáda opúšťala javisko slovenských dejín pokorujúco a neslávne.

Aj bez husitských tradícií slovenský vojak nebol o nič horší ako vojak Wehrmachtu alebo Červenej armády. Jeho pochod „od Tatier po Azovské more“, s krvavými a víťaznými zastávkami pri Lipovci, (63 mŕtvych, 170 ranených a 107 nezvestných) a Rostove (asi 60 mŕtvych) svedčil, že sa vie biť a že sa nebojí smrti, ale musí mať dobré politické a vojenské vedenie. Pri spiatočnom pochode od Azovského mora k Tatrám vedenie však sklamalo a demoralizujúce dôsledky sa čoskoro prejavili. Začalo to hneď pri Azovskom mori na Kryme, kde dňa 30. októbra 1943 viac než dvetisíc slovenských vojakov a dôstojníkov, ubytovaných v obci Kachovka pri Melitopoli sa aj s výzbrojou nechalo zajať boľševikmi. Beneš hneď požiadal, aby sa z nich vytvorila 2. č-s. brigáda v ZSSR, a tak sa aj stalo. Cez moskovský rozhlas a iné propagačné kanály sa v ich mene prenášali ohlasy a výzvy proti Nemcom a proti slovenskému „fašizmu“, ako aj hrozivé vyhrážky pre tých, čo neposlúchnu. Bohužiaľ výzvy nepadali na hluché uši. Nemci sa ponosovali na našich vojakov, že vedia bojovať, ale nevedia ustupovať. Slovenský ústup sa zmenil obyčajne v bezhlavý útek, alebo končil v sovietskom zajatí.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8883

Radenie: 11
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Zatiaľ čo medzi vojskom nechuť a opozícia mali často vonkajší náter komunistickej infekcie, dôstojnícky zbor bol prevažne protikomunistický. Je síce pravda, že mnohí z nich boli až príliš žoldniersky a boli ochotní predávať svoje služby každému, kto o ne stál, ale ak mali možnosť vybrať si medzi Benešom a boľševikmi, ich výber padol na Beneša. Začiatkom r. 1944 mal „demokratický odboj“ tak mnoho prívržencov v dôstojníckom zbore, že oznamoval do Londýna svoj úmysel ozbrojene vystúpiť proti Nemcom za pomoci slovenskej armády. Beneš a Ingr schválili tento plán s veľkým nadšením.

V marci r. 1944 prišiel na Slovensko z Turecka (na pas slovenského občana a zástupcu firmy „Dovus“, D. Bukovinského) Benešov osobitný posol a spravodajský dôstojník Jaroslav Krátký (krycím menom „Zdena“). Jeho úlohou bolo posielať do Londýna neskreslené správy a praktické rady ohľadom možného ozbrojeného vystúpenia a ohľadom výberu vhodnej osoby, ktorá bude toto vystúpenie organizovať a viesť. Krátký (ktorého sprievodcom po Slovensku bol Rudolf Fraštacký) konferoval so Šrobárovou skupinou a s členmi Slovenskej národnej rady a schválil ich osobný výber, ktorým bol podplukovník Ján Golián, náčelník štábu pozemných vojsk v Banskej Bystrici. V máji r. 1944 Beneš osobitným dekrétom vymenoval Goliána za veliteľa.

Golián a Krátký s pomocou ďalších čechoslovácky orientovaných dôstojníkov zriadili si tzv. „Slovenské vojenské veliteľstvo“, ktoré malo vypracovať plán akcie. Náčrt plánu bol veľmi skoro hotový a Golián ho poslal na schválenie do Londýna. Text plánu začínal významnými slovami: „K RUSOM NECHCEME PREJSŤ...“ Plán počítal s vylodením západných Spojencov na Balkáne alebo rýchlym postupom hore Apeninským polostrovom. Ak taký postup bude rýchly, slovenská armáda urobí prevrat a bude brániť naše územie pred Nemcami, až kým neprídu Spojenci. Chybou plánu bolo iba to, že sa zakladal viac na zbožných želaniach než na tvrdej skutočnosti.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7631

