Neuveriteľné sprisahanie

František Vnuk

Neuveriteľné sprisahanie

František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie

Slovenský exilový historik Ing. František Vnuk sa v knihe: Neuveriteľné sprisahanie zaoberá príčinami a podmienkami vzniku tzv. Povstania, v zahraničí nazvaného rebéliou a dôsledkami, ktoré z tejto najtragickejšej udalosti v slovenských dejinách znamenala pre slovenský národ. Ing. František Vnuk je autorom viacerých historických štúdií ako Mať svoj štát znamená život, Rebelanti a suplikanti, Dedičstvo otcov, Sedemnásť neúrodných rokov, Slovenská otázka na západe atď.

Vydalo: Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 911 01 Trenčín, Jiráskova 1
Zodpovedná redaktorka: Ing. Marta Kilimajerová
Tlač: Plánografia VD Bratislava

ISBN-80-900537-6-9

© František Vnuk
© Vydavateľstvo Ivana Štelcera

Digitalizované v roku 2014 podľa: vydanie druhé, Trenčín 1993

Na stránkach 29august1944.sk publikované so súhlasom autora.

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9021

Radenie: 21
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Súčasná komunistická historiografia píše o bojoch okolo Dukly ako o žiarivom príklade sovietskej pomoci slovenským partizánom a ako dôkaz cituje 80.000 sovietskych a 6.000 slovenských a českých vojakov, ktorí padli na Dukle. Nuž keby mŕtvi bojovníci mohli pomáhať, bola by to ozaj dojímavá podpora! Ale ako veci stoja, celá duklianska operácia bola príkladom strnulosti a nepredstavivosti sovietskeho vojenského vedenia, príkladom hriešnej ľahkomyseľnosti v plytvaní s ľudskými životmi a vari najtragickejšie je na veci to, že akcia povstaniu vôbec nepomohla. Aj komunistický historik partizánskych bojov to tak raz vykreslí. Len treba ešte počkať, kým sa prehodnotí posledná fáza bojov „veľkej vlasteneckej vojny“ a kultu osobnosti sa pripíšu neúspechy a obrovské straty na Dukle.

Podľa všetkého duklianske vojenské operácie boli Stalinovým dielom. Bol to jeden z tých veľkorysých strategických ťahov generalissima Stalina, o ktorých Chruščov vo svojej reči na 20. kongrese KSSZ posmešne hovoril, že ich Stalin plánoval a rozhodoval pohľadom na glóbus. Maršal Konev, veliteľ 1. ukrajinského frontu, v ktorého operačnom území sa nachádzali aj Karpaty, nemal vôbec v úmysle vynútiť si prechod neschodnými hornatými hrebeňmi Karpát. Mal na to niekoľko vážnych dôvodov: v pamäti boli ešte obrovské ruské straty z prvej svetovej vojny, keď v r. 1914 ruské vojská prekročili Karpaty. V r. 1944 bola situácia ešte nepriaznivejšia: sovietske vojská nemali skúsenosti z bojov v hornatom teréne, ktorý je pre tanky a ťažké zbrane takmer úplne neschodný.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7637

Radenie: 22
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Až do leta r. 1944 Slovensko predstavovalo ekonomicky najvyrovnanejšiu hospodársku jednotku vojnovej Európy. Nielen hlásenia nemeckého vyslanca, ale aj pozorovania návštevníkov z neutrálnych štátov sa jednohlasne zhodujú v tom, že na Slovensku sa hospodárilo veľmi dobre. Zásobovacie ťažkosti, ktoré postihli všetky národy okolo nás, na Slovensku prakticky nejestvovali. V zásobovaní s potravinami jedine Slovensko a Dánsko vedeli tak gazdovať, aby neboli ani žalúdok ani komora prázdne. Je zaujímavé čítať napríklad report nemeckého agenta bezpečnostnej služby svojmu šéfovi Kaltenbrunnerovi z 11. októbra 1944, v ktorom tento pôžitkársky spomína: „Bratislava bývala i počas vojny mestom labužníkov a ja sám som si tam počas svojich návštev (škoda, že nie častejších) vždy chutne a výdatne zajedol.“

V r. 1943-44 frontové udalosti začínali zužovať medzinárodné trhové možnosti, a tak sa v slovenskom zahraničnom obchode komerčné styky obmedzovali len na najbližších susedov. Najčulejšie boli styky s Nemeckom a s Protektorátom a Slovensko si v nich vytvorilo vysoko aktívnu clearingovú špičku. Táto špička však nevznikla z toho, že sa zo Slovenska vyvážalo viac, než sa dovážalo, slovom, že Nemci Slovensko drancovali. V procese s Ing. Zaťkom sa v oslobodzovacom rozsudku hovorilo: „Clearingová špička vznikla finančnými platbami. Nemci potrebovali na vybudovanie tovární peniaze. Potrebné stroje doviezli, ale stavbu zálohovali. Z toho vznikla táto špička... Po prechode frontu zásoby surovín na Slovensku boli vyššie ako k 1. januáru 1939... Slovenská národná banka mohla vykázať 1. septembra 1944 hodnotných platobných prostriedkov za 855 miliónov korún.“ (Čas, 7. septembra 1946.)

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8446

Radenie: 23
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Nie je mojím úmyslom zaoberať sa osudom slovenského židovstva od októbra 1938, chcem iba v krátkosti poukázať, ako povstanie dovŕšilo ich tragédiu.

