English 
Français 
Deutsch 
Napriek veľkému zlu, ktoré prinieslo povstanie, oficiálne sa vyše 70 rokov tvrdí, že bolo prínosom pre Slovensko, dokonca aj pre svet. K tomu sa uvádzali a uvádzajú rôzne dôvody, ktoré sa však menili podľa dobovej politickej situácie.
Že povstanie bude škodlivé pre Slovensko, dalo sa predpokladať od počiatku jeho príprav, podľa toho, kto a ako ho pripravoval. Na jeho prípravu a priebeh mali vplyv viacerí činitelia, predovšetkým neslovenskí. K nim patril vtedy ešte samozvaný česko – slovenský prezident Beneš. Ten chcel uskutočniť povstanie v podobe vojenského prevratu, vedené nekomunistickými dôstojníkmi z armády. Sľuboval si od toho politický zisk pre seba. O zámere uskutočniť povstanie informoval Stalina a požiadal ho o pomoc. Hoci Beneš bol k Stalinovi veľmi ústretový, Stalin o takéto povstanie nemal záujem, pretože dávalo málo priestoru pre komunistický vplyv. Presadzoval odboj na Slovensku v podobe partizánskeho hnutia, riadeného komunistami. Nebol informovaný o tom, že povstanie chceli vyvolať aj rôzne skupiny na Slovensku, medzi ktorými mali veľký vplyv komunisti, keďže títo zo svojimi nadriadenými v Sovietskom zväze dlho nemali spojenie. Vedenie KSS do povstania chcelo zapojiť armádu i partizánov. Hoci sa podieľalo na príprave partizánskych oddielov, nemalo záujem o ich akcie do započatia povstania, pretože mohli viesť k obsadeniu Slovenska Nemeckom a tým aj k narušeniu ich povstaleckého plánu. S časťou nekomunistických odbojárov sa združilo v SNR.[1] Svoju predstavu o povstaní mali ďalší odbojoví činitelia. Za vhodný čas pre začatie povstania väčšina slovenských odbojových činiteľov pokladala ten, keď sovietske vojská sa priblížia ku Krakovu a budú mať možnosť kontaktu so Slovenskom na pomerne dlhom úseku hraníc.[2]
Títo činitelia nemali ohľad alebo mali len málo ohľadu na to, koľko utrpenia, najmä obetí na životoch, tým spôsobia.[3] Ich rôzne záujmy a nezosúladenie činnosti priam predurčovali povstanie na neúspech. Snaha čo najviac uchrániť Slovensko od vojnových hrôz bola prvoradá len pre prezidenta Tisu a ľudí z jeho okolia.[4]
Vojenské vystúpenie pôvodne plánovali aj minister obrany Slovenska F. Čatloš i veliteľ východoslovenskej armády A. Malár. SNR i KSS k nim zaujali odmietavý vzťah, k Čatlošovi aj Beneš,[5] hoci tým by ich povstalecké zámery mali väčšiu nádej na úspech.
Povstanie proti Nemecku v Európe nemohlo byť úspešné, ak nemalo nádej na priame spojenie s postupujúcou spojeneckou armádou. V prípade území na východ od Nemecka to bola sovietska armáda.[6] Ani v tom prípade jeho úspech nebol zaručený. Na to poukazovalo aj Varšavské povstanie, ktoré vypuklo 1. 8. 1944. Bolo namierené proti Nemecku a zároveň aj proti sovietskemu vplyvu v Poľsku. Hoci v tom čase sovietske vojská sa nachádzali blízko Varšavy, Sovietsky zväz mu neposkytol účinnú pomoc a povstanie bolo po dvoch mesiacoch porazené. Vyžiadalo si 120 000 – 250 000 obetí a značná časť mesta bola zničená.[7]
Nutnosť pomoci sovietskej armády si boli vedomí aj organizátori povstania zo Slovenska. Keďže nemali spojenie so sovietskymi činiteľmi, Golian 2. augusta vyslal do Sovietskeho zväzu ako styčného dôstojníka J. Koreckého a 4. augusta tak urobila aj SNR. Hoci členom jej delegácie okrem dôstojníka M. Ferjenčíka bol aj predseda KSS a zároveň agent sovietskej spravodajskej služby K. Šmidke,[8] sovietski činitelia ju prijali chladne,[9] spoluprácu nedohodli. Nezastavili ani partizánsku činnosť, o čo ich Šmidke žiadal už 5. augusta,[10] naopak, zintenzívnili vysielanie partizánskych skupín na Slovensko. Naviac, koncom augusta okrem politických dôvodov nemali záujem o povstanie aj z vojenských dôvodov.
