Už generácie na Slovensku politickou mocou sa presadzuje taký obraz o slovenských dejinách, že slovenský národ v auguste 1944 z vlastnej vôle povstal. Preto toto povstanie sa má nazývať slovenským národným povstaním. Naviac slovenský národ v povstaní hrdinsky bojoval za správne ciele, takže toto povstanie bolo slávne a prínosné pre Slovensko i svet.         

V skutočnosti väčšine slovenského národa povstanie bolo ľahostajné, povstania sa zúčastnila len jeho malá časť, aj to prevažne nie z vlastnej vôle. Preto väčšina z jeho účastníkov neprejavila nadšenie do boja a nebojovala hrdinsky. Časť povstalcov spáchalo mnoho zločinov, vrátane vrážd. Aj preto povstanie nebolo slávne. Bolo zbytočné a spôsobilo mnoho škôd obyvateľom Slovenska i iných krajín: predovšetkým priamo i nepriamo mnohí ľudia kvôli nemu prišli o životy, spôsobilo obrovské materiálne škody, podnietilo mnoho klamstiev.

Vtedajšia Slovenská republika mala asi 2 750 000 obyvateľov, z toho 85 % Slovákov.^[1]

Do povstania boli zapojené dve ozbrojené sily: armáda a partizáni (ku ktorým možno zarátať aj miestne ozbrojené zložky s názvom milícia či národná stráž). 

Bojovalo vraj 50 – 60 000 príslušníkov armády^[2] a 17 000 partizánov^[3] (z nich bolo možno len 10 000 Slovákov), t. j. nie viac ako 3 % Slovákov a možno ani 2 %.^[4]

Povstalecká armáda spočiatku mala 18 000 vojakov. Po mobilizácii do 35 rokov na celom povstaleckom území 5. septembra stúpol jej počet na 47 000 osôb a po ďalšej mobilizácii do 40 rokov 26. septembra a nástupom brancov v októbri vraj jej stav dosiahol 60 000 vojakov.^[5] Ešte pred nimi sa na uskutočnili početné miestne mobilizácie, niekde až do 60 rokov, napr. v D. Kubíne, v Martine, v L. Mikuláši, v Ružomberku, v Spišskej Novej Vsi, v Trnave a spravidla aj v okolí týchto miest. Takmer pri všetkých mobilizáciách za  neuposlúchnutie výzvy sa hrozilo trestom, aj trestom smrti^[6].  Ak by augustové povstanie bolo z vôle národa, národným povstaním, takéto donucovanie by nebolo potrebné. Ak sa ho museli zúčastniť civilisti, povolaní do vojska, je zrejmé, že museli sa ho zúčastniť aj tie osoby, ktoré vo vojsku už boli- a to na rozkaz príslušného veliteľa útvaru. Preto mnohí z povstaleckých vojakov ani nevedeli, za čo vlastne bojujú, ako to konštatovalo veliteľstvo povstaleckého vojska 10. septembra.^[7] Pokiaľ malá časť vojakov sa zúčastnila povstania bez rozkazu, predovšetkým tí, ktorí do povstania odišli z miest, ktoré nezasiahlo, do značnej miery to bolo z nepolitických dôvodov, napr. z obavy, že nemeckí vojaci ich odvlečú do Nemecka,^[8] čo bolo do značnej miery opodstatnené.

Medzi partizánmi, bolo veľa neslovákov. Najviac, asi 3000, boli občania bývalého Sovietskeho zväzu^[9] (časť z nich pôvodne slúžila v nemeckých jednotkách, z ktorých zbehla po porážke povstania). Okrem nich vraj v povstaní bolo asi 1 600 Židov,^[10] vyše 500 Čechov,^[11] asi 500 Rusínov (Ukrajincov),^[12] asi 300 Nemcov zo Slovenska,^[13] asi 200 Francúzov^[14] atď. Československých občanov medzi partizánmi bolo len 13 000^[15] a Slovákov ešte výrazne menej^[16]. Z tých, ktorí boli Slováci, mnohí nestali sa partizánmi dobrovoľne. Napr. v niektorých oblastiach sa uskutočnila nútená mobilizácia do partizánskych oddielov, ako v 16 obciach Rajeckej doliny do 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika,^[17] v ktorých bolo zmobilizovaných 1087 mužov.^[18] Iní tak urobili pod vplyvom okolností, napr. 1 500- 2 000 vojakov z východoslovenskej armády^[19] sa stalo partizánmi najmä z obavy, že inak ich nemeckí vojaci zajmú a potom zastrelia, ako im to tvrdila povstalecká propaganda.^[20] Mnohí ľudia vstúpili do partizánskych oddielov^[21] preto, aby unikli mobilizácii do povstaleckej armády alebo mohli z nej odísť^[22]. Len z tých, ktorí boli zmobilizovaní posádkou v Ružomberku, asi polovica, t. j. asi 2 000 mužov, odišla k partizánom.^[23] Podľa partizánskeho komisára^[24] R. Zajaca (pôvodné priezvisko Wetzler) v jednom oddieli brigády^[25] Jánošík mnoho mužov po vyhlásení mobilizácie vstúpilo do ich jednotky aj preto, lebo mohli ostať doma.^[26] I. Deretić, ktorý pôvodne bol veliteľom jednej partizánskej skupiny a neskôr zástupca veliteľa 5. taktickej skupiny^[27] v Turci, ako dôvody prechodu vojakov k partizánom uviedol slobodnejší pohyb, menšiu disciplínu, lepšiu výživu a najmä asi pitie a ženy.^[28] J. Köhler, ktorý velil vojenskej rote, motívy videl vo voľnosti u partizánov, v lepšej strave, prípadne v túžbe po peniazoch.^[29] Podľa veliteľa práporu A. Kordu vojaci sa pridávali k partizánov preto, aby si vybavili osobné účty alebo mohli lúpiť.^[30] Veliteľ povstaleckej armády J. Golian v rozkaze z 23. septembra tento prestup zakázal,^[31] no bez hmatateľného výsledku- aj potom sa k partizánom v Turci pridala takmer celá rota vojakov.^[32]

Počet slovenských dobrovoľníkov v partizánskych jednotkách tak zrejme bol oveľa menší ako 10 000 osôb. No aj mnohí z nich, možno aj viac ako polovica, v povstaní neboli z politických dôvodov. Napr. niektorí účastníci povstania očakávali, že v partizánskej jednotke dostanú vysoký plat a nebudú musieť pracovať.^[33] Iní mali ešte menej vznešený dôvod, napr. podľa partizánskeho veliteľa A. Slováka zo zväzku^[34] Ján Žižka: „Zo začiatku prihlasovalo sa k partizánom mnoho ľudí, medzi ktorými boli i takí, ktorí si mysleli, že Slovensko bude oslobodené za pár týždňov a za tento krátky čas využijú meno partizán a akciami na vlastnú päsť nahrabú si majetok.“^[35] Mnoho ľudí bez politickej pohnútky vstúpilo aj do Nálepkovej brigády. Preto 10. septembra v Kováčovej jej komisár Šagát pri nástupe jednotky vyzval tých, ktorí hľadajú dobrodružstvo alebo lúpenie, aby vystúpili z jej radov a odišli domov. Vystúpila asi polovica.^[36] Možno dôvodne predpokladať, že nevystúpili všetci tí, ktorí mali tieto motívy a takisto, že aj v ďalších podobných partizánskych jednotkách, v ktorých takáto výzva neodznela, bol stav podobný. Mnohí iní zas očakávali získanie výhod po vojne, podobné tým, ktoré dostali po prvej svetovej vojne legionári^[37] (v čom sa nemýlili), prípadne i väčšie. Napr. partizán V. Dinga zo Spiša chcel, aby každý partizán a zaslúžilý pracovník dostal červenú legitimáciu, na ktorú v obchode by zadarmo dostal, čo by len chcel.^[38]

Mnohí poprední činitelia povstania, najmä dôstojníci, sa do povstania zapojili z alibizmu.^[39] Za svoje vysoké funkcie v 1. Slovenskej republike a boj proti víťaznému Sovietskemu zväzu mohli očakávať rôzne postihy: od neuznania služobného postupu v Slovenskej armáde až po trest smrti. Napr. prvý veliteľ povstaleckej armády J. Golian i jeho zástupca J. Nosko sa zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu ako náčelníci štábu divízie.^[40] Zo 7 veliteľov 6 taktických skupín, na ktoré sa obvykle delila povstalecká armáda, 5 sa zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu vo vysokých veliteľských funkciách: P. Kuna velil divízii, M. Širica, E. Perko, J. Černek velili pluku a M. Malár velil práporu.^[41] Niektorí dostali aj nemecké vyznamenania, napr. Golian a Nosko.^[42] Organizáciou povstania a účasťou v ňom porušili prísahu vernosti štátu a jeho zákonitým predstaviteľom, pričom obetovali životy im podriadených vojakov a spôsobili materiálne škody celému Slovensku.

Povstanie by malo výrazne menšiu podporu, ba možno by k nemu ani nebolo došlo, keby nebolo spojené s početnými klamstvami časti odbojárov, s ktorými bola sprevádzaná už jeho príprava. Veľký význam malo rozširovanie správ pred povstaním a na jeho začiatku, že Nemci zabili alebo zajali prezidenta Tisu, prípadne že odvliekli vládu do Nemecka,^[43] alebo že Tiso súhlasí s povstaním^[44], resp. že povstanie je v súlade s vládou alebo s prezidentom^[45], ba dokonca, že Tiso je organizátorom povstania.^[46] Preto časť účastníkov povstania si myslela, že bojujú za slovenský štát a prezidenta Tisa^[47], inak by sa povstania nezúčastnili.^[48] Že povstanie je namierené aj proti slovenskému štátu, ako aj jeho vláde a prezidentovi, sa mnohí povstalci dozvedeli dodatočne až počas povstania, prípadne až po jeho porážke.^[49] Niektorí účastníci povstania síce vedeli, že cieľom povstania je obnova Česko – Slovenska, no vzhľadom na nepravdivé správy ohľadne prezidenta a vlády si mysleli, že táto obnova sa udiala zákonným spôsobom. 

Niektorí organizátori povstania vo svojej klamlivej propagande zas útočili na zákonitú slovenskú vládu, napr. tvrdili: „Zradcovská vláda povolala maďarské a nemecké vojsko, aby potrestala slovenský národ.“ Urobili tak v Proklamácii vojenského revolučného vedenia^[50], ktorá bola odvysielaná 30. augusta o 11. hod. v banskobystrickom povstaleckom rozhlase ako jeho prvá správa a potom sa jej vysielanie opakovalo.^[51] Proklamácia, s vynechaním tvrdenia o maďarskom vojsku, sa vydala aj ako samostatný plagát na povstaleckom území^[52] a bola uverejnená v prvom čísle novín Bojovník 6. septembra, ktoré vydávalo vedenie povstaleckej armády pre jej príslušníkov v náklade aspoň 20 000 výtlačkov.

Tvrdenie o zrade bolo nepravdivé. Slovenská vláda maďarské ani nemecké vojsko nepozvala. Maďarské vojsko proti povstaniu ani nebolo nasadené. Nijaké cudzie vojsko nepozval ani prezident Tiso, čiže nikto z týchto činiteľov nechcel potrestať slovenský národ. Vôbec, takéto konanie z ich strany bolo nemysliteľné. Veď svoje funkcie chápali ako službu Slovensku, ako službu spoločnosti, v ktorých sa neobohacovali.^[53] Aj preto slovenský štát napriek najhroznejšej vojne v dejinách ľudstva dosiahol značné úspechy v rôznych oblastiach, napr. zásobovanie v ňom bolo výrazne lepšie ako v prevažnej väčšine Európy a mnohým bežným ľuďom sa zvýšila životná úroveň.^[54] Nebolo to ľahké, naviac to bolo riskantné pre príslušných slovenských činiteľov i slovenský štát.