Krátke štatistické pozadie k problému je nasledovné: Počas sčítania v decembri 1938 hlásilo sa na Slovensku za Židov 28.763 obyvateľov. Podľa náboženstva ich počet bol 85.045. Pojem Žida u nás bol neskôr vymedzený vládnym nariadením (č. 63/1939), podľa ktorého sa za Židov počítali aj miešanci, ako aj osoby, ktoré sa dali pokrstiť po 30. októbri 1918. Takto počet Židov vzrástol na 91.000 duší. Dňa 9. septembra 1941 Slovenský snem prijal notorický Židovský kódex, ktorý sa stal neskôr podkladom pre deportáciu Židov. Deportácie Židov začali 25. marca 1942 a posledný transport odišiel 20. októbra 1942. V tomto období bolo vyvezených do Poľska asi 56.000 slovenských Židov, z ktorých podľa tvrdení súčasných bádateľov (F. Steiner) sa vrátilo živých iba 284. Ostatní mali zahynúť v táboroch, ako Oswiecim, Lublin, Poniatow, Treblinka, Sobibor.

Deportačné akcie vyvolali značný odpor doma, hlavne u katolíckej hierarchie a protestný nesúhlas Vatikánu a neutrálnej cudziny (Švajčiarsko, Švédsko). Pod tlakom týchto faktorov a tiež keď sa Slováci dozvedeli, čo sa s vyvezenými Židmi deje, deportácie sa zastavili. Od októbra r. 1942 do augusta r. 1944 neboli zo Slovenska vyvezení nijakí Židia, i keď Nemci neustále naliehali s likvidáciou židovského problému. Slovenské úrady však vedeli úspešne odolávať nemeckému nátlaku dokonca i vtedy, keď Židia boli masové deportovaní zo susedného Maďarska. Povstanie aj tu prinieslo radikálny zvrat.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7262

Radenie: 24
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Otázka, či Česi a Slováci sú dva národy alebo jeden sa definitívne rozriešila v r. 1938-39. Ale Beneš si počas svojho londýnskeho exilu myslel, že udalosti z rokov 1938-39 možno odčiniť. Myslel si, že história je ako zvratná reakcia, že pomocou politiky a mocenských prostriedkov možno chod dejín možno nielen zastaviť, ale aj posunúť späť. Presvedčený, že sľubmi získa slabších a terorom zlomí silnejších, Beneš hlásal návrat k ústave z r. 1920, ktorá, ako je známe, začínala slovami: My, lid československý... V Londýne sa obklopil ľuďmi, ktorí mu za materiálne výhody ochotne prikyvovali. Boli medzi nimi aj politici narodení na Slovensku, o ktorých, bohužiaľ, platilo, že poturčenec je horší od Turka: Juraj Slávik („Som čechoslovák bez čiarky“, 15. marec 1939), Ján Bečko („Nikto ma neprinúti, aby som sa postavil na princíp samobytnosti slovenského národa“, 23. októbra 1944), Pavol Macháček („V národnej otázke nebude trpený nijaký dualizmus“, september 1943), Viest, Lichner a niektorí iní.

Na Slovensku nikoho tento Benešov postoj nerozčuľoval. Slováci sa mohli takýmto spôsobom rukolapne presvedčiť, ako to Beneš vlastne mienil so svojím návrhom autonómie a ako úprimne to myslel, keď vo svojej rozlúčkovej reči dňa 5. októbra 1938 naliehal na Čechov, že sa musia dohodnúť so Slovákmi. Slovenská propaganda málokedy zaznačila také úspechy, ako keď si doslova odcitovala, čo sľuboval Slovákom z londýnskeho rozhlasu Beneš a ním platení hlásatelia.

Keď sa v lete r. 1943 definitívne odvrátilo od Nemcov vojnové šťastie, slovenskí politici čechoslováckeho zmýšľania začínali znovu hľadieť na Beneša „zo žabej perspektívy“. Videli v ňom predovšetkým víťaza, ktorý bude rozdávať vysoké úrady, pozície, honory, chrániť ich majetky, prípadne pridávať k nim z vlastníctva „zradcov“. Začali mu posielať prejavy oddanosti a hlásenia o tom, ako ľud stojí za ním a za jeho politickými koncepciami. Od čias, kedy sa Ezau vzdal práva prvorodenstva za misu šošovice, nebolo na svete ľahkomyseľnejšieho handlovania so svedomím. Agrárnikom nevadilo doma nič, že ich exiloví vodcovia ako Hodža a Osuský, sa nevedia s Benešom dohodnúť. Nešlo im o princípy, ale o zaistenie si výhodných pozícií v budúcom zriadení.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7174

Radenie: 25
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Po likvidácii povstania prišiel čas prenikavého spytovania svedomia. Bolo treba odpovedať na horúcu otázku: Prečo došlo k vojensko-politickej vzbure proti vlastnému štátu? Otázka zaľahla ako príšera na svedomie vodcov, príslušníkov a priateľov slovenského národa. Odpoveď na otázku nebola jednoduchá a nie je jednoduchá ani dnes. Také zjednodušujúce sofizmy, ako že účastníci boli zvedení do povstania klamstvami, alebo že išli doňho z oportunizmu, sú zrejme nedostačujúce. Dnes, keď sa situácia tak rozhodne líši od situácie v rokoch 1944-45, bolo by nemiestne zmalicherňovať rozsah a vážnosť povstaleckých akcií. Či už geograficky alebo numericky, bolo to široko založené hnutie, ktoré malo všetky predpoklady úspešnej likvidácie slovenskej samostatnosti už v septembri r. 1944. Unikli sme tomu iba ráznym zákrokom nemeckých vojenských síl a bezradnosťou v povstaleckých radoch, ale aj to len o vlások.