Totiž Rumunsko, ktoré bolo pôvodne spojencom Nemecka, 23. augusta prešlo na sovietsku stranu. Tým by sa z juhu otvorili sa cesty cez Karpaty bez boja pre sovietske vojská a tak útok cez ne zo severu by sa stal zbytočným. Sovietske velenie sa domnievalo, že súčasný útok ich vojsk v Poľsku, v Maďarsku a v Rumunsku by hrozil nemeckým vojskám hlbokým obchvatom a tým by boli donútené vyprázdniť obranné čiary na severnej strane Karpát. Preto 26. augusta zrušilo plánovaný útok smerom na Užhorod a Mukačevo, ktorý podľa nariadenia z 16. augusta sa mal začať 28. augusta. Takisto 30. augusta nariadilo prejsť do obrany aj tým sovietskym vojskám, ktoré sa nachádzali pri Duklianskom priesmyku.[11] Tento sovietsky názor bol plne opodstatnený: z tohto dôvodu v tej dobe, z obavy pred obkľúčením svojich vojsk, nemecké vojská bez boja opustili rozsiahle územie juhozápadného Francúzska a južného Balkánu, vrátane Grécka.
Okrem toho, podľa zástupcu náčelníka sovietskeho generálneho štábu S. Štemenku, koncom augusta Sovietsky zväz vraj nemal dostatočných materiálnych prostriedkov pre útok v týchto miestach a „Teda povstanie nemohlo byť účinne podporené z našej strany.“[12]
Ak by Sovietsky zväz neútočil cez Karpaty, bolo by to osožné pre neho, lebo útok cez opevnené zalesnené pohorie je veľmi nevýhodný pre útočníka. Tiež by to bolo osožné pre obyvateľov tejto oblasti a takisto aj pre Slovensko. Tým by sa mohlo vyhnúť prítomnosti a bojom cudzích vojsk na svojom území, alebo by aspoň boli v menšej miere a zároveň by sa tak mohol uskutočniť zámer niektorých slovenských činiteľov o ukončení účasti Slovenska v 2. svetovej vojne s čo najmenšími stratami. Povstanie možný vývoj v tomto smere zmarilo.[13]
Organizátori povstania zo Slovenska sa nedozvedeli, či ich vyslanci dohodli spoluprácu. No podľa stupňujúcej sa činnosti partizánskych skupín vysielaných zo Sovietskeho zväzu mohli dôvodne predpokladať, že k dohode nedošlo. Golian sa obával, že tieto akcie znemožnia prípravu povstania.[14] Pretože mal spojenie s Benešom, 12. augusta ho upozornil, že pôsobenie partizánskych skupín môže viesť k obsadeniu Slovenska Nemeckom a jeho vyradeniu z odboja. Vyzval ho, aby Sovietsky zväz požiadal zastaviť partizánsku činnosť.[15] Žiadal o to aj partizánskych veliteľov, napr. 13. augusta osobne Velička.[16] Tí mu to prisľúbili, ale sľuby nedodržali.[17] Toho istého sa obával aj Husák,[18] ktorý zastupoval Šmidkeho vo vedení KSS počas jeho pobytu v Sovietskom zväze. Aj on 21. augusta Velička žiadal o zastavenie akcií.[19] Všetko bolo zbytočné. Veličko Husákovi tvrdil, že má od svojich nadriadených v Kyjeve príkaz pokračovať v partizánskej činnosti. Golian od zástupcu československej vláde v Londýne 22. augusta nielenže dostal zamietavú odpoveď, ale dokonca dostal príkaz, aby partizánsku činnosť všestranne podporoval.[20] Napriek tomu 24. augusta ešte raz prosil Beneša, aby požiadal Sovietsky zväz o podriadenie partizánov slovenským organizátorom povstania.[21] Nie je známe, či na to dostal odpoveď, no splnil výzvu Beneša i požiadavku KSS a partizánom dodal okolo 2 000 ks strelných zbraní,[22] ktorých akcie spôsobili, že 28. augusta Nemecko sa rozhodlo zasiahnuť na Slovensku.