Totiž Slovensko aj po hospodárskej stránke výrazne záviselo od Nemecka a nemalo s ním rovnoprávne obchodné vzťahy: len na postupným výrazným znehodnotením nemeckej marky, čo sa pre odpor Nemecka neprejavilo zmenou výmenného kurzu slovenskej koruny voči marke, Slovensko bolo poškodené asi o 6 mld. korún.^[55] Takisto Nemecko do povstania neuhradilo Slovensku v rámci vzájomnej obchodnej výmeny za rôzne služby do vzniku povstania 2, 8^[56]- 7, 0 mld. Ks.^[57] Slovensko tiež pod nátlakom Nemecka vstúpilo do vojny proti Sovietskemu zväzu, ktorú nechcelo^[58] atď. To všetko spôsobilo vzrast štátneho dlhu do povstania o 4, 1 mld. korún^[59] a infláciu, takže do povstania hodnota slovenskej koruny klesla asi na polovicu. Ak by Slovensko takto nebolo poškodzované, nielenže by nemalo štátny dlh, ale by malo zdroje na zvýšenie už i tak rozsiahlych investícií do hospodárstva alebo životnej úrovne obzvateľstva. No vďaka tomu, že jestvoval slovenský štát, ktorého poprední činitelia zväčša slúžili v prvom rade nie sebe, ani skupinovým, ani cudzím záujmom, ale vlastnému ľudu, a preto, pokiaľ mohli, odporovali pre Slovensko nevýhodným požiadavkám Nemecka, do povstania slovenská koruna stále zostala hodnotnou menou, za ktorú sa dal kúpiť potrebný tovar, na rozdiel od Česka, v ktorom koruna pred povstaním klesla na sedminu až desatinu slovenskej koruny^[60] a zásobovanie bolo oveľa horšie.

Odmietnuť všetky požiadavky Nemecka slovenskí činitelia nemohli, lebo inak  by Nemecko obsadilo Slovensko^[61] a osobne mohli na to doplatiť angažovanejší slovenskí činitelia. Preto v r. 1940 musel odstúpiť zo svojej funkcie minister vnútra a zároveň minister zahraničných vecí F. Ďurčanský, lebo sa snažil o nezávislejší zahraničný obchod Slovenska. Ministrovi hospodárstva G. Medrickému po príchode nemeckého vojska na Slovensko v r. 1944 už mu hrozilo zatknutie a smrť, lebo bránil slovenské záujmy.^[62]

Prítomnosti cudzích vojsk Tiso i vláda sa snažili vyhnúť počas celého obdobia slovenského štátu^[63], na rozdiel od povstaleckých činiteľov, ktorí si želali príchod sovietskej armády. V prípade Bratislavy hneď po jeho vzniku Tisovi sa to podarilo, čím zamedzil jej pripojenie k Nemecku.^[64] No možnosť obsadenia Slovenska Nemeckom alebo Maďarskom z rôznych dôvodov, ak vývoj v ňom by bol pre Nemecko neželateľný, trvala neustále.^[65] Od leta 1943, po tom, ako Taliansko ukončilo spojenectvo s Nemeckom, nebezpečenstvo obsadenia Slovenska Nemeckom vzrástlo^[66] a najmä od jari 1944, po náraste partizánskeho hnutia na Slovensku. Do 12. augusta nemecký vyslanec na Slovensku, E. Ludin, niekoľkokrát sa snažil získať súhlas slovenskej vlády na príchod nemeckých vojsk. Tá sa tomu snažila vyhnúť vyhlásením stanného práva tohto dňa.^[67] Ešte 24. augusta, keď nemecké jednotky z Košíc sa už presúvali na Horehronie, slovenským činiteľom sa podarilo dosiahnuť ich návrat.^[68] Naposledy sa im to podarilo 27. augusta. Až keď vyslanec Nemecka Ludin 28. augusta o 14. hod. oznámil, že rozhodnutie Nemecka vyslať svoje jednotky na Slovensko je nezvrátiteľné, Tiso dal k tomu súhlas^[69] a po 18. hod. aj vláda. Pritom predpokladala, že budú podriadené hlavnému veliteľovi slovenskej armády Turancovi a ich nasadenie bude miestne i časovo obmedzené.^[70] Ešte vtedy Tiso dúfal, že Turancovi sa podarí obnoviť poriadok a nemecké vojsko na Slovensko nepríde.^[71] Turancovi sa to nepodarilo, na ceste do B. Bystrice ho Golian dal zaistiť a strážiť partizánom. Ak by Tiso a vláda nedali tento súhlas, nemecké jednotky na Slovensku by prišli aj tak^[72], no vtedy slovenskí činitelia by už nemohli ovplyvňovať situáciu v prospech Slovenska.

Avšak situácia sa rýchle menila. Nasledujúceho dňa podľa Ludinovho stanoviska nemecké vojsko nemalo byť podriadené Slovensku a malo byť početnejšie.^[73] Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci 29. augusta plánovalo nasadiť 10 000 – 15 000 vojakov, na ochranu železničnej trate Trenčín- Čadca a hlavnými silami v priestore Martina. Asi po týždni prevažná väčšina vojakov sa mala vrátiť a na Slovensku malo ich ostať najviac 3 000.^[74]

No pretože potom časť slovenskej armády sa zapojila do povstania, s čím Nemecko nerátalo, následne už neznížilo počet svojich vojakov, ale ich zvyšovalo. Ich pobyt musela hradiť slovenská strana. Nemecká strana si príslušnú dohodu vysvetlila tak, že sa vzťahuje nielen na nemecké vojská nasadené proti povstaniu, ale aj proti sovietskym vojskám, čím oproti pôvodnému odhadu tieto náklady mnohonásobne vzrástli. Vtedajší slovenskí činitelia ako vlastenci do zmluvy napriek odporu zástupcov Nemecka presadili, že ono po vojne tieto výdavky nahradí.^[75] Nemecko bolo ochotné splniť tento záväzok začiatkom 90. rokov, vrátane zaplatenia svojich ďalších dlhov. K tomu však nedošlo, lebo to podmieňovalo odškodnením svojich občanov pôvodom zo Slovenska, ktorí len pre svoju nemeckú národnosť boli po vojne olúpení o svoj majetok a vyhnaní do Nemecka. Vtedajšia slovenská politická reprezentácia o takéto vyrovnanie nemala záujem. 

V skutočnosti zrady – a to vlastizrady, podľa vtedajšieho i dnešného trestného zákona^[76] sa dopustili tí dobrovoľní účastníci povstania, občania Slovenska, ak sa vedome snažili násilným spôsobom zvrhnúť zákonitú vládu a zničiť Slovenskú republiku a to v spojení s cudzou mocou alebo s cudzími činiteľmi. 

Povstalecká propaganda sa tiež snažila vytvoriť v národe pocit najväčšieho ohrozenia zo strany nemeckých vojakov. V uvedenej proklamácii sa označili za vrahov celého slovenského ľudu. V spomenutom čísle Bojovníka sa uvádzalo, že Nemci v Žiline z tankov ponúkali čokoládu a potom ľudí strieľali; nevinné civilné obyvateľstvo vešajú len preto, lebo bolo slovenskej národnosti; dôstojníci a vojaci, ktorí uposlúchli výzvu, aby odovzdali zbrane, boli Nemcami zastrelení – toto všetko nebola pravda. Takisto sa tvrdilo, že slovenských obyvateľov odvlečú do Nemecka alebo postrieľajú,^[77] mužov – civilistov odvedú koncentračných táborov, budú vraždiť vojakov, ženy a deti^[78], civilistov budú vešať na hák,^[79] ženy znásilnia a deti rozštvrtia,^[80] deti hádzali z poschodových domov na ulicu a pribíjali ich klincami na brány^[81], všetko vyvraždia^[82] atď., čo v mnohých  dedinách a mestách, napr. v Kysuckom Novom Meste, v Liptovskom Mikuláši, v Ružomberku či v Brezne, vyvolalo taký strach, že mnohí ich obyvatelia, niekde takmer všetci, ušli do polí, hôr alebo dedín mimo hlavnej cesty^[83] čo bolo zbytočné, lebo k takýmto činom nedošlo.

Povstaleckí agitátori tiež sľubovali rýchle víťazstvo, čo nesplnili. Napr. v uvedenej proklamácii vyhlasovali: „Naše skoré víťazstvo je zaistené!“ Podobne členovia Okresného revolučného národného výboru v Prievidzi tvrdili, že „Nemci melú z posledného, každú chvíľu sa musia vzdať,“ čím presvedčili nemálo ľudí.^[84] Velitelia delostreleckej batérie v Petržalke presviedčali vojakov odísť do povstania, lebo má byť ľahké, krátke a víťazné.^[85] Podobne bolo aj v Trnave, a preto si vojaci tamojšej posádky mysleli, že ich účasť v povstaní bude trvať 2 – 3 týždne a skončí sa víťazstvom.^[86] Predseda Okresného národného výboru v D. Kubíne, P. Lettrich, sľuboval, že vojna sa skončí za niekoľko dní porážkou Nemecka.^[87] Niektorí ľudia v Liptove si mysleli „že stačí vyhlásiť nepriateľstvo fašizmu a všetci hitlerovci budú utekať do Berlína.“^[88]

Podobných klamstiev rôzneho druhu bolo mnoho, napr. v spomenutom čísle Bojovníka vojakov sa snažili povzbudiť do boja správou „Naša posádka v Piešťanoch drží kasárne a bojuje húževnate.“ V skutočnosti piešťanská posádka opustila Piešťany týždeň pred zverejnením tejto správy, pričom v nich zanechala lietadlá. Ich kasárne až 4. septembra bez boja obsadili nemeckí vojaci, ktorí potom tieto lietadlá používali proti povstaniu.

Ani klamstvá povstaleckých činiteľov väčšinu slovenského obyvateľstva- civilistov i vojakov, nepresvedčilo o tom, aby povstanie považovali za svoju záležitosť, za záležitosť národa. Preto sa do povstania nezapojili a aj ak sa ocitli v povstaní, mnohí sa vyhýbali boju, utekali z bojiska a z povstania vôbec.

Z mnohých dedín na Slovensku, aj na povstaleckom území, povstania sa dobrovoľne nezúčastnil nikto alebo len jednotlivci, napr. z Pitelovej a z ďalších štyroch okolitých dedín (pri Žiari n. Hronom) boli len traja partizáni^[89] a ktovie, či by sa k nim vôbec prihlásili, ak by na povstaleckom území neboli mobilizácie. V Kvačanoch (pri Liptovskom Mikuláši), v ktorých 9. októbra partizáni vyhlásili mobilizáciu mužov od 19 do 40 rokov, obyvatelia ju neuposlúchli a ukryli sa, lebo chceli dokončiť poľné práce. Z ich asi 400 obyvateľov asi jediný človek, ktorý sympatizoval s odbojom, bol miestny mlynár a preto jeho rodina bola ohrozovaná. Až príchod partizánov z oddielu Tichonova prinútil narukovať miestnych mužov. Po porážke povstania sa všetci vrátili domov.^[90] Aj v tej menšej časti slovenského územia, na ktorom povstanie malo viac stúpencov, často tam malo len relatívnu, nie absolútnu podporu a väčšina tamojších obyvateľov tiež ostávala neutrálna, napr. v Prievidzi.^[91] 

Ani robotníci, ktorí tvorili asi 60% partizánov z Česko – Slovenska^[92], hoci tvorili len menšinu obyvateľstva, vo svojej väčšine sa dobrovoľne nepridali k povstaniu. Napr. najväčší závod na Slovensku sa nachádzal v Dubnici nad Váhom. Vyrábal zbrane pre Nemecko. Na začiatku povstania mal asi 17 000 zamestnancov, medzi ktorými boli aj bolo asi 1 600 Nemcov,^[93] asi 500 Francúzov a zrejme asi 500 Čechov^[94], ostatní boli Slováci. Kto chcel, mohol sa pridať k partizánom v blízkych horách, no povstania sa zúčastnilo len 350 – 400 z nich^[95]: Francúzov, Slovákov a Čechov, z toho 120 – 130 Francúzov^[96] a okolo 80 Čechov.^[97] Takže do povstania sa z tohto závodu zapojilo len 1 – 1, 5 % z jeho slovenských zamestnancov a vyše 98 % nielenže sa nepridalo k povstaniu, ale neostalo ani neutrálnym, lebo svojou prácou v prospech Nemecka sa priklonilo na jeho stranu. Napriek povstaniu viac ľudí prišlo do neho pracovať, ako z neho odišlo, takže v novembri v ňom pracovalo 18 000 osôb.^[98]