Povstanie vrhlo slovenský štát do hlbokej krízy, z ktorej sa už nespamätal. Poriadok a pokoj, ktorý bol obnovený podľa úradných hlásení, v skutočnosti znamenal iba to, že sa tak tuho nestrieľalo, ale apatia, únava a všeobecný strach neopustili mysle a cítenie pospolitého ľudu. Za takýchto okolností slovenskí politici neboli v stave zverbovať dostatočné sily na rekonštrukciu a už tým menej na obranu zničenej vlasti.

Človek, čo sa podujal vysvetliť tieto zjavy a chcel odpovedať na naliehavé otázky súčasnosti, bol nemecký vyslanec Ludin. V januári 1945 poslal do Berlína svoj posledný pravidelný štvrťročný raport o politickej situácii na Slovensku. Bolo to jeho posledné obšírne hlásenie z Bratislavy. Ďalšie malo nasledovať v apríli 1945, ale v tom čase nemecké vyslanectvo i slovenská vláda utekali z Bratislavy pred vojskami 2. ukrajinského frontu.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7492

Radenie: 26
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Kresťan nemá síce vynášať nerozvážne súdy; ak sa však smie súdiť podľa výsledku, môžeme povedať, že sudcovia krvavej jatky všetci stali sa obeťou zlého osudu alebo umreli zlou smrťou. (J. Rezik: Theatrum eperiense seu laniena. Poslovenčil G. Pogány. Vydal Trannocius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1931, str. 111)

Keď sa človek prehŕňa v tlači a dokumentoch z jesene r. 1944, nestretáva sa tam iba s bezmennou masou partizánov a ich protivníkov, ale nájde tam aj záplavu známych i neznámych mien. Je síce pravda, že mnohé verejné vyhlásenia, novinárske články a rozhlasové prejavy sa objavovali bez podpisu, alebo pod falošnými menami a len málo bolo jednotlivcov, ktorí mali odvahu vystupovať verejne (príspevky v Husákovom „Novom slove“ bývali podpísané plným menom autora). V slovenskom prostredí sa však udrží málo tajností a čoskoro vedel každý, kto sa o to zaujímal, ktorí ľudia sú na čele odboja, aké je ich politické, či vojenské postavenie, aké je ich náboženstvo, aké pseudonymy užívajú, komu patrilo auto, v ktorom sa vozia, atď. Po vojne neostalo po nejakej anonymite ani chýru ani slychu, naopak, každý, kto len mohol, robil si nárok na titul muža 29. augusta a na všetko, čo taký titul so sebou prinášal: poslanecké a poverenícke kreslá, národné správcovstvá, ligotavé metále a trošku svetskej slávy.

Jedným z najtypickejších vynálezov týchto „mužov 29. augusta“ bol zločin zrady na povstaní, za ktorý po vojne posielali svojich protivníkov do žalárov a na šibenice. Od r. 1948 začali však obviňovať zo zrady samých seba. Najprv Husák a potom Šmidke, začali tvrdiť, že tá súladná a oslavovaná komunisticko-demokratická spolupráca bola zo strany demokratov len taktizovaním a falošnou pretvárkou. Výsledok bol, že demokratickí muži 29. augusta putovali do žalárov alebo utekali za hranice. Ešte neskončila ani táto čistka a už Bacílek so Širokým začali obviňovať Husáka a Novomeského, že oni vlastne boli po celý čas buržoázni nacionalisti, ktorí povstaním chceli zachraňovať pozície fašistického slovenského štátu a do žalárov putovali buržoázni nacionalisti.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 11662

Radenie: 27
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Pred rokom 1943 generál FERDINAND ČATLOŠ si privlastňoval zásluhy za to, že slovenská armáda sa stala účinnou bojovou silou. Bohužiaľ, Čatlošovi patrí zásluha aj za to, že v r. 1944 slovenská armáda nielenže prestala byť bojovou silou, ale prestala vôbec jestvovať.

Ferdinand Čatloš sa narodil v Lipt. Sv. Petre 17. októbra 1895. Ako vojak zúčastnil sa Prvej svetovej vojny. V ruskom zajatí sa stal legionárom a dosiahol hodnosť veliteľa bataliónu. Po prevrate vstúpil do služieb č-s. ministerstva národnej obrany ako vojak z povolania. Bol dôstojníkom generálneho štábu a neskôr sa stal náčelníkom generálneho štábu 9. č-s. divízie. Istý čas slúžil ako č-s. vojenský atašé v Budapešti.

V marci r. 1939 bol po Viestovi najvyšším dôstojníkom-Slovákom. A tak naňho automaticky padol výber ministra národnej obrany. Čatloš ostentatívne popretrhával všetky č-s. zväzky, ktoré do r. 1938 pestoval a stal sa zanieteným exponentom slovenskej štátnosti. Nemci si ho nevedeli vynachváliť. Report z novembra 1941 o ňom referuje: „Čatloš bezpochyby patrí medzi tie vedúce osobnosti, ktoré pracujú v našom zmysle“ (Catlos gehört zweifellos zu den in unserem Sinne arbeitenden führenden Persönlichkeiten).