Podľa predstáv organizátorov povstania postup sovietskej armády na Slovensko mala zabezpečiť najmä východoslovenská armáda, ktorú od nej delilo len niekoľko desiatok km. Bola to najbojaschopnejšia časť Slovenskej armády, ktorá mala 33 000 mužov,[23] 219 diel a 91 mínometov.[24] Mala brániť Slovensko pred sovietskou armádou. No na sever od nej sa nachádzalo pomerne silné zoskupenie nemeckých vojsk, ktoré v oblasti Duklianskeho priesmyku pozostávalo z jednotiek v hodnote 3 divízií s asi 18 000 – 20 000 vojakmi, 221 delami a 140 mínometmi[25] a v oblasti Lupkovského priesmyku v hodnote asi 1, 5 divízie s približne s 10 000 mužmi, 180 delami a mínometmi.[26] Ďalšie silné zoskupenie sa nachádzalo na východ od nej v priestoroch Užhorod- Mukačevo,[27] ktoré začiatkom augusta pozostávalo z 8 nemeckých divízií a z 5 – 7 maďarských divízií, ako aj ďalšie zoskupenie južne od nej v priestore Košíc.[28] Navyše Nemecko sem mohlo rýchlo presunúť ďalšie jednotky, ako sa to ukázalo počas Východokarpatskej operácie, keď len za prvý deň po jej započatí svoju obranu posilnilo asi o 10 000 vojakov so 140 delami a mínometmi.[29] Preto aj odbojári vo veliteľských funkciách východoslovenskej armády – prvý náčelník jej štábu a zástupca jej veliteľa V. Talský, druhý náčelník jej štábu F. Urban a veliteľ 1. divízie M. Markus na svojej porade na jej veliteľstve v Prešove 30. augusta sa zhodli v tom, že východoslovenská armáda je príliš slabá na to, aby sama prenikla cez nemecké postavenie na sever od nej a spojila sa so sovietskou armádou bez jej pomoci. Naviac, aj v prípade pomoci sovietskeho vojska, pred útokom na nemecké vojsko by sa musela preskupiť a to mohla urobiť najskôr 2. septembra, nehovoriac už o tom, že k sovietskym vojskám mala preniknúť nie po celej dĺžke úseku, ktorý zaujímala- asi 100 km, ale len v úzkom páse pri Duklianskom priesmyku. Ak by sa sovietska pomoc nezabezpečila, potom sa nebudú snažiť o spojenie so sovietskou armádou, ale budú sa snažiť presunúť túto armádu na stredné Slovensko.[30]
Aj v prípade, ak by sa východoslovenská armáda spojila so sovietskou armádou, vynárajú sa otázky, či by to zachránilo povstanie a či by to vôbec pomohlo urýchliť koniec 2. svetovej vojny: napr. či by sa cez tento úzky koridor dalo rýchlo presunúť väčšie množstvo sovietskych vojakov a techniky na obsadenie Slovenska a jeho udržanie, tiež, či by koridoru nehrozilo zlikvidovanie bočnými protiútokmi protivníka, čím by sa preniknuté vojská odrezali od zásobovania a obkľúčili atď.?
