English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3318
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3336
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6806
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 5880
Desaťročia o nás, príslušníkoch ozbrojených jednotiek nasadených proti nepriateľom Slovenského štátu, naše generácie počuli len nadávky a kydania. Na druhej strane víťazi sa v nespočetných knihách, filmoch atď. dávali líčiť ako vzor všetkých cností. Bolo to v duchu hesla "sláva víťazom, beda porazeným!".
Nechávam na zváženie, či vojenskí víťazi boli morálnymi víťazmi. Kto vlastne boli títo ľudia? Boli to tí, ktorí sa násilne a cez mŕtvoly nevinných ľudí rozhodli uchopiť moc, zlikvidovať podľa medzinárodného práva právoplatne jestvujúci štát a slúžiť zámerom ZSSR, založenom na zločineckom systéme. Nejeden z nich sa dopustil i zločinu voči ľudskosti. A tí ďalší to kryli. Doteraz ale nikto z nich nebol potrestaný, hoci ich mená nie sú neznáme: napr. tieto činy uvádzali pri podávaní žiadostí o výhody podľa zákona 255/1946. Inokedy sa o týchto činoch zmieňovali aj v publikáciách – ako napr. o postrieľaní diplomatickej misie v Martine Cyrilom Kuchtom. Treba položiť otázku všetkým tým, čo sa zúčastňovali pohonu na nás, prečo nevystúpili proti týmto zločincom, mlčali o tom a mlčia dodnes, hoci sa tu jednalo nielen o najhoršie zvrátenosti, ale aj o nepremlčateľné trestné činy, ktoré je náš štát povinný trestať nielen podľa nášho zákona, ale aj podľa medzinárodnej dohody.
Pohon na nás začali víťazi hneď po prechode frontu. Na morálny charakter ich režimu poukazuje to, že tento režim jeho stúpenci masové olupovali a vraždili ľudí len pre ich národnostný pôvod. Hoci sa tu takisto jedná o nepremlčateľný zločin genocídy – nikto z jeho hlavných vinníkov nebol odsúdený. Tí, čo nás očierňovali a odsudzovali, mlčali pri tomto zločine, alebo ho i chválili, alebo sa dokonca na týchto zločinoch zúčastňovali. Ako si títo ľudia osobili morálne právo nás odsudzovať, nehovoriac už o právnej stránke, že sme boli súdení len za to, že sme boli zákonitými predstaviteľmi zákonitého režimu, zákonitého štátneho útvaru, ktorému sme len zákonitým spôsobom hájili platné zákony a poriadok? Prečo sa títo ľudia nesnažili a nesnažia o potrestanie osôb zodpovedných za genocídu? Sú prinajmenšom pokrytci!
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3399
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7796
Povstanie v Banskej Bystrici malo pozvoľný začiatok. Na uliciach sa už pred 29. augustom objavovali ozbrojenci v civile, voči ktorým vojenské hliadky nezasahovali. Ozbrojenci mali sovietske samopaly a časť z nich mala červené stužky na čiapkach.
Prvú ich väčšiu akciu, ktorej som bol svedkom, uskutočnili už 28. augusta poobede na hlavnom banskobystrickom námestí. Tu násilne vnikli do liehovaru a obchodu s liehovinami firmy Steiner & Lowy. Bolo počuť streľbu, ktorou si ozbrojenci otvárali sudy, a potom z vystrelených otvorov pili ich obsah. Časť z nich sa hneď opila. Iní vyrabovali obchod s kuchynskými potrebami na protiľahlej strane námestia, a s takto získanými hrncami, vedrami a krhlami zachytávali alkohol zo sudov, ktorý odnášali preč pred prizerajúcimi sa miestnymi obyvateľmi. To trvalo niekoľko hodín, pričom sa nad celým námestím vznášal opar alkoholu. Rabovanie sa náhle skončilo na výkriky "Nemci idú od Dubovej!", načo ozbrojenci behom opustili firmu i námestie a priľahlé ulice, ktoré do piatich minút ostali ľudoprázdne. Nemci neprišli, a tak bez ich prispenia skončila podľa mojich vedomostí prvá partizánska akcia v Banskej Bystrici.
Keď vypuklo povstanie, väčšina obyvateľov mesta sa stavala k nemu odmietavo. V meste mala veľmi silné postavenie HSĽS okrem miestnej časti zvanej Zábava, kde mali vplyv komunisti. Obyvatelia odmietavý vzťah k povstaniu nemali preto, pretože by snáď sympatizovali s Nemeckom, ale preto, lebo boli orientovaní protikomunistický a protičeskoslovensky, čiže proti tomu, o čo v povstaní išlo.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3478
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7340
Môj otec v tom čase pracoval na Penzijnom ústave súkromných úradníkov v Bratislave, ktorý vzhľadom na pokračujúce ohrozenie Bratislavy náletmi, evakuoval rodinných príslušníkov svojich zamestnancov do Trenčianskych Teplíc a zriadil tam aj malú pobočku. Boli sme ubytovaní v kúpeľnom dome Aesculap.