Nemecké vyznamenania na Čatlošovej hrudi sú azda najpresvedčivejším svedectvom nemeckej dôvery voči Čatlošovi. Ešte ani v júni 1944, keď si Čatloš chcel silou mocou znepriateliť Nemcov, aby sa mal čím preukázať budúcemu režimu, ani vtedy ho neupodozrievali. Ludinov posudok o Čatlošovi (č. 912/10. 6. 44) takto vysvetľuje Čatlošovo čudné správanie sa:

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9222

Radenie: 28
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Súbežne s Čatlošom pracoval s vojenskými pripravovateľmi povstania aj generál AUGISTÍN MALÁR. Rozdiel medzi týmito dvoma vojakmi bol ten, že kým Čatloš do povstania „skočil“ len čo vypuklo, Malár z neho „vyskočil“ len čo vypuklo.

Augustín Malár sa narodil 18. júla 1894 v Reiterne pri Goisern v Rakúsku, kam sa jeho rodičia presídlili zo Starej Turej. Začal študovať bohoslovie, ale pre slovenské zmýšľanie ho v r. 1915 zo seminára vylúčili a poslali na front. Ako Čatloš aj Malár bol evanjelik, aj on padol do zajatia, aj on vstúpil do légií, aj on sa vrátil ako dôstojník (kapitán), zatiaľ čo Čatloš iba ako práporčík. Aj on sa stal vojakom z povolania, aj on bol pridelený k 9. divízii. Kým však Čatloš bol politizujúci vojak, Malár bol predovšetkým bojujúci vojak. Politiku pokladal za nutné zlo, nudila ho, nemal v nej jasno a dal sa ľahko strhnúť závanom politického vetra. Prisvedčoval kde-komu, ani nie tak z presvedčenia ako z vlastnej teórie, že keď im prikývne, nechajú ho na pokoji.

Dňa 14. marca pplk. Malár bol jedným z podpisovateľov listu, ktorým sa slovenskí legionári obracali na „slávny slovenský snem“, pripomínajúc slovenským poslancom, aby pri svojom rozhodnutí pamätali, že „Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes z duchovného a hmotného hľadiska máme, nadobudli sme za posledných dvadsať rokov s českou pomocou“. Ale keď aj napriek týmto pripomienkam (ktoré – mimochodom – nikto poslancom nepredložil) Slovenskú republiku vyhlásili, Malár jej bez váhania ponúkol svoje služby. Vojenský odpor proti maďarskému vpádu na slovenský východ bol prevažne jeho dielom, za ktoré bol povýšený na plukovníka. Ako vojenský odborník pracoval v slovensko-maďarskej deliminačnej komisii. V Slovenskej republike zorganizoval a viedol výchovu dôstojníckeho dorastu, bol vojenským attaché v Berlíne a požíval širokú dôveru Nemcov a Slovákov. Azda aj preto, že nemecky rozprával plynne a jeho manželka bola Nemka.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9951

Radenie: 29
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Je naozaj ťažko odpovedať na otázku, prečo si povstalci vybrali za organizátora vojenskej stránky povstania pplk. JÁNA GOLIÁNA. Najskôr preto, že nemali nikoho vhodnejšieho. Golián bol pomerne mladý, neskúsený dôstojník. (Narodil sa 26. jan. 1906 v Dombóvári v Maďarsku.) Za svoje postavenie vďačil predovšetkým kamarátstvu s gen. Turancom, ktorý si ho obľúbil a urobil ho náčelníkom svojho štábu. Boli dokonca kmotrovci. Turanec pokladal Goliána za svojho dôverníka a zveril mu dôležitú pozíciu vojenského veliteľa v Banskej Bystrici. Golián sa však nevedel odplácať vernosťou za vernosť. Mal aktívny podiel na tom, že dňa 30. augusta partizáni Turanca zatkli a odtransportovali do ZSSR ako vojnového zajatca.

Golián urobil na Slovensku vojenskú kariéru akej by nebol dosiahol nikde, ale toto ho nevyliečilo z komplexu menejcennosti a z dojmu, že sa proti nemu diskriminuje. Bolo to tým, že pochádzal z maďarskej rodiny a jeho manželka bola Češka. Pre povstalcov bol poddajným a ohybným nástrojom a to azda najviac zavážilo pri jeho výbere. Benešov vojenský emisár major Jaroslav Krátký sa veľmi pochvaľoval spoluprácu s Goliánom a s celým povstaleckým vojenským štábom. Členmi tohto štábu okrem Goliána boli: podplukovník Július Nosko, Mirko Vesel, Mikuláš Ferjenčík, Dezider Kišš-Kalina a stotník Milan Polák.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 9051

Radenie: 30
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

S Goliánom polapili a popravili aj generála Rudolfa Viesta. RUDOLF VIEST bol jediným Slovákom, ktorý v predmníchovskej Č-SR dosiahol generálsku hodnosť. Narodil sa v Revúcej dňa 24. septembra 1890 v známej slovenskej evanjelickej rodine. Ako Čatloš a Malár, aj on prešiel zajatím, légiami a skončil ako vojak z povolania. Po 14. marci nastúpil do slovenských služieb. Koncom augusta 1939 odišiel však do Francúzska a keď vypukla II. svetová vojna, prihlásil sa do č-s. armády II. odboja, ktorú organizoval č-s. vyslanec v Paríži Štefan Osuský. Po porážke Francúzska v máji r. 1940 odišiel do Anglicka. Tu sa stal členom č-s. exilovej vlády a odvtedy jeho zahraničná činnosť bola viac politická než vojenská. V Londýne Beneš a Ingr si ho vyhliadli za vojenského diktátora pre povojnové Slovensko a na túto úlohu si ho starostlivo pripravovali.