31. augusta ráno F. Urban, ktorý z prítomných dôstojníkov v tejto armáde v ten deň mal najvyššiu funkciu, situáciu už zhodnotil tak, že spojenie so sovietskou armádou je neuskutočniteľné. Takisto by pred nemeckým vojskom táto armáda nedokázala ubrániť ani priestor, ktorý zaujímala. Preto vydal rozkaz o jej presune na stredné Slovensko a v prípade, že sa to nepodarí, prejsť na partizánsky spôsob boja.[31]
Tento rozkaz splnila len malá časť vojakov. Buď preto, že ho nemohli, alebo nechceli splniť. Totiž nemeckí činitelia hneď po tom, ako Rumunsko z ich spojenca sa stalo ich protivníkom, rátali s tým, že k podobnému vývoju môže dôjsť aj vo východoslovenskej armáde, a tak už 24. augusta pripravili plán na jej odzbrojenie, prípadne aj internovanie.
Okrem toho, časť veliteľského zboru tejto armády, vrátane jej veliteľa gen. A. Malára, situáciu zhodnotila tak, že jej zapojenie sa do povstania za daných podmienok by nemalo význam a viedlo by len k ďalším zbytočným obetiam na životoch.[32] Malár správne predpokladal, že Sovietsky zväz v tom čase nemal záujem útočiť cez Karpaty. Povstanie pokladal za predčasné a neveril v jeho úspech. Nepridal sa k nemu a k tomu 30. augusta v rozhlase vyzval všetkých vojakov na Slovensku. Aj preto väčšina vojakov sa nemeckému vojsku nepostavila na odpor, nechali sa im zajať alebo sa rozišli sa domov.
Za týchto okolností rozhodnutie niektorých dôstojníkov na čele s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici pplk. Jánom Golianom 29. augusta, pri podnecovaní politikov J. Ursínyho[33] a E. Beneša,[34] zapojiť do povstania aj armádu, bolo obzvlášť nezodpovedné. Hoci sa im to podarilo len v menšej miere, k povstaniu pridalo nie viac ako 18 000 vojakov[35] z celkového počtu asi 90 000 príslušníkov Slovenskej armády,[36] aj to spôsobilo značné škody. Tie boli oveľa väčšie, nebyť toho, že predstavitelia Slovenskej republiky odmietli povstanie, takže Nemecko ju aj potom považovalo za spojenca. Preto do istej miery jej záujmy aj naďalej rešpektovalo a tak jeho represálie nenadobudli až taký rozsah, ako v krajinách, ktoré pokladalo za nepriateľské.[37] Napriek oslabenej pozícii slovenských činiteľov, títo obetaví ľudia sa s vypätím síl snažili zachrániť to, čo sa ešte dalo. Zachránili toho nemálo.[38] Možno uchránili Slovensko pred osudom Varšavy.
Sovietsky zväz, ktorý najskôr svojou partizánskou aktivitou znemožnil začať povstanie vo vhodnejšom čase, krátko po jeho započatí zmenil postoj k nemu, nepochybne aj preto, lebo komunisti v ňom mali významný podiel.[39] Pomohol mu hlavne útokom cez Karpaty smerom na Prešov, ktorý sa začal 8. septembra. Tým spočiatku chcel aj obkľúčiť a zničiť nemecké i maďarské vojská na severovýchode Karpatskej kotliny,[40] neskôr aspoň viazať sily protivníka, aby ich nemohol použiť na južnejších úsekoch sovietsko- nemeckého frontu, čo podporilo postup jeho vojsk v tých miestach.[41]
Bez tohto útoku by povstanie bolo pravdepodobne porazené už v septembri, keďže po jeho zahájení Nemecko na tento úsek Karpát presunulo časť svojich síl, nasadených pôvodne proti povstaniu, alebo ktoré by mohlo proti povstaniu nasadiť z iných miest, pretože tento úsek bol pre neho dôležitejším. Takto Nemecko proti povstaniu, ktoré z hľadiska 2. svetovej vojny bolo len okrajovou záležitosťou a spôsobilo mu len pomerne malé straty[42], nasadilo takmer výlučne len záložné druhoradé jednotky[43], takže povstanie nepomohlo sovietskym jednotkám na sovietsko- nemeckom fronte, naopak, bolo pre nich príťažou.