Radenie: 12
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Pre komunistov je vojna predovšetkým praktická politika a z tohto hľadiska hodnotili aj Čatlošov plán. Nešlo im iba o rýchly postup, ani o zničenie niekoľkých divízií. V tom čase si už boli istí víťazstva a ich frontové pohyby sa niesli v priamom súvise s povojnovými plánmi, ktoré ako vieme, zahrňovali boľševizáciu Európy. Ako sa im neľúbilo varšavské povstanie, práve s takou neľúbosťou pozerali na snahy Beneša a slovenskej buržoázie o vojensko-politický prevrat. Počas svojho pobytu v Moskve v decembri r. 1943 sa Beneš zdôveril Sovietom so svojimi plánmi ohľadom Slovenska a povedal im o svojej zamýšľanej povstaleckej vojne, žiadajúc pritom ich podporu. Sovieti si ho so záujmom vypočuli, ba ešte aj požiadali o podrobnosti, ale bolo zrejmé, že sa nechceli dať predbehnúť buržoáznym Benešom. A tak kým sa Beneš usiloval o prevrat zhora, boľševici začali organizovať prevrat zdola a odspodu. V Benešovi nevideli spojenca, ale nepríjemného konkurenta. Keďže KSS bola hlboko zapletená do spolupráce s „demokratickými“ elementárni, moskovské vedenie ju postavilo na bočnú koľaj a pokladalo ju iba za rezervu v radoch SNR.

Moskva mala o vývoji situácie na Slovensku informácie iba z druhej ruky. Moskovské vedenie poslalo síce na Slovensko Bacílka, aby vybudoval rádio-telegrafické spojenie, ale to sa mu nepodarilo. Zatiaľ však Benešov emisár Krátký vybudoval štyri rádiové spojenia medzi Slovenskom a Londýnom. Krátky bol ochotný podávať správy komunistom do Moskvy cez Londýn, ale iba za podmienky, že budú „en clair“ (t. j. nešifrované). Verejne toho komunisti na oznámenie veľa nemali, a tak v Moskve sa o prípravách na povstanie vedelo iba to, čo prišlo cez Londýn, lepšie povedané cez Moravcovu spravodajskú kuchyňu. Niet teda divu, že v Moskve mali dojem, že na Slovensku sa chystá iba nejaký buržoázny podnik, a preto začali organizovať svoju vlastnú akciu.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8294

Radenie: 13
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V nemeckých hláseniach o partizánskej činnosti sa partizánske akcie často hodnotia ako „dobre premyslené a šikovné“. Nepríjemná skutočnosť – ale pravdivá, pretože prvými partizánmi boli Rusi, ktorých nikto nemusel učiť partizánske remeslo. Ruské partizánske tradície siahajú až do čias napoleonských vojen a súčasná vojna s Nemeckom viedla k ďalšiemu zdokonaleniu partizánskej taktiky.

Partizánske hnutie začínalo nadobúdať nebezpečné rozmery v auguste 1944. Mach vo funkcii ministra vnútra a zástupcu predsedu vlády vyhlásil dňa 11. augusta 1944 na Slovensku stanné právo (štatárium) pre zločiny vzbury, vraždy, lúpeže, podpaľačstvo a poškodenia na vodných dielach, železniciach, banských dielach, atď.

Partizánske hnutie prechádzalo dvoma fázami. V prvej fáze sa partizáni snažili vraziť klin medzi nemecko-slovenskú spoluprácu. V tomto období sa operovalo slovanstvom a slovenským nacionalizmom. V prejavoch sa zdôrazňovalo a v praxi sa prevádzalo, že slovansko-germánske vzťahy neboli a nemôžu byť ničím iným ako zápasom na život a na smrť. Počas tejto fázy boli obeťou teroru takmer výlučne Nemci, či to už boli slovenskí alebo ríšski Nemci.

V druhej fáze sa partizáni usilovali o odcudzenie slovenského národa od jeho vládnych predstaviteľov. Už nestačilo byť iba Slovanom-Slovákom, bolo treba byť prinajmenšom antifašistom, keď už nie komunistom. Partizánsky teror bol namierený nielen proti Nemcom, ale aj proti predstaviteľom režimu, HSĽS, Hlinkovej gardy, armády, pokiaľ stáli na platforme slovenskej samostatnosti, slovensko-nemeckej spolupráce alebo antikomunizmu. Druhá fáza teda neznamenala ukončenie fázy prvej, ale bola vlastne jej rozšírením. Z nepriamych prameňov vysvitá, že pôvodne sa počítalo, že prvá fáza potrvá 2-3 mesiace. Okolnosti však žičili partizánom natoľko, že k ukončeniu druhej fázy došlo po 2-3 týždňoch.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7137