Keď vypuklo povstanie, Beneš poslal na Slovensko F. Němca ako vládneho delegáta. V jeho sprievode sa nachádzal aj Viest, ako vojenský poradca. Na Goliánovu žiadosť č-s. vláda ho vymenovala za veliteľa č-s. armády na Slovensku. Vymenovanie ho zastihlo v Moskve. Nebola to šťastná voľba. Viest bol v očiach mnohých súčasníkov „salónny dôstojník“, ktorý mal úhľadné diplomatické maniere, ale chýbalo mu to, čo by bol potreboval najviac: bojové skúsenosti. A teraz zrazu mal viesť bojové operácie, o ktorých neobyčajnom charaktere nemal nijaké ilúzie. Od jeho príchodu na Slovensko až do jeho zajatia Nemcami uplynulo iba 28 dní, ale za ten čas vypil trpký kalich sklamania do dna. Celá jeho misia bola reťazou sklamaní či už vojenských, politických alebo osobných.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8909

Radenie: 31
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Nikto neodtají, že najdynamickejšou osobnosťou v B. Bystrici počas povstaleckého vyčínania bol GUSTÁV HUSÁK. Rečnil, burcoval, rokoval, vyhrážal sa, sľuboval, agitoval, organizoval, vydával „Nové slovo“ a písal doňho a do ostatných povstaleckých plátkov úvahy a články. Všetko konal so zápalom presvedčeného komunistu a nikto ani vo sne nezapochyboval, že ním aj skutočne bol. Slovenskí komunisti nedodali svetovému komunistickému hnutiu nijakú vynikajúcu osobnosť, iba bezfarebných aparatčíkov. Gustáv Husák bol však jeden z mála komunistov, ktorí presahovali slovenský rámec. Ku komunizmu sa prepracoval nie salónnymi a kaviarenskými debatami, ale cez ťažké sociálne podmienky, z ktorých vyšiel. Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke. Už na štúdiách v Bratislave neraz cez jeho marxistickú „hantírku“ prerážala bystrá analyzujúca myseľ. Po štúdiách ako mladý advokát sa Husák stal koncipientom v Clementisovej advokátskej kancelárii.

Po odchode V. Clementisa do Francúzska (v lete r. 1939) G. Husák pokračoval vo svojej pravotárskej činnosti, kým mu jeho protektor-guvemér Slovenskej národnej banky I. Karvaš nenašiel výhodné a výnosné miesto tajomníka zarizovanej špeditérskej veľkofirmy. Husák sa nerušene stýkal so svojimi druhmi a súdruhmi, hlavne s Novomeským, s ktorým v dlhých debatách riešili problémy komunistického hnutia na Slovensku. V čase podpísania nemecko-sovietskeho paktu, keď mnohí komunisti od marxistickej viery odpadávali, Husák sa v nej upevňoval. A predsa V. Široký na zasadaní Ústredného výboru KSS dňa 18. apríla 1951 vyhlásil:

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8227

Radenie: 32
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Gustáv Husák je autorom knihy „Zápas o zajtrajšok“. Je to zbierka novinárskych úvodníkov a prejavov z rokov 1944-48. Úvod napísal L. Novomeský. LADISLAV NOVOMESKÝ v tomto úvode filozofoval: „Hovoria, že revolúcia pohlcuje vlastné deti. To nie je pravda...“

Novomeský kvalifikoval tento výrok v tomto zmysle, že ich revolúcia pohltila len také nepodarené a zradné detváky, akými boli Ursíny a Lettrich. Sotva uschla tlačiarenská čerň tejto vety, Laca Novomeského vylúčili z KSS, zaistili a neskôr odsúdili na desať rokov. Vo väzení mal dosť času pateticky meditovať nad pravdivosťou vety, ktorú v 1793 vyslovil francúzsky girondistický poslanec Pierre Victurien Vergniaud, keď ho poslali pod gilotínu jeho vlastní spolurevolucionári: „Revolúcia ako Saturn, postupne pohlcuje všetky svoje deti.“

L. Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti a väčšinu svojho života strávil v Prahe. V rokoch 1928-39 ako redaktor „Rudého práva“, r. 1951-56 ako väzeň na Pankráci, v r. 1956-63 ako knihovník a politický vyhnanec, ktorý tak ako Husák smel sa vrátiť na Slovensko iba v roku 1963. Laco Novomeský bol vynikajúci slovenský básnik. Jeho zbierky spred r. 1939 majú čestné miesto v slovenskej poézii, ktorú obohatil novými tvarovými prostriedkami a novou tématikou. Ako umelec Novomeský má určité bohémske spôsoby, ktoré často boli v rozpore s dialektickým materializmom a neraz sa o ňom hovorilo ako o problematickom decku komunistickej strany. Triedny boj Novomeský chápal svojským nedoktrinárskym spôsobom, ktorý vyjadroval slovami: „Čo politika rozdvojuje, slivovica spojuje.“

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8179

Radenie: 33
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

KAREL BACÍLEK ťažil zo svojej účasti na povstaní pomerne najdlhšie. Narodil sa 1. októbra 1896 v českej obci Chotánky ako syn remeselníckej murárskej rodiny. On sám sa vyučil za strojníka-zámočníka. Jeho revolučný a anarchistický duch sa po prvýkrát prejavil v rakúskej armáde, kde slúžil od roku 1915. V r. 1918 ho vojenský súd odsúdil na dva a pol roka pre „nepodriadenie sa vojenským regulám“. Socialistickí životopisci to vysvetľujú ako organizovanie rebélie.