Útočiace sovietske jednotky utrpeli veľké straty, oveľa väčšie, ako nemecké jednotky v boji proti povstaniu. V rámci tejto z vojenského hľadiska zbytočnej Východokarpatskej operácie zahynulo 27 000 sovietskych vojakov a 1 600 vojakov z 1. československého armádneho zboru.[44] Tá naviac bola neúspešná z hľadiska svojich dvoch pôvodných cieľov: ani nezachránila povstanie, ani nedostala nemecké vojsko do obkľúčenia. Ešte viac sovietskych, rumunských a česko – slovenských vojakov zahynulo po jej skončení, pri ďalšom nevýhodnom postupe cez hornaté územie Slovenska, ktorému by sa tieto boje bez povstania možno úplne vyhli. Najmä z tohto dôvodu povstanie skôr pomohlo Nemecku, ako mu poškodilo a tým mohlo predĺžiť 2. svetovú vojnu.
Povstanie koncom októbra, resp. v novembri sa skončilo porážkou.[45] Jeho organizátori nedosiahli ani jeden z ich cieľov, vyjadrených v deklarácii SNR: zvrhnúť slovenskú vládu, zlikvidovať slovenský štát a ukončiť vplyv Nemecka. Ohľadne vplyvu Nemecka dosiahli len opak, jeho zvýšenie. Aj z toho hľadiska povstanie bolo zbytočné a škodlivé. Škody, ktoré spôsobilo, sa neukončili jeho porážkou, keďže stav pred povstaním sa už neobnovil. Nemecké jednotky na Slovenska už ostali a Slovensko sa stalo bojiskom pre cudzie vojská.
O škodách, ktoré povstanie spôsobilo Slovensku, doteraz nejestvujú presnejšie údaje, napriek veľkej pozornosti, ktorej sa povstaniu počas 70 rokov venovalo.
Čo sa týka najdôležitejších strát – na životoch, tie možno zaradiť do niekoľkých skupín. Teror odbojárov si vyžiadalo asi 2 000 obetí, vrátane obdobia pred povstaním i po ňom. Z nich vyše 1 000 boli občania Slovenska. Je príznačné, že hoci na Slovensku už desiatky rokov jestvuje štátna inštitúcia, ktorá sa má venovať skúmaniu povstania – Múzeum Slovenského národného povstania, táto sa tejto významnej súčasti povstania vyhýbala, nespracovala ju a nezverejnila. Podobne nekonali aj iné príslušné inštitúcie: Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Vojenský historický ústav atď. Takisto o nej mlčali a mlčia politici, ako keby nejestvovala.
Teror nemeckých jednotiek, predovšetkým policajného typu, Einsatzgruppe h (skupina nasadenia h), menej vojenských jednotiek – Wehrmachtu, SS, atď. si vyžiadal asi 4 000 osôb.[46]
Počet zahynutých povstalcov sa udáva rôzne. Podľa jedného prameňa padlo 3 000 vojakov, 350 bolo nezvestných, 450 zahynulo v nemeckých táboroch, 300 bolo umučených.[47] Podľa iného prameňa povstalecká armáda mala 1720 padlých a 580 nezvestných.[48] Bolo to viac ako v Slovenskej armáde v r. 1939 – 1945, v ktorej zahynulo okolo 1450 vojakov.[49]
Aj počet zahynutých a nezvestných partizánov sa udáva rôzne. Napr. podľa jedného prameňa ich padlo 2 600 a 4270 bolo nezvestných, pričom aspoň 70 % týchto strát pripadá na obdobie povstania.[50] Podľa iného prameňa ich zahynulo 2 112.[51]
Novší prameň, v ktorom sú takmer výlučne mená zahynutých vojakov a partizánov, prevažne zo Slovenska, no aj niektorých civilistov, v súčasnosti zachytáva 4 115 osôb.[52]
Zatiaľ sa neskúmalo, koľko osôb predčasne zomrelo v dôsledku poškodenia zdravia účasťou v povstaní.