Podobne neprejavili záujem o povstanie aj pracovníci závodu v Považskej Bystrici, ktorý tiež vyrábal zbrane pre Nemecko. V ňom pracovalo vyše 11 000 osôb,^[99] medzi ktorými boli aj Nemci a Česi, no prevažne Slováci. Tento podnik sa dokonca nachádzal v bezprostrednej blízkosti povstaleckého územia. Kto chcel, mohol tam odísť zapojiť sa do povstania alebo pridať sa k tým partizánom, ktorí pôsobili na pravej strane Váhu. No len u 316 jeho zamestnancov sa zistila aktívna účasť v povstaní^[100]. Pritom mnohí z nich v povstaní boli nedobrovoľne, lebo boli z okolitých dedín, ktoré sa nachádzali na povstaleckom území a museli vstúpiť do 2. Štefánikovej brigády. Preto, kým v septembri sa do práce nedostavilo 357 robotníkov – nemuselo to byť len kvôli účasti v povstaní, v októbri to bolo len 170 a v novembri len 76 robotníkov. A pretože aj v tomto období bolo viac tých robotníkov, ktorí boli prijatí do zamestnania v zbrojovke, ako tí, ktorí z nej odišli, napriek povstaniu počet robotníkov v nej stúpal: kým 15. augusta ich bolo 10 047, 31. augusta ich bolo 10 178, 30. septembra ich bolo 10 413, 15. novembra 10 512.^[101]

Takisto aj vojaci neprejavili záujem o povstanie. Napr. bratislavskú posádku, ktorá mala 8 000 mužov, opustilo 1 200 vojakov, z ktorých väčšina odišla domov, len menšia časť sa pridala k povstaniu.^[102] V Spišských Vlachoch bolo zmobilizovaných 250 vojakov. Keď tamojší organizátori povstania zistili, že na rozdiel od ich pôvodných predstáv povstalcov očakávajú ťažké boje s približujúcimi sa nemeckými jednotkami, účasť v povstaní zmenili na dobrovoľnú. Prevažná väčšina vojakov potom bez boja odovzdala svoju zbraň Nemcom. V povstaní pokračovalo len 18 dobrovoľníkov, ktorí vytvorili partizánsku jednotku.^[103] Počas mobilizácie v Banskej Bystrici na žiadosť príbuzných denne prepúšťali stovky vojakov z povstaleckej armády. Keď sa to dozvedeli tí, čo v nej ostali, aj oni chceli ísť domov.^[104]

Mnoho vojakov sa vyhlo povstaniu počas presunu na povstalecké územie. Napr. z asi 3 500 mužov trnavskej posádky, najmä počas presunu na povstalecké územie do Žarnovice zbehla tretina až polovica vojakov^[105], čiže aspoň 1 000. Aj ostatní by sa radi vrátili domov, ak by sa neobávali trestu smrti.^[106] Z 1 500 vojakov z východoslovenskej armády, ktorí sa nechceli dať zajať nemeckým vojskom a pod vedením veliteľa jednej z jej divízií, plk. Markusa, odišli smerom na povstalecké územie, podľa jednej správy tam došlo asi 160 mužov,^[107] podľa inej len 50.^[108] Takisto z asi 1000- 1 500 príslušníkov Jazdeckého prieskumného oddielu 1 z východoslovenskej armády, z osady Oľka na povstalecké územie prešlo len 180 – 200 mužov a ešte predtým počas presunu z Poľska utiekla z neho časť jeho príslušníkov, najmä tí, ktorí pochádzali z východného Slovenska.^[109] Ale ani to neznačilo, že všetci vojaci z východoslovenskej armády, ktorí prišli zo zbraňami na povstalecké územie, urobili tak preto, lebo sa chceli bojovať v povstaní. Pre časť z nich to len bol spôsob, ako sa dostať domov. Preto náčelník štábu povstaleckej armády J. Nosko rozkazom z 15. septembra nariadil narukovanie týchto osôb do nej.^[110] Podobne aj mnoho vojakov zo západoslovenských posádok odišlo na povstalecké územie nie bojovať, ale k svojim rodinám. Preto spravodajca Obrannej oblasti 1 (pôvodne sa povstalecká armáda delila na 2 obranné oblasti, od 10. septembra na 6 taktických skupín), ktorý zistil takéto prípady pri Banskej Štiavnici, nariadil ich mobilizáciu do povstaleckej armády, ako to udáva vo svojom hlásení zo 4. septembra.^[111]

No ak sa aj vojaci nevyhli povstaniu, to neznačilo, že chceli bojovať. Napr. keď 1. septembra prešli z Poľska 2 nemecké osobné autá s 9 vojenskými policajtmi do Oravského Podzámku, časť príslušníkov posádky v pomerne vzdialenom Veľkom Bysterci (dnes súčasť D. Kubína), miesto toho, aby sa hrdinsky postavili na odpor, v panickom strachu útekom cez rieku Oravu hľadeli si zachrániť život v krovinách.^[112] Vyše 1 000 vojakov z D. Kubína, ktorí 11. septembra boli vyslaní proti nemeckým jednotkám na hornú Oravu, cestou ušli domov.^[113] Azda najzreteľnejšie tento vzťah bol viditeľný v stredisku povstania, B. Bystrici. Napr. podľa spomenutého I. Deretića, kým zákopy sa nemali kým obsadiť, v B. Bystrici sa motalo na tisíce ozbrojených ľudí, ktorí nepatrili nijakým jednotkám a ktorí boli väčšinou židovského pôvodu.^[114] Podľa veliteľa práporu nasadeného pri Bielom Potoku (súčasť Ružomberka), D. Kunica, jeho dojem z návštevy „srdca“ povstania 18. septembra, bol veľmi zlý. Kým na fronte chýbali dôstojníci a hlavne odvážni dôstojníci, v B. Bystrici štáby boli o 250 % preplnené. Krčmy, hotely a podobné miesta boli preplnené dôstojníkmi a Židmi. Dôstojníci bojovali o hodnosti a postavenia, civilisti o plné válovy. Lebedilo si tam stovky kšeftárov a darebákov. Stovky ľudí ovešaní samopalmi a s granátmi bojovali o litre – dva vína i silnejšie nápoje a hlavne so ženami. Preplnená B. Bystrica bola horšia ako Sodoma a Gomora.^[115] Aj veliteľ partizánskej roty Š. Krčmárik bol šokovaný z toho, koľko v Banskej Bystrici sa potulovalo a po krčmách sedelo vojakov, dôstojníkov a partizánov, ovešaných rôznymi druhmi zbraní,  kým pri Martine chýbali zbrane a ľudia.^[116]

Takýto stav nebol len v B. Bystrici. Podľa spravodajcu 2. taktickej skupiny D. Viesta aj Brezno bolo stále preplnené ozbrojenými civilmi, no partizáni a vojaci na Telgárte nemali dosť výstroja.^[117] Podľa príslušníka bývalej trnavskej posádky O. Krišáka, po presune na rázcestie Banská Štiavnica- Banská Belá – Vyhne našli v tomto priestore mnoho vojakov vyhýbajúcich sa boju pri tylových jednotkách.^[118] Takýto prístup k povstaniu veliteľ 2. čs. paradesantnej brigády, V. Přikryl, zachytil ako všeobecný jav: mnoho ozbrojených alebo neozbrojených dôstojníkov a vojakov sa povaľovalo v mestách, bavilo sa so ženami, zapĺňalo kaviarne a reštaurácie. Ich vzťah k povstaniu bol odrazom postoja slovenského národa k nemu: „Takmer všade vládla... ľahostajnosť.“ „Záujem a úsilie viesť vojnu... bol v národe veľmi slabý.“^[119] Tento rozšírený nezáujem bojovať sa snažil riešiť 19. septembra náčelník štábu povstaleckej armády J. Nosko donútením – rozkazom, v ktorom uviedol: „mnoho mužstva, či už oblečeného, alebo neoblečeného, sa potuluje a povaľuje po posádkach, dedinách a krčmách, kde popíjajú, zatiaľ čo na frontoch pár jednotlivcov krváca. Zväčša sa vyhovárajú, že sú od partizánov.“ Preto nariadil veliteľom posádok, práporov a odlúčených rôt, aby prehliadli všetky dediny a mestá s cieľom zaradiť do vojenských jednotiek takéto osoby.^[120]

Aj mnohí tí, čo nevyhli povstaniu alebo neostali v tyle, nemysleli a nekonali tak, ako by to bolo v prípade národného povstania. Napr. podľa spomenutého D. Kunica 2. septembra jednotky nasadené pri Štrbe boli tak demoralizované, že splašene utekali bez výstrelu, len čo počuli – Nemci sa valia.^[121] Podľa hlásenia npor. Sýkoru 4. septembra po delostreleckom a leteckom bombardovaní sa mužstvo dvoch práporov pri Martine sa dalo na panický útek.^[122] Podľa situačného hlásenia 12. septembra pri Kraľovanoch po prestrelke sa rozutekala skupina kpt. Gondu. Nasledujúceho dňa sa rozutekala skupina kpt. Lovicha, ktorá bola pri Krivej na Orave.^[123] Náčelník štábu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, V. Chrapko, 21. septembra uviedol: „slovenskí vojaci pri nepatrnom tlaku zahadzujú zbrane, rozutekávajú sa...“^[124] V druhej polovici septembra asi 500 zostávajúcich povstaleckých vojakov na dolnej Orave sa ani nesnažilo zaútočiť na D. Kubín, hoci v ňom bolo len niekoľko nemeckých vojakov. Keď 1. októbra nemecké jednotky na nich pri Párnici zaútočili, bránili sa asi hodinu a potom sa rozpŕchli.^[125] Podľa hlásenia osvetových dôstojníkov zo 6. októbra o jednotke bývalej trnavskej posádky v priestore Hodruša – Sandrik (pri Žarnovici), u veliteľov a mužstva niet oduševnenia, nálada je letargická. Až zo západu mužstvo navštevujú manželky a príbuzní vojakov, ktorí im nosia šaty, bielizeň, a volajú mužov domov, poukazujúc im na tamojší pokoj a slušné zaobchádzanie Nemcov. Mužstvo miesto boja hľadá cestu k ústupu a využije každú príležitosť, aby mohlo utiecť z bojovej línie.^[126] Toho istého dňa popredný povstalecký činiteľ K. Šmidke (pôvodne Schmidke^[127], resp. Schmiedke) – predseda Komunistickej strany Slovenska (KSS), spolupredseda^[128] samozvaného povstaleckého snemu – tzv. Slovenskej národnej rady (SNR) atď., informoval svojho komunistického nadriadeného Dimitrova v Moskve, že slovenská armáda je úplne bojaneschopná a rozutekáva sa pri prvom dotyku s nepriateľom.^[129] V rozkaze veliteľa 3. taktickej skupiny (vtedy nasadenej v údolí Hrona pri Zvolene) plk. P. Kunu z 12. októbra sa uvádza, že s raneným na obväzisko prichádzajú 4 – 5 ďalší vojaci aj vtedy, keď ranený je schopný na obväzisko prísť sám, len aby mali zámienku vzdialiť sa z bojovej línie.^[130] Podľa správy veliteľa brigády plk. V. Přikryla v boji o Močiar (pri B. Štiavnici), 16. októbra „mužstvo, akonáhle padlo niekoľko granátov z mínometu, utieklo alebo rozutekalo sa na všetky strany.“ Nechuť bojovať s nepriateľom na fronte uvádza ako všeobecný jav a jednu z príčin neúspechu povstaleckej armády.^[131] Takisto aj partizáni nie raz sa správali podobne, napr. 22. októbra zástupcovia Hlavného štábu partizánskych oddielov Slánský a Asmolov hlásili, že: „Veľmi slabo pôsobia brigády Voľanského a Bielika, pri nepatrnej zrážke sa rozutekávajú.“^[132]  Aj veliteľ povstaleckej armády, gen. R. Viest, vo svojom poslednom rozkaze  27. októbra za hlavnú príčinu neúspechu povstania uviedol nedostatočnú bojovú morálku mnohých jej príslušníkov.^[133] Podobne sa vyjadril aj veliteľ sovietskej vojenskej misie v povstaní I. Studenskij (vlastným menom Skripka), ktorý vedúcemu oddelenia propagandy a agitácie Ústredného výboru Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny Sliňkovi 8. 3. 1945 uviedol, že základnou príčinou porážky povstaleckej oblasti bola zlá bojová príprava vojakov a veľmi nízky bojový duch slovenských vojakov.^[134]