V roku 1919 Bacílek vstupuje do sociálno-demokratickej strany, v r. 1920 prichádza na Slovensko a uchytí sa ako strojník vo vrútockých železničných dielňach. V r. 1921, keď sa ľavičiarske krídlo sociálnej demokracie odštiepilo a vytvorilo si komunistickú stranu, Bacílek sa stal komunistom. V tomto období bola jeho činnosť iba demagógiou a rozvratom. Vediac, že sa mu nič vážneho nemôže stať, prejavoval bravúrnosť a priebojnosť, ktorá tak typizuje každého českého Pepíka. V slovenskom prostredí takáto činnosť sa stala skoro nápadnou a Bacílek upútal pozornosť vedúcich komunistov, najmä Moravana Klementa Gottwalda, pôsobiaceho v tom čase na Slovensku (Vrútky, B. Bystrica). Bacílek organizoval štrajky a protestné agitácie proti buržoáznemu režimu a pretože na Slovensku schopných organizátorov slovenského pôvodu nebolo, urobil na Slovenskú rýchlu kariéru. V r. 1930 sa stal ústredným tajomníkom KSČ na Slovensku.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 11569

Radenie: 34
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Ďalším komunistickým mužom 29. augusta by bol azda MAREK ČULEN. Povstanie nepripravoval, zato však v ňom zohral keď už nie významnú, tak aspoň pozoruhodnú funkciu. V B. Bystrici sa objavil v polovici septembra r. 1944 a keď sa ho jeho priateľ pýtal „A ty si odkiaľ prišiel?“, Marek odpovedal: „Z neba som spadol“. Nuž nie celkom tak, iba vystúpil z ruského lietadla na letisku Tri Duby, spolu so Slánskym a Švermom. Slovenskí komunisti ho potom s pýchou vystrkovali dopredu ako svojho starešinu. Na početných zhromaždeniach a v bezpečnej vzdialenosti od bojovej línie Marek obyčajne predniesol nevinné a neutrálne vety, po ktorých nasledoval doktrinársky traktát takého školeného, straníckeho ideológa akým bol napríklad Šmidke, Slánsky, Šverma...

Marek Čulen sa narodi 18. marca 1887 v Brodskom na Záhorí. Pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny a privyrábal si kolárstvom. Pred prvou svetovou vojnou emigroval do Chicaga kde súc v stykoch s českými vysťahovalcami a s povestným Forestom, oboznámil sa so socialistickým hnutím. Popri Púcherovi bol hádam jediným Slovákom v USA, ktorý chápal socializmus vážne.

Po návrate z Ameriky začiatkom roku 1920 sa Marek Čulen vrhol do domácej politiky. Zaktivizoval sa v sociálnej demokracii, kde čoskoro predstavoval radikálny smer. Dňa 16. -17. januára 1921 predsedal známemu zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov marxistickej lavice v Ľubochni, na ktorom sa „de facto“ vytvorila KSS (Komunistická strana Česka a Moravy sa vytvorila až na zjazde 14. -15. mája 1921). Po tomto vystúpení sa Čulen uťahuje akosi do úzadia, sústreďuje sa na zachytenie maloroľníkov do komunistickej strany, ale iba s obmedzeným úspechom.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8132

Radenie: 35
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Kým komunistický odboj proti Slovenskej republike, najmä po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny, je pochopiteľný, odboj zo strany agrárnikov, ktorí vystupovali pod menom demokratických a liberálnych zložiek je normálnemu logickému mysleniu nevysvetliteľný. Zdravý sedliacky rozum – ktorý by mal byť agrárnikom blízky – to proste nechápe. To sa dá vysvetliť jedine morálnym krachom, lipnutím na materiálnych hodnotách a úplným prevrátením hierarchie hodnôt, ktoré ako epidémia zachvátili jednu celú vrstvu slovenského národa. Keby si človek chcel vypožičať na jej označenie pejoratívny výraz, nazval by ju, ako ju nazývajú komunisti od r. 1948 t. j. „agrárnicko-luteránska klika okolo Ursínyho a Lettricha“ (vid napr. „Historický časopis“, č. 2/1963 str. 296)

Toto však nie je čas na rekriminácie a škodoradosť. No, je to výrečný epilog k spolupráci, ktorá začala likvidovaním slovenskej samostatnosti, začlenením Slovenska do Č-SR a deľbou moci na princípe fifty-fifty. Do popredia demokratického odboja sa pretlačila trojica Lettrich-Ursíny-Josko, ktorá rečami, poradami, memorandami a podobnými akciami pripravovala povstanie „morálne“. Materiálne urobil najviac človek, ktorý sa najradšej pohyboval v zákulisí: Imrich Karvaš.