Iné straty, napr. ozbrojených síl Slovenskej republiky – najmä POHG, civilistov pri bombardovaní atď. sa zatiaľ vôbec nezverejnili. () Bolo to viac ako 100 osôb, napr. 29. augusta v Žiline pri prestrelke medzi odbojármi a nemeckými vojakmi boli zabití 2 civilisti, 30. augusta v Žiline pri prestrelke medzi odbojármi a nemeckými vojakmi boli zabití 6 ľudia[53], 30. augusta z obavy pred prenasledovaním nemeckých civilistov povstalcami, v Levoči v spáchali samovraždu Ľ. Henkrich a jeho dcéra,[54] 31. augusta v Bytči pri prestrelke medzi partizánmi a nemeckými vojakmi bol smrteľne ranený 15 ročný Š. Kuchar,[55] 1. septembra pri prestrelke pri Svite boli zabité civilistky A. gallová a A. Svitanová,[56] 2. septembra v Záhradnom (pri Prešove) následkom nemeckého bombardovania, podnietenom útokom partizánov na nemeckých vojakov, zahynulo 9 miestnych občanov[57] a pri Spišskom Štiaviku (pri Poprade) bola výbuchom granátu zabitá M. Zmoková[58], () pri prestrelke medzi partizánmi a nemeckými vojakmi v Trenčianskych Tepliciach zahynulo 7 tamojších civilistov,[59] 3. septembra pri nemeckom bombardovaní Bánoviec nad Bebravou obsadených partizáni zahynuli 2 civilisti[60] a pri prestrelke pri Veľkom Slavkove (pri Poprade) bol zastrelený W. Heldak[61], 4. septembra v Štrbe následkom požiaru vyvolaným delostreleckej paľby zahynuli 2 starší obyvatelia, 5. septembra pri nemeckom bombardovaní ružomberskej železničnej stanice zahynulo aspoň 14[62], no možno aj viac ako 26 civilistov[63] a v Telgárte pri požiari vyvolanom delostreleckou prestrelkou zahynuli 3 starší občania[64], 10. septembra na povstaleckom letisku pri Sliači pri nemeckom bombardovaní zahynulo 15- 16 civilistov z okolitých dedín[65], ktorí ho upravovali a toho dňa náhodne pri Veľkom Slavkove bol zastrelený civil J. Čonka[66], 20. septembra následkom amerického bombardovania letiska pri Malackách používaného Nemcami proti povstaniu bolo zabitých 25 civilistov v tomto meste a v okolitých dedinách,[67] 23. septembra vo Vlkovciach (pri Kežmarku) zahynuli 14 ročný Ján Barčak a 11 ročný Ján Kundla výbuchom granátu, ktorý našli v lese[68], 24. septembra stlačením granátu nájdeného pri pasení dobytka zahynulo dievčatko I. Tomášecová zo samoty Belany pri obci Povina (pri Kysuckom Novom Meste), 25. septembra pri bojoch medzi partizánmi a nemeckými vojakmi v Kunerade (pri Žiline) zahynuli 2 miestni občania, 26. septembra pri mínometnom ostreľovaní zahynulo 6 občanom Turčianskych Teplíc- Viesky[69], 27. septembra pri Kunerade zahynula I. Stieglitzová[70], 29. septembra pri Vrbovom partizáni pri prepade jednotky POHG zabili 12 – 13[71] jej príslušníkov atď.
Povstanie nepriamo spôsobilo i ďalšie straty. Nemecké jednotky, ktoré na Slovensko prišli v dôsledku povstania, z neho vyviezli 13 500 Židov. Tých do povstania slovenská vláda napriek nemeckému nátlaku pred vyvezením uchránila. Z nich vraj asi 10 000 zahynulo.[72]
Počet nežidovských civilistov, ktorí boli odvlečení do Nemecka a tam zahynuli, napr. 6 civilistov zo Sklabine pri teroristickom britsko – americkom bombardovaní Drážďan 13 – 14. 2. 1945,[73] nie je známy, no bol mnohonásobne nižší.
Koľko takto spolu zahynulo ľudí, sa nedalo určiť, lebo nejestvujú presné údaje o počte obetí v daných skupinách a tiež isté osoby sa zároveň zahrňujú do viacerých skupín – ako obete teroru nemeckých jednotiek a zahynutí povstalci.