Vojaci hromadne utekali nielen z bojiska, ale z povstania vôbec. Napr. 30. augusta v Handlovej vojaci dvoch rôt, asi 150 – 200 mužov pochádzajúcich z obcí Malá Lehota, Veľká Lehota, Podhradie, Lihotka a Sebedražie, po objavení sa nemeckých prieskumných lietadiel, ktoré ani nebombardovali, ani nestrieľali, rozutekali sa domov.^[135] V prvom septembrovom týždni po prvom boji pri Partizánskom hromadne utekali domov nielen povstalci z bojiska, ale aj takisto dobrovoľníci v Prievidzi, ktorí sa nezúčastnili boja, po tom, ako prišli do nej prvé dve nákladné autá s ranenými z frontu.^[136] 11. septembra zbehlo vyše 1 000 vojakov, ktorí boli vysielaní z Dolného Kubína na hornú Oravu.^[137] 12. septembra príslušníci práporu kpt. Jobáka nielen takmer bez boja ustúpili z Kraľovian pred oveľa slabším protivníkom, ale časť z nich zbehla domov.^[138] Keď 13. septembra asi 100 nemeckých vojakov zaútočilo na  povstalecké postavenie na Brestovej (medzi Ružomberkom a D. Kubínom), vojaci z práporu kpt. Boríka v počte asi 1 000 mužov sa dalo na bezhlavý útek, zväčša sa rozpŕchli domov a 150 z nich sa nechalo zajať.^[139] Obsadením Kraľovian vojaci na Orave boli odrezaní od hlavného povstaleckého územia. Vtedy veliteľ tamojšej skupiny, mjr. Jamriška, dostal rozkaz, aby s nimi prešiel na Liptov. Na to odvetil: „rozkaz...nemožno vykonať z týchto dôvodov... mužstvo má takú slabú morálku, že nestačí na obranu a nie na prebojovanie sa, mimo toho mužstvo tvoria Oravci, ktorí nepôjdu bojovať mimo Oravu, zvlášť, keď 99% mobilizovaných je už teraz doma.“^[140] Vo svojich spomienkach neskôr uviedol, že na počiatku povstania na Orave bolo 5 000 vojakov, no tí intenzívne odchádzali domov a v polovici septembra ich mal len asi 600 (medzi nimi boli aj neoravčania). Keď začiatkom októbra splnil rozkaz a prešiel krátku vzdialenosť na zvyšok povstaleckého územia, podľa vlastných slov došiel len so 150 vojakmi^[141], podľa iného prameňa len s 50.^[142] 14. októbra A. Ržeckij, náčelník štábu 1. Stalinovej brigády, hlásil  Hlavnému štábu partizánskeho hnutia o situácii v oblasti východného Turca: „Veľmi mnoho vojakov, ktorí sa rozbehli po dedinách, sa preoblieklo do civilu a pod rôznymi zámienkami sa nechcú vrátiť do armády.“^[143] Po krátkom boji s nemeckými vojakmi pri Tisovci a následnom ústupe 21. októbra väčšina vojakov z práporu pod velením kpt. Hrušku sa rozišla do blízkych domovov.^[144] Neodišli tí, ktorí pochádzali zo vzdialenejších miest.  Z 2 500 mužov, ktorí 21. októbra pod velením kpt. J. Staneka začali ustupovať od Telgártu, do Podbrezovej 25. októbra prišlo len 200 – 300, ostatní v noci utiekli do horehronských dedín, odkiaľ pochádzali.^[145] Podobne aj veliteľ úseku v priestore Čertovica – Malužiná, kpt. M. Kučera, ráno 25. alebo 26. októbra zistil, že z pôvodných 2 000 mužov ostala necelá polovica – väčšina z nich utiekla. Ďalšie ráno ostalo už len 500 – 600 vojakov. Nasledujúce ráno sa ich počet zmenšil na 400 – 500. Keď potom umožnil odchod tým, ktorí si to želali, zostalo mu len 200 mužov. Zrejme by mu zostalo ešte menej vojakov, ak by im nebol tvrdil, že o krátky čas do danej oblasti príde sovietska armáda.^[146] Z podskupiny pplk. A. Kordu, ktorá mala dva pešie prápory a delostrelecký oddiel,^[147] čo pravdepodobne bolo nie menej ako 1 000 mužov, 27. októbra na Starých Horách (pri Banskej Bystrici) ostal len jej veliteľ a jeho sluha – všetci jej vojaci sa rozutekali.^[148] Uvedené príklady, samozrejme, nezahŕňajú všetky prípady zbehnutia.

Počet vojakov, ktorí zbehli z povstania ešte pred jeho porážkou, bol aspoň 10 000, aspoň ďalších 3 000 tisíc sa vyhlo povstaniu tým, že zbehli z armády počas presunu svojich jednotiek na povstalecké územie. Je vhodné porovnať to s počtom dezertérov zo Slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu: do leta 1944 ich bolo asi 670,^[149] čiže z povstania zbehlo aspoň 20 krát viac vojakov. Ak sa zváži aj to, že v Sovietskom zväze bolo viac slovenských vojakov ako v povstaní – asi 100 000,^[150] tak pomerná dezercia z povstaleckej armády bola aspoň 30 krát vyššia. Pritom nie všetci, ktorí z povstania chceli zbehnúť, aj tak urobili, lebo často k tomu nemali možnosť. Výrazne vyšší počet zbehnutí bol v prípadoch, ak vojaci mali bližšie k domovu, lebo to bolo ľahšie.^[151] Ak by sa zohľadnilo aj to, že mnoho ľudí sa vyhlo mobilizácii, vydávajúc sa za partizánov, podľa jedného odhadu najmenej 5 000,^[152] tak nezáujem slovenského národa o povstanie je ešte názornejší.

            Nezáujem vojakov bojovať a ich útek z bojiska vedenie povstaleckej armády označovalo za zbabelosť. Rozhodlo sa ich riešiť spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s nadšeným národným povstaním, ale ktorý sa používa vtedy, keď vojaci bojujú z donútenia a o boj neprejavujú záujem: príkazmi zastrelenia vojakov a ich veliteľov v prípade ústupu, opustenia zbrane alebo zdráhania sa bojovať. A to mimoriadne často: 1. septembra, 2. septembra, 13. septembra, 20. septembra, 21. septembra, 24. septembra, 28. septembra, 8. októbra a 13. októbra.^[153] Aspoň 7  vojakov z uvedených dôvodov bolo zastrelených. Na porovnanie možno uviesť, že v Slovenskej armáde nikto nebol popravený za ústup z bojiska, za zbehnutie a z podobných dôvodov.

            Po porážke povstania, keď už nehrozil trest za zbehnutie, povstalecká armáda sa rozutekala. Väčšina odišla domov a len menšia, nepatrná časť sa pridala k partizánom v horách.^[154] Podľa jedného odhadu z povstaleckej armády k partizánom pridalo len 3 800 mužov,^[155] t. j. len asi 10 % spomedzi tých, ktorí unikli zajatiu, nepadli alebo neboli ranení. Pritom mnohí z týchto vojakov sa utiahli do hôr len zo strachu pred Nemcami ^[156], keďže sa nemohli vrátiť do vzdialeného domova.^[157] Napr. z 12. povstaleckého práporu s názvom Kaktus, ktorý mal 4 roty a aspoň 2 čaty a na konci povstania ustupoval po Horehroní, po porážke povstania „zotrvali organicky v ďalšej bojovej činnosti len jednotky v sile 2 čiat. Boli to vojaci najmä zo západného Slovenska, pretože Horehronci sa rozišli domov.“^[158] Podobne aj mnohí partizáni pred koncom povstania alebo po jeho porážke odišli domov. A ešte viac ich by odišlo, ak by sa neobávali nemeckých represálií, ako zastrelenia,^[159] alebo ak by boli bližšie k domu. Napr. v Nálepkovej brigáde, pôsobiacej na strednom Pohroní, ostali hlavne cudzinci a osoby z východného Slovenska.^[160]

Pretože po porážke povstania počet Slovákov v partizánskych oddieloch sa nezvýšil^[161], v horách po porážke povstania nezostala ani štvrtina jeho slovenských účastníkov, pričom pokračovať v boji mala záujem možno nie viac ako desatina jeho slovenských účastníkov.

Podľa stanoviska  Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Československu (HŠPH)^[162],  v jeho rozkaze 8. decembra 1944 väčšina z tých povstalcov, ktorí ostali v horách, neurobili tak preto, aby bojovali: “V mnohých dolinách, horách a lesoch sa nachádza značné množstvo rozptýlených oddielov a skupín partizánov, vojakov a dôstojníkov československej armády. Väčšina z nich neodhodila zbrane, ale ani neprejavuje nijakú činnosť. Jednoducho prečkáva v očakávaní príchodu Červenej (t. j. sovietskej) armády. Druhá ich časť, ktorá sa vyhlasuje za partizánov, drancuje obyvateľstvo.“^[163]

Preto aj mnohí z tých, ktorí sa po porážke povstania utiahli do hôr, nevyznačovali vysokou bojovou morálkou. A tak veliteľ HŠPH A. Asmolov 11. decembra hlásil, že „odpor Slovákov je výnimočne slabý, rozutekávajú sa pri prvých výstreloch.“^[164]

Najviac pred bojom utekali tí, u ktorých by sa to malo najmenej očakávať, vodcovia povstania. Tých, na rozdiel od prevažnej väčšiny vojakov a časti partizánov, nikto do povstania nenútil. Od polovice októbra^[165] nejeden z nich s cennosťami, i ich rodinní príslušníci, sa tlačili na lietadlá odlietajúce do Sovietskeho zväzu, na úkor ťažko ranených účastníkov povstania, ktorých tam odvážali na liečenie.^[166] Hoci SNR vo svojej deklarácii z 1. 9. 1944 volala „celý národ do zbrane a do boja proti našim odvekým nepriateľom,“ prevažná väčšina jej členov to nechcela vztiahnuť aj na seba, ako keby sa necítili byť súčasťou národa. Asi jediný boj, ktorého boli ochotní osobne sa zúčastniť, bolo politikárčenie o podiele na moci v povstaleckej SNR^[167]

Z jej najvyššieho orgánu, predsedníctva, bojovať so zbraňou v ruke nešiel nikto. Jeden z jej predsedov, K. Šmidke, sa skrýval najmä v Bratislave^[168], jej druhý predseda, V. Šrobár, odletel do Sovietskeho zväzu. Z členov predsedníctva D. Ertl sa skryl v Donovaloch^[169], J. Lettrich pri Štiavniku,^[170] G. Husák v Žemberovciach,^[171] J. Styk v Liptove.^[172] (L. Novomeského a J. Ursínyho SNR 7. októbra vyslala ako svojich zástupcov k Benešovi do Londýna). Z celkových 50 členov SNR len u 11 v oficiálnej publikácii bola zmienka, že po porážke povstania sa stali partizánmi.^[173] Aj tento údaj nie je pravdivý. Aj niektorí z nich  sa tiež skrývali, napr. Blažovský sa skrýval pod cudzím menom v Korytnici^[174], Čulen s partizánmi len odišiel do lesa a potom sa skrýval v bunkri v pri Čiernom Balogu^[175] a podobne asi konali aj niektorí ďalší z tohto zoznamu. Je pozoruhodné, že o nikom z týchto členov SNR sa neuvádza, že bol zranený alebo padol ako partizán.