Radenie: 14
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Počínajúc augustom, nemecké diplomatické hlásenia do Berlína obsahujú stále častejšie a pochmúrnejšie zmienky o partizánskom hnutí. Dňa 24. augusta Nemci vyslali na Slovensko ako zvláštneho pozorovateľa generálneho konzula Wüstera, jedného z ich najzbehlejších znalcov stredo- a juhoerópskych pomerov na nemeckom ministerstve zahraničia. Na Slovensku sa zdržal päť dní, stretol sa s mnohými významnými činiteľmi, s ktorými prerokoval situáciu. Do Viedne sa vrátil 30. augusta. Pomery sa však medzitým vyvinuli natoľko, že jeho report bol zastaralý skôr, než ho stihol napísať. Sám si bol tohoto vedomý, a preto namiesto obvyklého písomného reportu telegrafoval svoju správu do Berlína v noci 31. augusta. Telegram prišiel do Berlína ráno o 2,30 hodine a je vedený pod číslom 2776 / 1.9.44. Keďže tento telegram obsahuje mnohé prenikavé pohľady do zákulisia situácie, a najmä málo známe reakcie bratislavských kruhov na udalosti, podáva sa tu v celej jeho dĺžke:

„Počas môjho päťdňového pobytu na Slovensku som mal príležitosť hovoriť s pánmi z vyslanectva a s predstaviteľmi nemeckej národnostnej skupiny a okrem toho s mnohými vedúcimi Slovákmi, medzi inými s predsedom vlády Tukom, s jeho zástupcom Machom, so šéfom propagandy Tidom J. Gašparom, s ministrom financií, s hospodárskymi činiteľmi, s bankármi a predstaviteľmi armády. Na základe osobných rozhovorov a skúseností podávam nasledujúcu správu o svojich spontánnych dojmoch a súčasnej situácii:

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9274

Radenie: 15
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Podstatná čiastka obžaloby proti Tisovi a spol. pred Národným súdom, mala hodne do činenia s tzv. „zločinmi proti odbojovému hnutiu“. Fiškálsky sa Tisovi a jeho spoluobžalovaným pripisoval „pokračujúci trestný čin zrady na povstaní“. Vo svojej obhajobnej reči Dr. Tiso venoval značnú pozornosť tejto téme a proces osvetlil mnohé zákulisné pohyby, ktoré predchádzali výbuchu povstania. Boli však otázky, na ktoré sa nepýtali a na druhej strane odzneli otázky, na ktoré dával odpoveď vševedúci Daxner, ktorý potom každý odklon od svojej verzie kvalifikoval ako lož. Jednou takouto otázkou bolo, kedy a za akých okolností, Tiso povolal nemecké vojsko na Slovensko. Opierajúc sa o článok v protektorátnom časopise „Böhmen und Mähren“ (nov.-dec. 1944) obžaloba tvrdila, že Tiso pozval Nemcov na Slovensko už 23. augusta a túto žiadosť údajne opakoval 25. augusta. Obžalobca pplk. A. Rašla dal tieto dáta do svojej knihy „Tiso a povstanie“ ako dokázané skutočnosti a odtiaľ toto tvrdenie poputovalo do všetkých kníh a učebníc dejepisu, ktoré sa po roku 1947 v Č-SR objavili.

Ale ako to pri takýchto prípadoch býva, jednoduchá je iba lož, pravda je obyčajne komplikovaná. Ako komplikovaná bola pravda v týchto okolnostiach, o tom vydávajú svedectvo nemecké dokumenty. Je v nich množstvo dôkazov o tom, že slovenskí činitelia sa vzpierali nemeckej ponuke zlikvidovať povstanie. Z čiastky pre národnú hrdosť, z časti pre nejasné a nesprávne pochopenie situácie, Tiso odďaľoval pozvanie nemeckého vojska všetkými prostriedkami, ktoré mu stáli k dispozícii. Aj keď už bolo jasné, že nespôsobilosť slovenskej armády nijako nezamedzí rastúcemu chaosu, a keď sa v zátylí nemeckého frontu vytvárala vrcholne nežiadúca situácia, ešte aj vtedy Tiso myslel, že zamedzí tomu, čo bolo neuniknuteľné. Ako je zrejmé z predošlého výkladu, nemecký zásah do situácie vytvorenej partizánmi bol vrcholným želaním ruskej boľševickej politiky a nebol žiadúci ani pre Nemcov, ani pre Slovákov. Pre Nemcov predstavoval odčerpávanie vtedy takmer nepostrádateľných branných síl a pre Slovákov pokorujúcu a národnú hrdosť urážajúcu úlohu.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9010

