Slovenské dejiny sú kľukaté. Národ si prešiel svoju kalváriu. Vpády cudzích vojsk, vojny, okupácie, hlad, vysťahovalectvo, bieda... Ale zároveň v každej dobe veľké vzory, obetavci, martýri. Slovenská zem je pokropená slzami. No najmä krvou mučeníkov za národ, za Boha, za lepšiu budúcnosť.

Nie každé dejinné obdobie bolo vysloveniu historickej pravdy prajné. Skôr opačne. Bolo len málo takých rokov, kedy sa o týchto martýroch mohlo otvore ne hovoriť.
Dnes hodne počúvame o „šírení nenávisti“, či o „zločinoch z nenávisti“.

Mocní tohto sveta proti sebe štvali a štvú celé národy a zapaľujú prekvitajúce krajiny. Ukazujú nám, že nie každý človek má právo na život.

Jeden taký zločin z náboženskej a politickej nenávisti sa odohral na východnom Slovensku v pamätný rok i deň našich dejín – 17. novembra roku 1944.

Organizovaná skupina partizánov naplánovala a vykonala brutálnu vraždu farára Jána Nemca z Lieskovca pri Humennom. Napriek tomu sa o nej mlčí. Dôvod? Vykonali ju nie hitlerovskí vojaci ale bojovníci za „nové, slobodné Československo“, kráčajúci bok po boku sovietskych veliteľov – príslušníci brigády Čapajev.

Pamiatka Československa, „SNP“, partizánov i sovietskych „osloboditeľov“ je od roku 1945 na Slovensku súčasťou štátnej ideológie, zahalená plášťom nedotknuteľnosti. Na počudovanie, tieto modly prevzala aj druhá Slovenská republika. Dnes neprekážajú už ani katolíckej cirkvi, ktorá si od štátnej moci tradične držala odstup a pamiatku svojich mučeníkov si vždy bedlivo opatrovala.

Slovensko dnes trpí historickým malomocenstvom a syndrómom trvalého vštepovania si vlastnej viny. O udalostiach a obdobiach, kedy Slováci kruto trpeli, je dnes zakázané, je nežiadúce hovoriť.

Udalosť vraždy Jána Nemca, kňaza svätého života, mala byť z pamäti národa vygumovaná. Sväté Písmo však vraví, že nič nie je tak utajené, aby sa neprezradilo.

V každom režime sa nájde hŕstka statočných jednotlivcov, ktorí sa s rezignáciou na historickú pravdu a spravodlivosť nechcú zmieriť a robia všetko pre jej odovzdanie budúcim generáciám.

Takýmto statočným bojovníkom za pravdu bol na prvom mieste bez pochýb mladší brat nášho martýra, Imrich Nemec. Aj v najhoršom politickom období, po roku 1945, zhromažďoval svedectvá o udalosti, ktorá bola oficiálne tabu.

Po roku 1990 našiel svojich pokračovateľov, nadšencov. Patria medzi nich nadšenci z jeho farnosti či rodnej obce. Ale tiež autori dokumentárneho filmu o vražde Jána Nemca (Kulturblog, 2022).

A samozrejme aj vydavatelia tejto knižky.

Nuž, poželajme jej šťastné vykročenie – nech zvlažuje vyschnuté polia ošľahané vetrami ľahostajnosti a nezáujmu, a napomôže k vzklíčenie slovenskej pravdy!

Martin Lacko,

historik