Nezáujem slovenského národa o povstanie mal mnohé dôvody. Značný počet vojakov sa chcel vrátiť domov k rodinám,^[176] v niektorých prípadoch pre chaos v povstaní,^[177] roľníci chceli dokončiť poľné práce, ktoré sa nedali odložiť.^[178]  Mnohí vojaci odišli z povstania pre odmietavý postoj k nemu prezidenta Tisu^[179] a možno väčšina z nich by bola ochotná tak urobiť, keby vedeli, že Tiso nebol zatknutý Nemcami.^[180] Veľký dopad mal nielen Tisov prejav proti povstaniu v rozhlase 30. augusta, ale aj podobné prejavy ministra obrany F. Čatloša a veliteľa východoslovenskej armády A. Malára. Podľa slov žalobcu v Tisovom procese A. Rašlu tieto prejavy znamenali azda viac ako 4 nemecké divízie.^[181] Podľa slov znalca v tomto procese v dôsledku Tisovho a Malárovho prejavu sa masy obyvateľstva stavali k povstaniu negatívne.^[182]

Časť vojakov sa snažila odísť domov aj pre ich ľudácke presvedčenie.^[183] Totiž organizátori povstania sa snažili nielen ukončiť vplyv Nemecka, ale aj natrvalo odstrániť ich hlavného politického protivníka- Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS)^[184] a násilne sa zmocniť politickej moci na Slovensku. Bol to protidemokratický zámer, keďže HSĽS bola najsilnejšou slovenskou politickou stranou a ako verejne priznali aj niektorí povstaleckí činitelia počas povstania na povstaleckom území, vo voľbách do slovenského snemu v r. 1938, aj keby sa ich zúčastnilo viac strán, aj tak by ich HSĽS získala absolútnu väčšinu hlasov.^[185] Pre časť z nich to bol ich hlavný cieľ v povstaní. Preto vedeniu KSS a SNR veľmi záležalo na tom, aby povstanie zasiahlo i hlavné mesto Bratislavu, aby odstránili ľudácky režim, hoci z vojenského hľadiska to nemalo veľký význam, lebo sami nerátali s tým, že v nej udržia viac ako niekoľko dní.^[186] Snaha dostať sa utajeným násilným prevratom k moci sa označuje ako puč.^[187] Tento zámer sa im nepodaril a tak HSĽS mohli zakázať len na povstaleckom území,^[188] pričom nejeden jej funkcionár bol prenasledovaný, uväznený alebo zavraždený.

Aj pre snahu organizátorov povstania zničiť vlastný štát a obnoviť Česko – Slovensko,^[189] hoci väčšina Slovákov si priala slovenský štát,^[190] vojaci z povstania odchádzali, pokiaľ sa o tom dozvedeli.^[191]

Mnohým partizánom vydržala bojachtivosť len do prvého boja, po ktorom odišli domov.^[192] Ešte  viac odchádzali z partizánskych jednotiek po nečakanom páde Banskej Bystrice,^[193] pre zhoršenie počasia a zásobovania^[194] atď.

V oficiálnom výklade povstania sa za príčinu jeho neúspechu uvádzala nemecká presila. Tá však nejestvovala, ani v počte vojakov, ani v zbraniach.

Po 5. septembri na Slovensku malo byť okolo 65 000 povstalcov, pričom niekoľko tisíc partizánov sa nachádzalo mimo povstaleckého územia. Nemeckých vojakov 12. septembra na Slovensku bolo 22 000, z ktorých 6 000 bolo na východnom Slovensku a len 10 000 bolo nasadených proti povstaniu.^[195] 18. októbra počet nemeckých vojakov nasadených proti povstaniu vzrástol na 27 000.^[196] No i podľa gen. Viesta aj ku koncu povstania povstalecké vojsko malo početnú prevahu.^[197]

Čo sa týka počtu zbraní, v rozsiahlej oficiálnej literatúre sa niekoľko desaťročí o údajnej nemeckej prevahe neuviedli konkrétne údaje. Čo sa týka letectva, do 17. septembra mali prevahu Nemci, no potom výraznú prevahu mali povstalci a preto povstalecké letectvo celkove uskutočnilo dvakrát viac bojových, operačných letov ako nemecké letectvo.^[198] Čo sa týka ostatných zbraní, začiatkom októbra nemecké jednotky mali 33 diel, 9 protitankových diel, 24 mínometov, 48 tankov a samohybných diel, kým povstalecké jednotky mali 35 – 42 delostreleckých batérií (batéria mala obvykle 3 delá), 10 protitankových diel, 10 – 40 mínometov a 14 – 30 tankov.^[199] Nemeckí vojaci mali lepšie delá a najmä tanky ako povstalci, no prednosti tankov v lesnatom a hornatom území Slovenska sa nemohli plne využiť.

Na neúspech povstania mali vplyv aj mocenské snahy komunistov, ktorí ich nadraďovali pred účelným využitím zbraní a ľudí, pretože v prvom rade im išlo vytvorenie podmienok na uchopenie moci a nie o úspech povstania. Preto Golianovi a Viestovi nedovolili podriadenie partizánov armáde pred povstaním i počas neho a to ani len po operatívnej stránke. To viedlo k nedostatočnej spolupráci oboch ozbrojených zložiek, napr. partizáni neobsadili dohodnuté úseky, cez ktoré potom prenikali nemecké jednotky. Bolo to preto, lebo v partizánskych jednotkách komunisti mali rozhodujúci vplyv a považovali ich za svoju armádu, kým v povstaleckej armáde mali slabý vplyv.^[200]  Už ich existenciou komunisti mohli vytvárať politický nátlak a preto Golian nepodporil pôvodné Šrobárovo politické vedenie povstania, Husákom označených za pučistov a súhlasil s tým, aby ho predstavovala SNR.^[201] Pomocou ich nátlaku komunisti v SNR presadili všetko, čo chceli.^[202]

Partizáni oslabovali povstanie aj svojimi výčinmi, lebo nimi odpudzovali obyvateľov Slovenska od jeho podpory.^[203] Napr. náčelník štábu 1. Štefánikovej brigády, V. Chrapko, 17. septembra hlásil náčelníkovi Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia T. Strokačovi o Jegorovovi, veliteľovi 1. Stalinovej brigády^[204] : „Golian mi vyhlásil, že Jegorov nie je veliteľ brigády, ale terorista a lupič. Jegorov sa domnieva, že on jediný bojuje, obviňujúc ostatných veliteľov brigád z opilstva a amorálnosti.“^[205] Podľa hlásenia D. Slávika Spravodajskému odboru Predsedníctva SNR 23. septembra : „sú...sťažnosti na neporiadky a nedisciplinovanosť partizánskych oddielov tu usídlených a patriacich k skupine kapitána Jegorova. Tieto nedostatky sa prejavujú jednak v opilstve a s tým spojenými výtržnosťami...partizáni... rekvirujú všetko, čo vidia, často dosť bezúčelne a so zrekvirovaným nehospodárne zaobchádzajú...“.^[206] 26. septembra Bovkun, náčelník štábu partizánskeho hnutia pri spravodajskom oddelení 1. a 4. Ukrajinského frontu^[207],  prosil Strokača zakročiť proti partizánom zväzku Stalin pod velením Šukajeva. Uviedol, že „pokračujú v drancovaní, zavádzajú daň v potravinách a v peniazoch. Hrozia zbraňou. Obyvateľstvo sa sťažuje, rozhorčuje.“^[208] Sťažnosť na príslušníkov Jegorovovej skupiny, ktorá patrila k najpočetnejším partizánskym jednotkám v povstaní, opakovane poslal 27. septembra Chrapko a jeho veliteľ Veličko Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia: „ jeho bojovníci a velitelia...Lúpia obyvateľstvo, vyvolávajúc rozhorčenie ľudu...“.^[209] Podľa Úradného záznamu o zbojstvách a rabovaní slovenských partizánov v obciach Lutila a Sv. Kríž nad Hronom, spísanom 2. 10. 1944 na Voj. polit. oddelení v Banskej Bystrici, po evakuácii Žiaru n. Hronom: 28. septembra vnikla do neho „partizánska banda, ktorá vyrabovala a zničila civilnému obyvateľstvu celý majetok... Ľud tejto obce rebeluje a nadáva na dnešné zákony...“^[210] Prednosta spravodajského oddelenie Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku, A. Rašla, 10. 10. 1944 uvádzal: „V Necpaloch...Skleslá bojová nálada, čiastočne pre nedisciplinovanosť partizánov. Partizáni odopierajú (správne asi má byť odoberajú) civilným osobám rôzne veci buď bez odmeny alebo za odmenu neprimeranú.“  V hlásení z 12. októbra napísal: „Sú sťažnosti na dôstojníkov 6. oddielu skupiny Makarov a to: npor. Taratinova a npor. Hajdena, ktorí svojim chovaním a nemiernym pitím a nemorálnymi výčinmi znižujú morálku a bojovú zdatnosť celej skupiny.“ V hlásení zo 14. októbra konštatoval: „Tam, kde boli pridelené ošetrovateľky, veľmi klesol bojový elán, lebo velitelia part. skupín venujú sa väčšinou ženám a pijatike, kým o boj a disciplínu mužstva sa nie veľmi starajú.“ V hlásení z 19. októbra poukázal na to, že : „Partizánska skupina Jegorova, akonáhle prišla do Blatnickej doliny, chodila údajne na rabovačku. Vyrabovala potravné družstvo (zobrali tovar i peniaze za 20 000 Ks, poštu (vzali peniaze), obecnú pokladnicu 10 000 Ks, senátora Duchaja (bielizeň, kravy, ovce- všetko).  Duchaj išiel do Turč. Sv. Martina žiadať nemeckú ochranu. Nemci prišli a vyzvali občanov, že ak budú podporovať partizánov, či už dobrovoľne alebo násilne, vypália im celú dedinu.“ V hlásení z 21. októbra uviedol: „V obci Valča žiadali občania Jozef Suroviak, Jozef Klocháň, Pavol Štrbár nemecké velenie, aby udelilo do obce niekoľkých nemeckých vojakov na ochranu obce pred partizánmi. Pridelené nemecké mužstvo v počte 25 členov uvedení občania sami doviezli, ubytovali po jednotlivých domoch a zaviazali sa, že ich budú sami stravovať.“^[211] G. Husák, ktorý počas povstania bol členom predsedníctva SNR, v správe o povstaní, ktorú napísal 5. 2. 1945 pre moskovské vedenie Komunistickej strany Československa, väčšinu partizánov označil za neseriózne elementy a uviedol, že ich tábory boli často brlohmi ožranstva a prostitúcie. Boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom nevystrelili ani raz, zato denne terorizovali domáce obyvateľstvo. Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Obce si oddýchli, keď partizáni od nich odišli.^[212]

Ešte horšie ako spomenuté správanie boli početné vraždy, ktorých sa dopustili povstalci, takmer výlučne partizáni, neraz veľmi surovým spôsobom. Bolo prejavom obrovského mravného úpadku časti odbojárov. Na rozdiel od nich predstavitelia 1. Slovenskej republiky nikoho nepopravili z politických dôvodov, ba ani za podporu partizánov, hoci Nemecko na to naliehalo.^[213] Takéto rozsiahle vraždenie Slovensko nezažilo stáročia pred povstaním. Patrí k najtemnejším stránkam jeho dejín. 

---

Poznámky:

^[1] Plevza, Viliam: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava 1984, s. 484 – 485.

^[2] Plevza V., citované dielo, 5. zv., s. 492.

^[3] Gebhart, Jan- Šimovček, Ján: Partizáni v Československu. Bratislava 1984, s. 377.