V Trenčianskych Tepliciach bola v tom čase malá posádka slovenskej armády, ktorá sa koncom augusta 1944 stratila – neviem, či sa pridala k partizánom alebo sa rozišla. Dňa 1. 9.1944 obsadili Trenčianske Teplice bez boja partizáni. Okamžite prostredníctvom miestneho rozhlasu vyhlásili obnovenie Československej republiky a mobilizáciu všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Zároveň cez miestny rozhlas oznámili niekoľko účelovo skreslených správ o veľkých úspechoch Sovietskej armády, o tom, že v Rakúsku vypuklo povstanie a pod. Neviem, s akým ohlasom sa stretla mobilizačná výzva u miestnych obyvateľov. Viem však, že všetci pracovníci PÚSÚ, ktorí boli dislokovaní v Trenčianskych Tepliciach, okamžite po tejto výzve nasadli na električku (ktorá normálne premávala) a odišli do Bratislavy.
V noci z 1. na 2.9.1944 po krátkej prestrelke sa partizáni z Trenčianskych Teplíc zase stiahli. Trenčianske Teplice obsadila nemecká jednotka SS.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 9059
Moje spomienky na povstanie po niekoľkých desaťročiach pobledli. Nepamätám si presne dátumy, rodné mená, ale nikdy nezabudnem to, čo sa ma na povstaní hlboko negatívne dotklo. Budem o tom rozprávať nielen svojmu synovi, ale aj vnukom – ako to, čo sa nemalo stať. Chcem, aby pochopili, ako niekedy nesprávne konajú jednotlivci zaslepení vášňami alebo pomstychtivosťou.
Kto dnes rozsúdi, či povstalci vtedy presne vedeli, za čo idú do boja. Či bojovať proti Nemcom, alebo či proti najbližším obyvateľom mesta, aby si nenávistne vyrovnali svoje osobné účty? Posúďte sami.
Mestský policajt Hözl zatvoril raz do záchytky opitého výtržníka Firáka. Nevzal mu cigarety a zápalky. Ten si zapálil cigaretu, ale zaspal a od cigarety sa chytil slamník. Firák síce nezhorel, ale sa udusil. Policajt bol disciplinárne potrestaný, ale ostal naďalej v služobnom pomere. Počas povstania sa brat a sestra nebohého pomstili. Hözla trýznili, vyrezali mu jazyk, na výstrahu ho najskôr vodili po meste a potom zastrelili.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8395
Naši historici za totality totálne zdeformovali našu históriu. Je mi strašne smutno, keď sa ešte dnes opierajú o takúto históriu. Bolo by škodou zaretušovať drastické udalosti na povstaleckom území.
V Ružomberku, deň pred povstaním v ňom – 26. augusta, prišli štyria Nemci na aute na Doplňovacie okresné veliteľstvo. Išli z frontu na dovolenku a potrebovali pomoc. Tu ich zajal rtm. Hruboň za pomoci partizánov, a ako mi povedal priateľ rtm. Trstenský z DOV, neskôr ich niekde pri Liptovskej Osade popravili.
Išiel som sa kúpať na Váh k Líškovej. Poobede som začul streľbu v meste. Bežal som domov cez mesto do Rybárpola. Keď som utekal cez parčík popri mestskej nemocnici, zrazu mi guľky frčali okolo hlavy. Musel som k zemi. Vystrčil som vreckovku a tak zohnutý za zábradlím regulácie som sa dostal domov. Tá streľba bola na motocykel–tr oj kolku s troma Nemcami, ktorí išli cez Ružomberok. Na druhý deň som sa bol pozrieť na ňu pri bývalom židovskom cintoríne. Telá mŕtvych už boli odpratané. V prívese rozostrieľanej motorky som našiel ich listy a korešpodenciu. Čítal som ako sa tešili, že prídu domov.
Mestský rozhlas hlásil, že idú Nemci, vraždia ženy a deti a chlapov odvážajú do koncentráku. Vyzýval mužov (i nevojakov), aby sa hlásili v kasárňach. Ľudia rukovali, ale ja som nešiel. Mestský rozhlas tiež oznamoval vyhlásenie stanného práva a zákaz nočného vychádzania.