Nikoho povstanie nevynieslo tak spektakulárne z úzadia do popredia ako Dr. JOZEFA LETTRICHA. Dr. Lettrich si právom nárokuje titul hlavného inžiniera povstania. Bola to však stavba na piesku, zrútila sa a v troskách pochovala aj svojho tvorcu.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8136

Radenie: 36
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Povojnová politická kariéra iného vynikajúceho činiteľa Demokratickej strany JÁNA URSÍNYHO bola ešte kratšia. Ešte v novembri r. 1947 Ursínyho pozbavili podpredsedníctva vlády a čoskoro putoval do väzenia. Ako mohla Demokratická strana splniť sľuby dané katolíkom, keď nemohla ratovať postavenie a reputáciu svojho popredného člena predsedníctva? V apríli r. 1948 komunisti postavili Ursínyho pred súd a vymerali mu 7-ročné väzenie.

Ako Lettrich, aj Ursíny bol Hodžovým politickým epigónom. Okrem politických zväzkov viazali ho k Hodžovi aj príbuzenské zväzky a osvojil si mnohé Hodžove spôsoby. Pred vojnou bol Ursíny pomerne vlažný k autonómii, ale nebol zásadne proti nej. Bol jedným z mála evanjelikov, ktorí sa snažili o hladšiu spoluprácu s katolíkmi: rozumel si dobre so Sidorom, menej s Tisom. Medzi Tisom a Ursínym bolo stále politické nedorozumenie a určitá osobná nevraživosť. Keď v októbri r. 1938 sa vytvorila prvá slovenská vláda, Tiso sa postavil proti Ursínyho účasti v nej. Agrárnickými ministrami vo vláde sa stali Teplanský (ktorému vraj pomohlo to, že bol katolíkom) a Lichner. Bola to škoda, pretože Ursíny bol schopný politik s parlamentnou skúsenosťou a s dobre vyvinutým politickým zmyslom pre riešenie politických problémov.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8273

Radenie: 37
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Všeobecne sa tvrdilo, že Ursínyho vtiahol do povstania jeho švagor Dr. MATEJ JOSKO (pani Josková bola rodená Ursíny). V partizánskych správach a v oficiálnych partizánskych reportoch sa Joskovo meno objavuje iba zriedka. Jednak preto, že Josko nebol výnimočný politik, ani bojovník a jednak preto, že úloha Mefistofela budí aj medzi svojimi vždy viac rozpakov než obdivu.

Matej Josko sa narodil 19. júna 1907. Vyštudoval právo a venoval sa žurnalistike. Už v mladom veku a bez predchádzajúcich skúseností sa stal redaktorom Lidových novín v Bratislave. Pred vojnou Lidové noviny boli majetkom národno-socialistického poslanca Dr. J. Stránskeho a čo sa týka tradície (zal. v r. 1892) a úrovne, boli najpoprednejším denníkom v Č-SR. K ich prispievateľom patrili špičky novinárskych talentov: Peroutka, Ripka, Čapek a iní. Josko sa však nedostal na tento novinársky Parnas na základe svojich žurnalistických kvalít. Svoje odborné nedostatky potom vyvažoval ohnivým česchoslovakizmom, ktorého ostrie pociťovali hlavne ľudácki novinári.

Medzi bratislavskými novinármi bývalo zvykom, že sa večer v kaviarňach zabudlo, čo sa cez deň objavilo na stránkach novín. Josko si však tohto kolegiálneho ducha nikdy neosvojil. Pre jeho hrubé a nenovinárske výpady proti Sidorovi (ktoré potom Stránsky verejne odvolal) Josko do slovenského novinárskeho prostredia nezapadol. Mnohí slovenskí novinári mu dali pocítiť, čo si o ňom myslia a to iba zhoršilo Joskov komplex a hnev. Politicky Josko nepatril medzi agrárnikov, ale bol členom č-s. národno-socialistickej strany.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 8020

Radenie: 38
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Je mojím osobným presvedčením, že ak niekto bol mužom 29. augusta, bol ním prof. Dr. IMRICH KARVAŠ. Nielen, že vykonal pre úspech povstania materiálne najviac, ale robil to s takou dômyselnou rafinovanosťou, že sa to v septembri r. 1944 videlo nemožné Nemcom a po máji r. 1945 zase partizánom. Ale všetky tie zásluhy, na ktoré si Karvaš po návrate z koncentráka robil nárok, boli jeho.

Karvaš mal mimoriadny talent na všetko i na pozemnú činnosť. Odhalenie jeho účasti na prípravách povstania otriaslo mnohými slovenskými i nemeckými činiteľmi v Bratislave hlavne preto, že urobilo z nich naivných hlupáčikov, ktorí sa dali Karvašom vodiť za nos. Karvaš mal alibi na všetko. I pre veci, čo mohli slúžiť iba nepriateľom slovenskej štátnosti, vedel si vymôcť súhlas, ba často i podnet popredných slovenských a nemeckých činiteľov.

Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 vo Varšanoch (pri Leviciach). Bol vynikajúcim slovenským národohospodárom a už ako 27 ročný mladík sa stal docentom bratislavskej univerzity. V tridsiatych rokoch sa venoval politike a viedol malú skupinu takzvaných regionalistov, ktorí sa združili okolo časopisu „Politika“. Dňa 25. septembra 1938 sa stal ministrom č-s. vlády (v tzv. vláde odborníkov, kde ďalší dvaja Slováci v tejto vláde boli Černák a Pietor). Hoci úradoval veľmi krátko, jedným z jeho prvých návrhov bolo rozpustenie HSĽS. Karvaš mal v žilách riedku úradnícku krv, poznajúcu iba jednu lojalitu, voči chlebodarcovi. Pred r. 1919 notársky syn Imrich hlásil sa za Maďara, po prevrate za Čechoslováka a keď sa po marci r. 1939 vrátil z Prahy aj so svojou manželkou (ktorá bola českej národnosti), hlásil sa za Slováka. V Slovenskej republike sa dostalo plného uznania jeho ekonomickým schopnostiam a stal sa popri univerzitnej profesúre i guvernérom Slovenskej národnej banky, prednostom Najvyššieho úradu pre zásobovanie a z toho titulu aj členom slovenskej vlády. Ministri Medrický a Pružinský boli úplne pod jeho vplyvom a v hospodárskej politike Dr. Jozef Tiso bral jeho pokyny bez debaty a nimi sa aj riadil.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 7823

Radenie: 39
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Do tejto galérie liberámych odbojárov sa zmesti aj pasívny muž 29. augusta FEDOR HODŽA, ktorý prišiel do B. Bystrice v sprievode F. Němca ako politický poradca delegáta pre „oslobodené“ územie. Keď domovinári začali svoju obnovenú činnosť pod menom demokraticej strany, ustanovili si začiatkom r. 1945 za svojho generálneho tajomníka Fedora Andreja Hodžu. Tým sa mala zachovať dynastická kontinuita, meno Hodžu malo pôsobiť ako magnet na predvojnových agrárnikov. Pre ľudákov, ktorí vedeli o Hožových rozporoch s Benešom a o jeho federačných snahách, malo byť Hodžovo meno garanciou, že vo výbere medzi komunistami a demokratmi sú demokrati menším zlom.

Fedor Hodža však okrem mena zdedil po otcovi veľmi málo. Jeho otec Milan Hodža pripravoval Fedora (narodeného 4. novembra 1912 v Budapešti) pre politickú kariéru už od malička. Poslal ho na štúdiá do Prahy, Paríža a Berlína a po štúdiách mu zaistil miesto na hospodárskom oddelení ministerstva zahraničia. V r. 1938 Fedor odchádza s otcom do Paríža, kde ho Osuský zamestnal ako tajomníka č-s. vyslanectva v Paríži. V r. 1940, keď v Londýne prepukol otvorený boj medzi Benešom a dvojicou Hodža-Osuský, mladý Fedor stál spočiatku stranou a neskôr sa pridal k Benešovi. V londýnskej emigrácii sa tomu hovorilo, že vajce je múdrejšie ako sliepka.

Čítať ďalej…

Detaily: Napísal: prof. František Vnuk; Kategória: Neuveriteľné sprisahanie; Uverejnené: 10. jún 2014; Návštevy: 10860

Radenie: 40
Názov publikácie: Neuveriteľné sprisahanie
Autor: František Vnuk
Rok vydania: 1993

Na začiatku tejto štúdie vyslovili sme predsavzatie nevyhnúť sa nijakému problému, ktorý súvisí s povstaním. Dnes, keď komunisti píšu o demokratickej zložke povstania ako o „luteránsko-agrárnickej klike“ a keď nejeden slovenský emigrant označuje povstanie ako na ,komunisticko-luteránsky puč“, nemožno obísť rolu slovenských evanjelikov v prípravách a v účasti na povstaní. Ved koniec-koncov oni sami sa tým chvália a pripisujú si to za zásluhy. Stačí si prečítať knihu S. Š. Osuského „Služba národu“ (L. Sv. Mikuláš 1947). A Dr. Lettrich pokladá za potrebné oboznámiť čitateľa svojej „History of Modern Slovakia“, že evanjelickí páni biskupi Čobrda a Osuský stáli proti Slovenskému štátu a že jediné opozičné časopisy počas trvania Slovenskej republiky boli „Evanjelický posol“, „Cirkevné listy“ a „Národnie noviny“ (str. 150-1).

Je to smutná skutočnosť, ale pravdivá. Medzi iným dokumentuje aj to, že konfesionálne rozdielnosti medzi Slovákmi sú silné ešte aj v 20. storočí a že zakrývať ich iluzórnym závojom harmonickej spolupráce bolo by klamaním samých seba. Keď je dnes slovenská emigrácia v politickom zmysle rozčesnutá vertikálne a postoj k problému Slovensko či Česko-Slovensko sa častejšie áno ako nie, kryje s konfesionálnou príslušnosťou, to je dôsledok antagonizmu, či už vedomého alebo podvedomého. Tieto okolnosti umožnili nepriateľom slovenskej samostatnosti vybudovať priehradu vzájomnej nedôvery medzi katolíkmi a evanjelikmi, a nielen držať ich od seba, ale aj postaviť ich proti sebe. Tú známu klasickú taktiku „Divide et impera!“ s úspechom uplatňovali Benešove kruhy z Londýna, vytrvalo zdôrazňujúc evanjelickú opozíciu proti „slovenským quislingom“. V anglických časopisoch (napr. The Times, Observer) sa zjavovali benešovcami inšpirované články o evanjelickej opozícii a o odmietavom postoji tejto vrstvy obyvateľstva.

Čítať ďalej…

Strana 2 z 3