^[4] Niektoré pramene uvádzajú značný rozdiel medzi celkovým počtom povstaleckého vojska a počtom tých povstaleckých vojakov, ktorí aj bojovali. Napr. podľa povstaleckého činiteľa zo Sovietskeho zväzu, A. Asmolova, z 56 000 povstaleckých vojakov na fronte ich bolo len 12 – 15 000: Central`nyj deržavnyj archiv hromads`kych ob`jednaň Ukrajiny (ďalej CDAHOU), fond (ďalej f.) 166, inventár (ďalej i.) 3, inventárna jednotka (ďalej i. j.) 78. Podľa F. Uhlířa, poradcu vládneho delegáta londýnskej vlády F. Němca na povstaleckom území, zo 45 000 povstaleckých vojakov bolo 15 000 bojovníkov – Vartíková, Marta: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 3. zväzok. Bratislava 1984, s. 550.

     Takisto nie každý príslušník partizánskych jednotiek, najmä na začiatku povstania, aj bojoval. Napr. podľa hlásenia radistu Partizánskej brigády Jána Nálepku (ďalej Nálepkova brigáda) N. Fomina z 12. 9. 1944 svojmu nadriadenému orgánu, Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia „väčšina partizánov nič nerobí“ – CDAHOU, f. 62, i. 1, i. j. 1536; podľa jedného z veliteľov vo zväzku Ján Žižka, S. Bachnára: „V počte živených nás bolo mnoho, ale do boja už nastupovalo menej.“ – Archív Múzea Slovenského národného povstania (ďalej A MSNP), Zbierka XII (ďalej Z XII), S 375/93; podľa bývalého príslušníka oddielu Za vlasť P. Hrivíka, skutočných partizánov v tomto oddieli bolo len 30 %, ostatní len drancovali, zbíjali, znásilňovali a opíjali sa: Škarpichová, Alžbeta: Kto prežil – mlčal. In: Práca, 8. 9. 1991.

^[5] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 429.  

^[6] Slovenský národný archív (ďalej SNA),  f. 209, škatuľa (ďalej š.) 757; Archiv bezpečnostných složek (ďalej ABS), f. S/2, š. 4 – 4; Štátny archív (ďalej ŠA) v Bratislave, f. Štátne zastupiteľstvo (ďalej ŠZ) v Bratislave, č. 4778/1944; Príspevky k dejinám Slovenského národného povstania v Turci. Turčiansky Svätý Martin 1947, s. 109.

^[7] Vojenský historický archív (ďalej VHA), zbierka Československá armáda v SNP 1944 (ďalej ČSA SNP), š. 1

^[8] ABS, f. S/2, š. 4; ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 571/1945.

^[9] Plevza ,V., c. d., s. 384.

^[10] Lipscher, Ladislav: Židia v slovenskom štáte 1939 – 1945. Banská Bystrica 1992, s. 206.

^[11] Gebhart, J.– Šimovček, J, c. d., s. 378.

^[12] Takáč, Ladislav: SNP v pamäti národa. Bratislava 1994, s. 322.

^[13] Pollák, Pavel: Naše vzťahy s novým Nemeckom: Kde začať? In: Práca, 20. 10. 1990.

^[14] VHA, Zbierka partizánske hnutie (ďalej ZPH), i. j. 217.

^[15] Gebhart, J.- Šimovček, J., c. d., s. 517.

^[16] Okrem spomenutých príslušníkov rôznych národov, medzi partizánmi podľa dobových svedectiev bolo aj nemálo Cigánov, ktorých počet sa nezisťoval.

^[17] Názov tejto partizánskej jednotky sa udáva v rôznych podobách. Podobne je to aj s názvami niektorých ďalších partizánskych jednotiek. Následne sa používa označenie 2. Štefánikova brigáda.

^[18] A MSNP, Z XII, S 117/79.

^[19] Odhad na základe údajov o vzraste počtu príslušníkov partizánskych jednotiek na východnom Slovensku: Plevza, V., 5. zv., c. d., s. 18, 62, 66, 225, 258, 294, 415, 513, 516, 603, 623. Iné pramene v niektorých prípadoch udávajú iné početné stavy.

^[20] Suško, Ladislav: Die Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945. Dokumente. Buch 2. Slovensko v jeseni 1944. Bratislava 2008, s. 48, 59.

^[21] Oddiel bol základnou organizačnou a bojovou jednotkou partizánskeho hnutia. Pôsobil samostatne alebo v rámci vyššieho partizánskeho útvaru. Spravidla mal niekoľko desiatok členov, no mohol mať aj niekoľko sto príslušníkov. V niektorých prípadoch partizánske jednotky vo svojej organizačnej schéme používali vojenskú terminológiu: rota, prápor, pluk.

^[22] Husák, Gustáv: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1964, s. 330; A MSNP, Z XII, S 9/70.

^[23] A MSNP, Z XII, S 24/66.

^[24] Komisár bol zástupcom veliteľa partizánskej jednotky pre politickú oblasť. Jeho úlohou bolo presadzovať líniu komunistickej strany, kontrolovať ideologický stav mužstva, jeho spoľahlivosť atď.

^[25] Brigáda bola vyššia organizačná a bojová jednotka partizánskeho hnutia ako oddiel. Mohla pôsobiť samostatne alebo v rámci zväzku.

^[26] A MSNP, Z XII, S 9/70.

^[27] Od 10. 9. 1944 sa povstalecká armáda členila na 6 taktických skupín.

^[28] VHA, Zbierka spomienkových prác (ďalej ZSP), ŠZX – 263.

^[29] AM SNP, Z XII, S 10/91.

^[30] VHA, zbierka Oddelenie vojenských dejín Slovenska (ďalej OVDS), š. 5.

^[31] VHA, ČSA SNP, š. 1.

^[32] A MSNP, Z XII, S 42/81.

^[33] ŠA v Bratislave, f. ŠZ, č. 212/1945 a 1029/1945.

^[34] Partizánsky zväzok bol najvyšší organizačný a bojový útvar partizánskeho hnutia. Obvykle mal nad 1 000 príslušníkov.

^[35] VHA, ZPH, i. j. 192.

^[36] VHA, ZSP, ŠZX – 311 a ŠZX –  460. Podľa spomienok príslušníka tejto brigády J. Gregu z 2 500- 3 000 príslušníkov ostalo 1 500, teda odišlo 1 000- 1 500 osôb. No podľa vedenia tejto brigády, k 5. septembru ona mala početný stav len 1 170 osôb, naviac 10. septembra časť príslušníkov brigády nebola v Kováčovej a k 11. septembru v brigáde bolo 770 partizánov – Vimmer, Pavel: Partizáni Sečanského. Bratislava 2016, s. 198; t. j. odišlo z nej asi 400 jej členov.

^[37] Prečan, Viliam: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko. Bratislava 1971, s. 247.

^[38] A MSNP, Z XII, S 108/67.

^[39] Vnuk, František: Neuveriteľné sprisahanie. Trenčín 1993, s. 18, 21 – 22; Mikula, Ján: „Povstanie“ s legendou. Trenčín, s. 20; Moskalenko K. S.: Na juhozápadnom smere 1943 – 1945, 2. diel. Bratislava 1983, s. 293.

^[40] Povstaleckí generáli. Vydalo Vydavateľstvo Osveta, š. p., Martin, s. 6, 27.

^[41] Dobríková, Marta – Korček, Ján – Šimunič, Pavol – Štefanský, Václav – Vimmer, Pavel: Zabudnutí velitelia. Bratislava, s. 18, 29, 48, 57, 66.

^[42] Lacko, Martin: Obraz ZSSR a jeho metamorfózy v slovenskej (československej) armáde 1941 – 1945. In Peter Šoltés: V tieni červenej hviezdy. Bratislava 2007, s. 35.

^[43] Kalesný, František:  Dies ater XXIX. Mensis augusti 1944. In: Bielik. Peter – Mulík, Peter: Dies ater – Nešťastný deň 29. august 1944. Bratislava 1994, 2. vydanie, s. 123, 131, 134, 142; Smolec, Ján: (Ne)zazubadlený reportér. Bratislava 2006, s. 170; Mikula, J., c. d.,  s. 22; Rekem, J.: Trenčianska väznica. Trenčín 1997, s. 19; Jurík, Rudolf: Rozprávanie o dejinách mestečka Nováky. Prievidza 2006, s. 126; Pred súdom národa, 4. diel. Bratislava 1947, s. 234; Prečan, Vilém: Slovenské národné povstanie- Dokumenty. Bratislava 1965, s. 1107; Vilém Prečan, Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 464; Slovenská politika, 30. 9. 1944; Jednota, 7. 9. 1994; Chlupis, Robo: Najprv povstalci, potom gardisti. In: Svedectvo č. 8/1997; Stredňan, Jožo (Vicen, Jozef): Históriu a politiku musíme chápať v celom komplexe. In: Svedectvo č. 11/1997; ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 137/1945, 404/1945; 514/1945, 571/45; 708/1945; ABS, f. 215, š. 34 – 6; list Ladislava Hanzela z 21. 9. 1995 vo vlastníctve autora; list Michala Šuleka z 20. 7. 1997 vo vlastníctve autora.

^[44] Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 131; Jurík, R., c. d., s. 126; Archív Ústavu pamäti národa (ďalej A ÚPN), f. A 24, i. j. 63; ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 514/1945. ŠA v Bratislave, f. ŠZ, i. j. 5083/1944.

^[45] ŠA v Bratislave, f. ŠZ, i. j. 5023/1944; VHA, f. MNO – dôverné, š. 440, i. j. 244.

^[46] A ÚPN, f. A 24, i. j. 63.

^[47] Napr. veliteľ roty 2. Štefánikovej brigády, Ján Ziman, uviedol, že bojovali za prezidenta Tisa a slovenský štát- Bárta, Juraj: Za koho bojoval? In Bojovník, 26. 9. 1992, s. 5.

^[48] A ÚPN, f. A 24, i. j. 63; Alexander Mach: Pred rozsudkom. 2017, s. 342; Podľa spomienok bývalého vojaka ružomberskej posádky Jozefa Hanzela povstanie v nej 27. 8. 1944 sa začalo takto: „Hneď na to prišlo do kasárne civilné osobné auto s troma mužmi, jeden z nich vyliezol na strechu auta a oslovil vojakov, ktorí sa tam medzitým zhromaždili ponajviac zo zvedavosti. Bolo povedané asi toto: Nemci chcú násilím obsadiť Slovensko, našu vládu, vrátane prezidenta Dr. Tisu odvliekli do zajatia do Nemecka. Tak a bolo to. To si nedáme. Takto sa to začalo. Pochopiteľne, že to našlo odozvu medzi vojakmi. Keby boli rovno povedali,  že ich cieľom je likvidácia slovenského štátu a obnovenie československej republiky, neboli by pochodili.“ – list  z 21. 10. 1995 vo vlastníctve autora.

     V ten deň veliteľ tamojšej posádky Miloš Vesel ju ako prvú na Slovensku zapojil do povstania. Obsadenie Ružomberka povstalcami, v ktorom sa vyrábali súčasti diel pre Nemecko, bol asi rozhodujúci podnet pre neho, aby () zasiahlo proti odboju na Slovensku vojenskou mocou. Na to reagovala skupina pučistov v Banskej Bystrici podnietením vojenského vystúpenia na značnej časti Slovenska.

^[49] ŠA v Bratislave, f. ŠZ, i. j. 5083/1944; Napr. R. Kolník, jeden z organizátor povstania v Zemianskych Kostoľanoch a veliteľ roty v povstaní sa dozvedel, že jedným z cieľov povstania je obnova Česko – Slovenska asi dva týždne po začatí povstania. To, že bolo namierené aj proti slovenskej vláde sa dozvedel až po porážke povstania – rozhovor R. Kolníka s autorom.

^[50] Za vojenské revolučné vedenie sa označilo niekoľko organizátorov povstania z radov dôstojníkov.

^[51] Laciak, Ondrej: Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. Bratislava 1961, s. 24, 25, 37, 115 – 116

^[52] VHA, ČSA SNP, š. 11, i. j. 23/1.