Radenie: 16
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V predošlých kapitolách bol načrtnutý priebeh historických udalostí pred 29. augustom v Bratislave. Slovenské úradné miesta prechádzali ťažkými chvíľami nerozhodnosti, nervozity a hlbokej depresie. Ale ani pripravovatelia povstania v Banskej Bystrici neboli nadšení vývojom situácie. Čím viac sa blížila možnosť vojenského zásahu, tým menšiu chuť vojenské vedenie prejavovalo. Podplukovníka Goliána, ako náčelníka štábu 2. slovenskej divízie v Bystrici, poverila Slovenská národná rada viesť vojenskú stránku povstania, ak to budú okolnosti vyžadovať. Golián so štábom vojenských poradcov (Ferjenčík, Polák, Marko, Kišš-Kalina, Vesel a Nosko) vypracoval vojenský plán, ktorý stipuloval, že k vojenskému zásahu proti Nemcom má prísť iba v prípade, že sa vyskytne jedna z týchto eventualít:

keď Červená armáda nadviaže priamy styk s dvomi vojenskými divíziami pod vedením gen. Malára na východnom Slovensku,
keď Červená armáda dosiahne Krakov na severe alebo Miškovec na juhu,
v prípade, že by Nemci začali obsadzovať Slovensko.

Najviac si povstalci sľubovali od prvej alternatívy. Za týmto cieľom vyslali do Moskvy emisárov Ferjenčíka a Šmidkeho. Sovieti odmietli návrh SNR, pretože o „buržoázny prevrat“ záujem nemali. Slovenských povstalcov nechali však viac než mesiac čakať na odpoveď a medzitým vyslali na Slovensko partizánov s inštrukciami, ktorých implementácie sú zhrnuté vyššie. Medzitým, čo si Golián netrpezlivo „obhrýzal nechty“ v očakávaní návratu Ferjenčíka a Šmidkeho z Moskvy, Beneš z Londýna nútil Slovákov do povstania s rastúcou naliehavosťou. Beneš chcel vyprovokovať silou-mocou ozbrojené vystúpenie proti Nemcom vo svojom mene a v mene čechoslovakizmu. Darmo mu Golián odkazoval, že na Slovensku niet Nemcov, pre Beneša bola „malá vojna“ na Slovensku vecou politickej prestíže, ktorá mala upevniť jeho pozície jednak medzi spojencami, jednak v Česku a na Morave. V auguste s hrôzou pozoroval, ako sa mu situácia vymyká z rúk. Jeho plánom nemohlo vyhovovať rokovanie delegátov SNR v Moskve, ktorí tam vlastne prišli s Čatlošovým návrhom, ale nevyhovovali mu ani partizánske akcie, ktoré sa viedli bez jeho vedomia a s malým ohľadom na jeho politické tézy a teórie. Vo svojej reči v Coventry dňa 12. marca 1944, prednesenej pod dojmom veľmi priaznivých a lichotivých hlásení jemu verných odbojárov, Beneš sa verejne skompromitoval, keď vyhlásil, že „lidu doma bude dán ve vhodné chvíli signál a lid pak povstane proti svým cizáckým utlačovatelům.“

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 6983

Radenie: 17
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Dielo, ktoré začalo tak zamotane, v nasledujúcich dňoch sa iba ďalej zauzľovalo. Verejné prejavy zo strany vlády i zo strany povstalcov dokonale pomiatli tých, čo mali príležitosť si ich vypočuť. V pozadí slovných argumentov jedno však bolo jasné: partizánske akcie sa rozrástli natoľko, že ohrozili bezpečnosť Slovenska a že slovenská vláda si nevie s nimi rady. Bolo to smutné poznanie pre každého statočného Slováka.

Večer dňa 30. augusta prehovoril Dr. Jozef Tiso. Na jeho reč dychtivo čakali všetci Slováci i nepriatelia slovenskej samostatnosti. Ale aj tento rozvážny a povzbudivý prejav sa minul cieľa, hlavne preto, že prišiel neskoro. Keby bol Tiso prehovoril čo len pred 3-4 dňami (napríklad namiesto Macha), určite by sa bol otupil silnejúci impulz partizánskych akcií. Dňa 30. augusta partizáni strhli svojou iniciatívou a úlisnosťou i váhavcov a nerozhodných a od skompromitovaných ľudí nemožno čakať aby menili svoje rozhodnutie, i keď azda nebolo správne.

Dňa 30. augusta stredné Slovensko bolo už v rukách partizánov a zmätok vzniknuvší šírením falošných správ dosiahol takých rozmerov, že to už nemohla zamedziť ani prezidentská autorita. Tón Tisovej reči (o ktorej partizáni rozširovali, že ju Tiso predniesol z prinútenia Nemcov) sa niesol v týchto líniách: V posledných dňoch nám partizáni poskytli možnosť nahliadnuť do nového života, ktorý chcú priniesť na Slovensko: vraždy, lúpeže, pustošenie. Obyvateľstvo a vojaci sú rozoštvávaní proti Nemcom. Rozširujú sa správy, že prezidenta zabili, odvliekli, že Maďari zaútočili na Slovensko, atď. Mnohí dobromyseľní Slováci vojaci a civili sa dali zlákať touto podlou a lživou propagandou. Dnes veci došli tak ďaleko, že partizáni zabíjajú a vraždia bez rozdielu, či to je kňaz, robotník, roľník. Žiaden Slovák nie si je istý životom. Zverbovali spodinu ľudskej spoločnosti, aby vyvolali na Slovensku chaos a pripravili zrelú pôdu pre boľševizmus. Pretože vlastnými silami nemôžeme zastaviť toto zúrenie, požiadali sme nášho nemeckého spojenca, aby nám pomohol zlikvidovať boľševické bandy. Príchod nemeckých vojsk na Slovensko má len jeden cieľ: zlikvidovať partizánov. Nemeckí vojaci neprichádzajú na Slovensko, aby ho obsadili, ale aby opäť vrátili našej krajine niekdajší pokojný život. Preto každý statočný Slovák a slovenský vojak bude pomáhať nemeckým jednotkám, aby opäť obnovili poriadok.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9847

Radenie: 18
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Povstanie prišlo pre Nemcov vo veľmi kritickom čase. Nemecký front sa rúcal na všetkých stranách, bolo treba plátať diery na západe, na východe i na juhu a rezervy neboli. Na západe spojenecké vojská, ktoré sa vylodili v Normandii 6. júna 1944, postupovali temer bez odporu k Rýnu. Dňa 23. augusta padol Paríž a toho istého dňa Rumuni prepli spojenectvo s Nemeckom na spojenectvo s Ruskom. Na východnom fronte sa tým vytvorila obrovská medzera, ktorú bolo treba zaplniť. Od 1. augusta bojovala vo Varšave poľská armáda krajová proti nemeckým vojskám a na juhu šarapatili Titovi partizáni. Hore Apeninským polostrovom sa pomaly prebíjali spojenecké vojská.

Slovenská vláda na nátlak Nemcov a ešte väčší nepriamy morálny nátlak zo strany partizánov zažiadala formálne o vojenskú pomoc v zmysle slovensko-nemeckej zmluvy o ochrane (Schutzvertrag) už dňa 29. augusta 1944 a túto žiadosť písomne opakovala 30. augusta. Opierajúc sa o správy nemeckej vojenskej misie, nemecká branná moc v záujme ochrany svojich dopravných línií poverila rozkazom OKW AVFSt. (Qu. Nr 0010530/44 g. K. zo dňa 29. augusta 1944 nemeckého generála, šéfa nemeckej vojenskej misie pri slovenskom ministerstve národnej obrany, aby sa ujal vedenia vojenských operácií smerujúcich na zaistenie dopravných spojov cez Slovensko.