^[53] Napr. Tiso skončil svoje politické pôsobenie ako nemajetný: SNA, f. Národný súd (ďalej NS), Tnľud 6/46, š. 51; Minister Medrický o túto funkciu nemal záujem, v súkromnom sektore by zarobil viac. Vo svojej obhajobnej reči uviedol: „Moja činnosť usmerňovania výroby a obchodu zasahovala do osudu státisícov robotníckych rodín, státisícov roľníckych krbov, ako i desaťtisícov živnostníkov a obchodníkov. Týmto vrstvám som slúžil a ďaleko, veľmi ďaleko bol odo mňa akýkoľvek egoistický cieľ, a preto moja rodina nemá fabriky, ani veľkostatku, ani bankové vklady, ba ani vlastného domčeka, ale nemá – slávny národný súd – ani otca doma – ktorý by sa o ňu staral!“ – Medrický, Gejza: V práci za povznesenie národa. Varín 2017, s. 79, 286; Minister dopravy a verejných prác J. Stano rozhodoval o použití 4 miliárd korún a pritom neprijal ani najmenší dar – SNA, f. NS, š. 40; minister financií Š. Pružinský odmietol zníženie dane zo svojho majetku, lebo by to poškodilo štát – Trstenský, Viktor: Slúžme človeku celému. In: Kultúra, 12. 12. 2001, s. 15; ministri G. Medrický, J. Sivák a J. Stano počas neformálnych stretnutí medzi sebou debatovali, ako zlepšiť postavenie obyčajných ľudí – Žák, Štefan: Ako som ich vnímal. In: Svedectvo č. 3/2002 .

^[54] Napr. podľa spomienok bývalého prezidenta Slovenska M. Kováča: „Život na dedine sa viditeľne hospodársky povzniesol, ľudia sa mali lepšie ako pred rokom 1939. V našej rodine sa to prejavilo na oblečení a obutí a vždy boli aj nejaké korunky navyše z predaja poľnohospodárskych produktov.“ – Kováč, Michal: Pamäti. Dunajská Lužná 2010, s. 14; Podľa správy vedenia Komunistickej strany Slovenska moskovskému vedeniu Komunistickej strany Česko – Slovenska zo 7. 7. 1944: „Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti tým územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru...o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči. Slovenskí koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou.“ – Vartíková, M., c. d., s. 338; Podľa výpovede odbojára, člena SNR V. Paulínyho: „Potravinová a zásobovacia situácia na Slovensku bola podľa môjho názoru v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami vynikajúca. Nebola tu žiadna núdza, ani nedostatok tovaru.“- VHA, OVDS, š. 5; Podľa spomenutého českého politika F. Uhlířa v povstaleckej B. Bystrici „Ulice boli plné pekne oblečených, dobre živených...ľudí. Obchody boli plné tovaru všetkého druhu“- Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 891; Český letec T. Sedláček situáciu v B. Bystrici hodnotil podobne: „ Veľmi nás prekvapilo, že na Slovensku v piaty rok vojny bolo všetko k dostaniu – mäso, cukor, benzín...Bolo to divné, vedeli sme, ako to vyzerá v Anglicku a inde...a tu to na nás pôsobilo až neuveriteľne.“ – Sedláček, Tomáš – Plachý, Jiří: Vydržet! Paměti generála Tomáše Sedláčka. Praha 2008, s. 101 – 102; jeden z popredných nemeckých činiteľov, H. Himmler pri ceste do Bratislavy v septembri 1944 sa hneď pozastavil nad príliš bohatými stánkami s ovocím a zeleninou a nad celou hojnosťou trhu. Je tu vraj ako v rozprávkovej krajine – Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 1092, tiež SNA, f. NS, š. 122, i. j. 88 a š. 124, i. j. 89; Medrický, Gejza: Minister spomína. Bratislava 1993, s. 32- 33, 74, 83, 95- 96, 111, 138, 145; 14 – 150, 263 – 269, 276 – 279 atď.; Proces s dr. J. Tisom,  Bratislava 1990, s. 76; Balko, Ján: Desať rokov v slovenskej politike. Prešov 2005, s. 161; Kultúra č. 25 – 26/2001; Svedectvo č. 3/2002; Slovenské národné noviny č. 10/1999; ABS, f. 215, š. 37 – 6; A MSNP, Z XII, S 92/87, s. 51; SNA, f. 209, š. 772. V r. 1939 – 1943 sa maloobchodné ceny potravín zvýšili o 94 % veľkoobchodné ceny priemyselných výrobkov o 98 %, no mzdy sa zvýšili o 130 %, naviac sa zaviedli rôzne sociálne opatrenia, napr. vianočné príplatky robotníkom, detské prídavky atď. Priemerné denné zárobky robotníkov v r. 139 boli 14, 17 Ks, v r. 1943 32, 61 Ks – Medrický, G. : V práci za povznesenie národa, s. 134 – 141; od r. 1939 do r. 1941 stúpol národný dôchodok- súčet spotreby, úspor a nákladov na štát z 10, 9 mld. korún na 16, 3 mld. korún, v stálych cenách to predstavovalo 12, 1 mld. korún. V prepočte na jedného obyvateľa v stálych cenách stúpol zo 4 057 slovenských korún na 4 504 Ks, t. j. reálne o 11% – Krajčovič, Vojtech: Národný dôchodok Slovenska. Bratislava 1944, s. 167, 169, 170.

^[55] Kováčik, Ľudovít: Slovensko v sieti nemeckého finančného kapitálu. Bratislava 1955, s. 141.

^[56] Valach, Ján a kolektív: Okradli nás. Prešov 1997, s. 11.

^[57] SNA, f. NS, š. 128, i. j. 92, Tnľud 57/46.

^[58] Ďurica, Milan S.: 464, 465; Balko, J.: Desať rokov v slovenskej politike, s. 142 – 143; Baka, Igor – Tulkisová, Jana: Vstup Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR v dokumentoch Nemeckej proveniencie. In: Historický časopis č. 3/2010, s. 542.

^[59] Medrický G.: V práci na povznesenie národa, s. 281

^[60] SNA, f. NS, š. 35 a š. 46; Vartíková, M., c. d., s. 338. Kvôli úplnosti treba uviesť, že Slovensko dovážalo z Nemecka viaceré potrebné suroviny, ktoré samotné Nemecko potrebovalo a ktoré by Slovensko inde v potrebnom množstve asi nezohnalo. Bez nich by mohlo utrpieť ešte väčšie škody, ako pri platobnom styku. Išlo hlavne o uhlie.

^[61] SNA, f. NS, š. 35, i. j. 56 a š. 128, i. j. 92.

^[62] Medrický, G.: V práci na povznesenie národa, s. 233, 257. Na druhej strane jeho život ohrozoval aj samozvaný prezident Beneš. Po obnovení Česko – Slovenska bol odsúdený na 7 rokov väzenia a prenasledovaná celá jeho rodina – c. d., s. 238, 263 – 264.

^[63] SNA, f. NS, Tnľud 6/46, š. 51, i. j. 71.

^[64] Medrický, G., Minister spomína, s. 79 – 80; Mach, Alexander: Z ďalekých ciest, 2. vydanie. Martin 2009, s. 300.

^[65] SNA, f. NS, š. 35, i. j. 56; š. 35, i. j. 57; š. 51, i. j. 71;š. 128, i. j. 92; Medrický, G., Minister spomína, s. 92 – 93, 96; Ďurica, Milan S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava 2013, s. 465. A už v marci 1939 Maďarsko zaútočilo na územie pri východnej hranici Slovenska, obsadilo ho a pripojilo ho k Maďarsku. Krátko predtým Maďarsko zaútočilo na Karpatskú Ukrajinu, ktorej predstavitelia tiež vyhlásili samostatnosť, obsadilo ju a pripojilo k Maďarsku. V r. 1940 Maďarsko pripojilo k svojmu územiu časť Rumunska, v r. 1941 časť Juhoslávie.

^[66] SNA, f. NS, š. 122, i. j. 88.

^[67] Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 153 – 154, 200; Král, Václav: Osvobození Československa. Praha 1975, s. 94; VHA, Zbierka Rádiogramy, š. 1.

^[68] Pred súdom národa, 4. diel, Bratislava 1947, s. 233 – 234; Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 1136; Pamäti generála Jozefa Turanca. Turany 2012, s. 310.

^[69] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 343.

^[70] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 346; Medrický, G., Minister spomína, s. 239.

^[71] Pamäti generála Jozefa Turanca, s. 309; Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 1146.

^[72] SNA, f. NS, š. 52, výpoveď bývalého nemeckého vyslanca na Slovensku, H. E. Ludina a š. 122, i. j. 88.

^[73] Medrický, G., Minister spomína, s. 239.

^[74] Prečan V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 179, 182.

^[75] Medrický, G.: Minister spomína, s. 283 – 293, 305 – 306; Vilém Prečan: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 337 – 339.

^[76] § 1 zák. č. 320/1940, § 311 zák. č. 300/2005.

^[77] SNA, f. 209, š. 757 – 6; ŠA v Bytči, f. Trenčianska župa – prezídium, š. 57.

^[78] VHA, Zbierka kroník obcí a spomienok z obdobia protifašistického odboja 1939 – 1945 (ďalej KOS), i. j. 207/1; tiež Porubský, Július: Spomienky na povstanie. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 106.

^[79] Lacko, Martin: Z novembrového prevratu vyšli víťazne komunisti. In Pamäť národa č. 4/2013, s. 90.

^[80] ABS, f. S/2, š. 4.

^[81] Klimko, Michal: Denník z čias SNP (2). In: Svedectvo č. 9/1993.

^[82] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 264; Komai, Ľudovít: Povstanie v Ružomberku. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 106 – 107; Mikula, J., c. d., s. 22; ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, i. j. 708/1945.

^[83] SNA, f. 209, š. 757 a Z, š. 15; VHA, ZSP, ŠZX – 238; VHA, KOS, i. j. 207/I; Janík, Mário – Jesenský, Miloš – Matula, Pavol – Paštrnák, Ladislav – Turóci, Martin: Kysuce 1938 – 1945,  2015, s. 84; Jurík, J., c. d., s. 127.

^[84] Lacko, Martin – Sabo, Ján: Žandár troch režimov. Slovakia 2011, s. 130.

^[85] Koso, Vladimír: Spomienky na povstanie. In: Bielik, P – Mulík, P., c. d., s. 95.

^[86] Jednota, 7. 9. 1994; tiež J. Mikula, c. d., s. 22.

^[87] SNA, f. 209, š. 752.

^[88] VHA, ZSP, ŠZX – 135.

^[89] Albert, Vincent: Spomienky na povstanie. In: Bielik, P.- Mulík, P., c. d., s. 134

^[90] SNA, Z, š. 16; Čaplovič, Vladimír – Keliar, Ľudovít: Rozpomienky na Slovenské národné povstanie na Orave. Dolný Kubín 1946, s. 38.

^[91] Lacko, M. – Sabo, J., c. d., s. 131.

^[92] Gebhard, J. – Šimovček, J., c. d., s. 378.

^[93] Margetin, Štefan: V boji za slobodu. Dubnica nad Váhom 1969, s. 25, 39.

^[94] Margetin, Štefan: Dubnickí partizáni v Slovenskom národnom povstaní. Trenčín 1977, s. 7, 8.

^[95] Murárska, Zdena: Škodove závody v Dubnici nad Váhom v rokoch 1938 – 1945. In: Vojenská história č. 4/2013.

^[96] A MSNP, XII, S 38/89; Margetin, Š.: V boji za slobodu, s. 41. Okrem nich asi 190 Francúzov odišlo k partizánom po porážke povstania, vo februári 1945.

^[97] A MSNP, Z XII, S 84/87.

^[98] Murárska, Zdena: Škodove závody v Dubnici nad Váhom v rokoch 1938 – 1945. In: Vojenská história č. 4/2013.

^[99] Janas, Karol: Považské strojárne. Žilina 2009, s. 53.

^[100] VHA, ZSP, ŠZX – 644.

^[101] ŠA v Bytči, f. Považské strojárne, n. p. Považská Bystrica, š. 18. Medzi tými, ktorí sa nedostavili, mohli byť nielen tí, ktorí sa dobrovoľne či nedobrovoľne zúčastnili povstania, ale aj tí, ktorí sa len nachádzali na povstaleckom území, no nemohli nastúpiť do práce, lebo povstalci znemožnili z viacerých blízkych dedín príchod do práce – ŠA v Bytči, f. Trenčianska župa – prezídium, š. 57.

^[102] Jablonický, Jozef: Samizdat o odboji 1. Bratislava 2004, s. 88, 92.

^[103] A MSNP, Z XII, S 108/67; SNA, Z, š. 17.

^[104] A MSNP, Z XII, S 14/2013.

^[105] SNA, Z, š. 18; ŠA v Bratislave, f. Bratislavská župa III. – prezídium, š. 54.

^[106] ŠA v Bratislave, f. Bratislavská župa III. – prezídium, š. 54.

^[107] Benčík, A. – Kural, V. – Pivovarči, J.: Vojenské problémy SNP. In Holotík, Ľudovít – Kropilák, Miroslav: Slovenské národné povstanie roku 1944. Bratislava 1965, s. 345.

^[108] A MSNP, Z XII, S 154/84.

^[109] A MSNP, Z XII, S 115/65.

^[110] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 497.

^[111] VHA, ČSA SNP, š. 17, i. j. 51/1.

^[112] Čaplovič, V. – Keliar, Ľ., c. d., s. 18; VHA, OVDS, š. 20.

^[113] VHA, ZSP, ŠZX – 106.

^[114] VHA, ZSP, ŠZX – 263.

^[115] VHA, ČSA SNP,  i. j. 72/1.

^[116] A MSNP, Z XII, S 108/88.

^[117] A MSNP, Z XII, S 9/76.

^[118] A MSNP, Z XII, S 1/70.

^[119] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 978 a 993.

^[120] VHA, OVDS, š. 22.

^[121] VHA, ČSA SNP, i. j. 72/1.

^[122] VHA, ČSA SNP, i. j. 51/1.

^[123] VHA, ČSA SNP, i. j. 7/8; VHA, ZSP, ŠZX – 106.

^[124] CDAUOU, f. 62, i. 1, i. j. 1519. Pre túto partizánsku jednotku následne sa používa názov 1. Štefánikova brigáda.

^[125] VHA, ZPH, i. j. 532.

^[126] VHA, ČSA SNP, i. j. 52/1.

^[127] Pravda, 9. 9. 1944. Nebol Slovákom, pochádzal z Ostravy.

^[128] Zvláštnosť SNR bolo, že mala dvoch predsedov, komunistu Šmidkeho a nekomunistu Šrobára, ktorí sa striedali v jej vedení. Obaja predsedovia „národnej“ rady spolupracovali s cudzou, sovietskou výzvednou službou- VHA, ZPH, i. j. 305; Valo, Peter: Zaznávaný a vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár. In: Slovenské národné noviny č. 32 – 33/2019, s. 11

^[129] VHA, Zbierka SNP, i. j. 144.

^[130] VHA, ČSA SNP, i. j. 49/22.

^[131] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 983 a 994.

^[132] CDAHOU, f. 62, i. 1, i. j. 1509.

^[133] Nosko, Július: Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava 1994, s. 195 – 196.

^[134] CDAHOU, f. 166, o. 2, i. j. 172.

^[135] VHA, ZPH, š. 11, i. j. 117; tiež SNA, Z XII, S 159/80.

^[136] M. Lacko – J. Sabo, c. d., s. 128 – 131; tiež VHA, ZSP, ŠZX – 324.

^[137] VHA, ZSP, ŠZX – 106.

^[138] V. Plevza, c. d., s. 211; VHA, ČSA SNP, i. j. 7/8; VHA, ZSP, ŠZX – 106.

^[139] SNA, f. 209, š. 752; VHA, ZSP, ŠZX – 106; tiež SNA, Z, š. 16.

^[140] VHA, ČSA SNP, i. j. 7/9.

^[141] VHA, ZSP, ŠZX – 368.

^[142] A MSNP, Z XII, S 115/65.

^[143] CDAHOU, f. 122, i. 1., i. j. 12.

^[144] Bolfík, Július: Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera. Banská Bystrica 1981, s. 130.

^[145] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 973.

^[146] VHA, ZSP, ŠZX – 233 a ŠZX – 299; A MSNP, Z XII, S 124/74; Kučera, Martin: Nezlomený kosatec. Bratislava 1976, s. 58 – 64, 111. V skutočnosti sovietski vojaci prišli do danej oblasti až za tri mesiace.

^[147] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 403.

^[148] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 988.

^[149] Mičianik, Pavel: Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944) IV. Banská Bystrica 2012, s. 237.

^[150] Mičianik, P., c. d., s. 237.

^[151] Sme, 31. 8. 2005; Gažo, Emil – Popper, Jaroslav – Berec, Gejza: Prvá československá armáda na Slovensku. Organizácia a bojová činnosť. Bratislava 1998, s. 127.

^[152] Anton Rašla: Civilista v armáde. Bratislava 1967, s. 141 a 145; Klimko, Ján: Slovensko očami zahraničného historika. In: Svedectvo č. 12/1995.

^[153] VHA, ČSA SNP, š. 1, š. 2 a š. 10; Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 548, 578, 598 a 680 – 681.

^[154] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 940, 975.

^[155]  Vaněk, Oldřich: Prechod jednotiek 1. československej armády na Slovensku  na partizánsky spôsob boja. In Korček, Ján: Vojenské aspekty Slovenského národného povstania. Žilina 1994, s. 178.

^[156] A MSNP, Z XII, S 53/76.

^[157] Strečok, Ivan: Keď zbadali Nemcov, partizáni zvyčajne ušli. In: Sme, 31. 8. 2005.

^[158] Gažo, E.- Popper, J.- Berec, G., c. d., s. 480.

^[159] ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 830/1945; Gebhart, J. – Šimovček, J., c. d., s. 378.

^[160] VH

,A, ZSP, ŠZX – 336; Gebhart, J. – Šimovček, J., c. d.,  s. 378.

^[161] Gebhart, J. – Šimovček, J., c. d., s. 377 – 378.

^[162] Vznikol pretvorením povstaleckého Hlavného štábu partizánskych oddielov 29. 10. 1944 ako orgán Komunistickej strany Československa na riadenie partizánskeho hnutia na území Slovenska a Česka

^[163] VHA, ZPH, š. 48, i. j. 519.

^[164] CDAHOU, f. 62, i. 1, i. j. 1509.

^[165] Fierlinger, Zdeněk: Ve službách ČSR, 2. diel, Praha 1948, s. 360.

^[166] VHA, ZSP, ŠZX – 466; OVDS, š. 5; A MSNP, Z XII, S 9/76.

^[167] A MSNP, Z XII, S 9/76.

^[168] Kováčiková, Terézia: Karol Šmidke. Žilina 1979, s. 111 – 115.

^[169] A MSNP, Z XII, S 237/61.

^[170] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 120, 276, 542.

^[171] Husák, G., c. d., s. 515.

^[172] Slovenský biografický slovník, V. zväzok. Martin 1992, s. 378.

^[173] Plevza, V., c. d., 5. zv., s.  42 – Blažovský, 44 – Bohúň, 62 – Čáp, 67 – Čech, 80 – Čulen, 216 – Kapinaj, 277 – Lietavec, 522 – Strechaj, 533 – Ševčík, 593 – Viktorin, 631 – Zeman.

^[174] A MSNP, Z XII, S 178/62 a 104/88.

^[175] Lavová, Mária: Marel Čulen. Bratislava 1971, s. 142.

^[176] VHA, ZSP, ŠZX – 106; Husák, G., c. d., s. 228.

^[177] SNA, f. 203, š. 394; ABS, f. S/2, š. 4.

^[178] VHA, ZSP, ŠZX – 238; Jurík, Rudolf: Rozprávanie o dejinách mestečka Nováky. Prievidza 2006, s. 126; Lacko, M.: Dôstojníkom na štyroch frontoch. Rozhovor s Karolom Kristenom. In: Pamäť národa. č. 4/2014, s. 125.

^[179] VHA, f. 53/II., š. 95; SNA, f. 209, š. 757

^[180] Suško, L., c. d., s. 326.   

^[181] Pred súdom národa, 3. diel, s. 148.

^[182] Pred súdom národa, 2. diel, s. 306.

^[183] VHA, ZSP, ŠZX – 106.

^[184] Bola to strana, ktorá vychádzala z kresťanstva a značnú pozornosť venovala slovenským národným záujmom.

^[185] O takzvanom slovenskom „sneme“. In: Čas, 27. 9. 1944.

^[186] Husák, G., c. d., s. 197.

^[187] Peciar, Štefan: Slovník slovenského jazyka, III. diel. Bratislava 1963, s. 662.

^[188] Nariadenie SNR č. 4/1944 z 1. 9. 1944.

^[189] Deklarácia SNR z 1. 9. 1944.

^[190] Mikula, J., c. d., s. 23; VHA, ZSP, ŠZX – 106 a ŠZX – 458.

^[191] ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 5083/1944; Šikula, Vincent: Muškát. Trnava 1977, s. 58.

^[192] A MSNP, Z XII, S 375/93.

^[193] Príspevky k dejinám Slovenského národného povstania v Turci, s. 188.

^[194] VHA, ZPH, i. j. 356; ŠA v Bratislave, f. ŠZ v Bratislave, č. 830/1945.

^[195] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 253.

^[196] Klubert, Tomáš: Slovenská armáda v Druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Prešov 2016, s. 209.

^[197] Nosko, J., c. d., s. 195 – 196.

^[198] Rajlich, Jiří – Režná, Jitka: Generál Fajtl. Cheb 2012, s. 512.

^[199] Venohr, Wolfgang: Aufstand für die Tschechoslowakei. Hamburg 1969, s. 197 – 198; Klubert, T., c. d., s. 198; VHA, f. Veliteľstvo 4. oblasti Bratislava (ďalej V4.O), š. 32, i. j. 161.

^[200] Husák, G., c. d., s. 200 – 201, 326 – 327, 329, 331 – 333, 339 – 343, 364 – 365.

^[201] Husák, G., c. d., s. 238 – 239.

^[202] Alexander Bukowiny: Ako dožili? In: Svedectvo č. 8/1993, s. 11.

^[203] VHA, ZSP, ŠZX – 466.

^[204] Väčšina veliteľov partizánskeho hnutia na Slovensku bola vyslaná z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia (UŠPH), ktorý v tom čase sídlil v Kyjeve a bola mu podriadená. ÚŠPH bol orgánom Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny a bol mu podriadený. Niektoré partizánske jednotky boli organizované sovietskou politickou políciou – NKVD a boli jej podriadené. Niektoré partizánske jednotky boli organizované a riadené vyššími  sovietskymi vojenskými zoskupeniami. Niektoré partizánske jednotky neboli organizované sovietskymi činiteľmi, ani nimi riadené.

^[205] CDAHOU,  f . 62, i. 1, i. j. 1519.

^[206] VHA, ZPH, i. j. 531.

^[207] Front - v tomto význame značí bojové zoskupenie sovietskeho vojska, skladajúce sa najmä z armád, obvykle majúce niekoľko stotisíc vojakov. Môže značiť i bojisko, miesto boja, bojové pásmo.

^[208] CDAHOU, f.  62, i. 1, i. j. 1603.

^[209] CDAHOU, f. 112, i. 1, i. j. 10.

^[210] VHA, ZPH, š. 27, i. j. 337. V Žiari n. Hronom škoda činila 9 miliónov korún – ABS, f S/2, š. 4 – 4.

^[211] VHA, ZPH, š. 27, i. j. 337.

^[212] Národní archiv, f. 100/24, svazek 173, i. j. 1 538.

^[213] f. MNO – dôverné II., š. 451, i. j. 272; SNA, f.  NS, kinofilm A 948; A MSNP, Z XII, S 1/98; Literárny archív Matice slovenskej, 129 G 4; Korbel, Samuel Karol: Pamäti. Slovensko 2011, s. 43, 49, 60 – 61, 64 –  68; Pred súdom národa, 2. diel, s. 230 – 231, 292; Prečan, V., Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 916 – 917.