Generál mal k dispozícii iba kostry posádok v nemeckej ochrannej zóne, ktoré neboli, ani príslušne vyzbrojené ani pripravené pre nejaké rozsiahlejšie bojové akcie ofenzívneho charakteru. Oblastné veliteľstvo (Nr. 17) týchto posádok bolo v Púchove. Nemecký generál nasadil tieto jednotky do boja v priestore Žiliny už 29. augusta (fakticky ešte predtým, než slovenská vláda formálne požiadala o pomoc). Početne slabé a vôbec nepripravované pre podobné úlohy, jednotky svojou akciou zavážili veľmi málo. Okrem toho akcia sa robila napochytre a bez plánu a niet divu, že skončila neúspešne.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8029

Radenie: 19
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Ak sa vládna stabilita meria dĺžkou času medzi personálnymi zmenami v členstve vlády, potom treba posudzovať slovenskú vládu ako jednu z najpevnejších vlád bojujúcich národov. Od augusta 1940 nebola nijaká vládna zmena, nijaká rekonštrukcia. Nie je však všetko zlato, čo sa blyští: pod vonkajším náterom stability sa skrývalo mnoho rozporov. Vo vláde sedelo mnoho jednotlivcov, často protichodného charakteru, ktorých držala pokope – niekedy povzbudivým slovom, niekedy prehováraním a niekedy priamym rozkazom – rezolútna Tisová osobnosť. V rokoch 1940-44 vláda bola vystavená niekoľkým rozkladným pokusom; bol pokus o násilný prevrat zo strany Tuku a Macha, pokusy o rezignáciu zo strany Čatloša, Stana a iných ministrov. Tiso však vedel vhodným zákrokom prekaziť pokus o puč, odmietnuť rezignáciu a tak udržať nezmenenú vládu ako symbol pevnosti a trvanlivosti slovenského štátu.

Dnes je každému jasné, že to bol nesprávny politický postup a veci by sa iste vyvinuli ináč, keby bol Tiso rekonštruoval vládu v r. 1942 alebo 1943. V týchto veciach Tiso avšak mal svoju vlastnú filozofiu. Ako sa vyjadril pred národným súdom, sám sa nevzdal preto, lebo nechcel utekať od zodpovednosti v ťažkých časoch. Podobné stanovisko očakával a často imperatívne dožadoval od ostatných členov vlády, ktorých okrem toho pokladal za nenahraditeľných odborníkov. Ozaj niekedy sa až zdá, Že Tiso videl vo svojich ministroch schopnosti a kvality, ktoré ináč unikali každému inému smrteľníkovi.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9848

Radenie: 20
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

V tejto kapitole by som sa chcel iba v krátkosti zmieniť o vojenských operáciách, ktoré začali slabými nemeckými silami pri Žiline dňa 29. augusta a skončili debaklom v Banskej Bystrici 27. októbra 1944.

O vojenskej stránke povstania sa toho napísalo pomerne najviac, ale údaje sú si tak protichodné a často navzájom si odporujúce, že je nemožné utvoriť si presný obraz o tom, čo sa dialo pri Telgárte, Strečne a iných miestach, kde zbytočne tiekla slovenská krv. Raz, keď sa nám dostanú do rúk vojenské hlásenia (pokiaľ ich nezničili), budeme si môcť zrekonštruovať priebeh vojenských operácií a vyniesť konečné súdy nad tým, kto bojoval hrdinsky a kto nie, kto víťazil proti presile, kto víťazil s presilou, kto pomáhal nezištne, kto zištné, ako aj iné zaujímavé momenty, ktoré sú dnes predmetmi horúcich kontroverzií. A tak namiesto rozborov stratégie a taktiky nemeckých i partizánskych bojových síl na území Slovenska je užitočnejšie zamyslieť sa nad inými dôležitými skutočnosťami, ktoré sa v záplave militaristickej i politickej hantírky obyčajne prehliadajú.

Z geopolitického hľadiska má Slovensko skvelé predpoklady pre partizánsky boj. Hornatý terén stredného Slovenska poskytoval partizánskym jednotkám tie výhody, ktoré svojou morfologickou členitosťou odopiera regulárnym vojenským útvarom. Plk. Rašla v knihe „Tiso a povstanie“ nazval Slovensko „suchozemským Gibraltárom“, kde „útočník nemôže využiť iniciatívnosť svojou početnou prevahou, lebo územie Slovenska z vojensko-strategickej stránky môžeme prirovnať k nádobe s úzkym hrdlom. Darmo by lial niekto hektolitre vody cez toto hrdlo, lebo cez toto hrdlo môže prejsť len to množstvo, aký je obsah hrdla a nie, aká je kapacita nádoby.“

Čítať ďalej…

Strana 1 z 3