Po zvážení všetkých okolností možno odhadnúť, že v uvedených skupinách si povstanie celkove vyžiadalo pravdepodobne okolo 20 000 životov.
Ale povstanie viedlo aj k ďalším nepriamym stratám. Ak by nebolo povstania, sovietske i nemecké bojové akcie by sa Slovensku vyhli, alebo by ich bolo menej. Takto si vyžiadali mnoho obetí, priamych i nepriamych. Napr. sovietske bombardovanie Nitry 26. 3. 1945 si vyžiadalo 341 – 1 280 civilných obetí.[74] Hynuli aj vojaci, ktorí boli mobilizovaní do Prvého československého armádneho zboru a niekedy bez akéhokoľvek výcviku boli poslaní na front. Podľa prvotných údajov celkove v ňom padlo 1 271 Slovákov a 522 sa stalo nezvestnými.[75] Tisícky ľudí zomrelo aj po prechode frontu po stúpnutí na mínu, v dôsledku neľudského zaobchádzania po zatknutí sovietskymi orgánmi a následným odvlečením do Sovietskeho zväzu, pobytu v studených krytoch počas prechode frontu, nedostatku lekárskej starostlivosti a hygieny. Tieto skutočnosti tiež boli na okraji záujmu oficiálnych miest a preto doteraz nie sú presnejšie údaje o týchto stratách.
Takisto mnohým ľuďom v dôsledku povstania sa výrazne poškodil zdravotný stav.[76]
Veľkou tragédiou boli aj znásilnenia tisícok žien, možno aj viac ako 10 000, sovietskymi vojakmi.[77]
Povstanie priamo alebo nepriamo spôsobilo aj obrovské materiálne straty. Len zadĺženosť slovenského štátu od začiatku povstania do konca marca vzrástla o 6, 1[78] – 7, 0 mld. Ks[79], t. j. viac, ako za celé jestvovanie Slovenského štátu do povstania. Celkové vojnové straty, vrátane tej časti Slovenska, ktorá počas vojny bola pripojená Maďarsku, predstavovali 114, 5 mld. korún, čím v prepočte na jedného obyvateľa sa priblížili k Česku, kde ich odhadli na 430 mld. korún.[80] Na Slovensku bolo úplne zničených 21 000 domov a čiastočne 72 000, takže pol milióna ľudí si muselo riešiť otázku svojho bývania. Z 1, 78 mil. ha ornej pôdy kvôli vojnovým udalostiam sa obsialo len 1, 34 ha, takže úroda pšenice v r. 1945 oproti r. 1943 klesla o 25 %, raži o 36 %, lúčneho sena o 37% atď., teda ak by sa Slovensku nebola poskytla medzinárodná pomoc, časť jeho územia by postihla hladová pohroma a epidémie.[81] Dôsledky povstania sa prejavujú až do dnešných dní, napr. zvýšenými dôchodkami pre jeho účastníkov.
Napriek značným škodám, ktoré povstanie spôsobilo, mnoho rokov sa oficiálne tvrdilo slovenskému národu, že bolo pre neho prínosom. Napr. za komunistickej vlády sa uvádzalo, že nemeckej armáde znemožnilo vyžívať hospodárske zdroje Slovenska, nasadenie slovenskej armády proti Sovietskemu zväzu, že zohralo významnú úlohu ako východisko k budovaniu socialistickej spoločnosti, zdôraznilo orientáciu na Sovietsky zväz, ním slovenský národ sa prihlásil sa k utvoreniu spoločného štátu Čechov a Slovákov, k demokracii, k slobode, k pokroku, dištancoval od hitlerovského fašizmu.[82]
Podľa nekomunistického povstaleckého činiteľa, povereníka M. Ferjenčíka, výdobytky povstanie spočívali v tom, že aj ním sa umožnilo vysťahovanie Nemcov, mohla sa vzniesť požiadavka na vysťahovanie Maďarov, Slováci sa neocitli medzi porazenými národmi atď.[83]
Čo sa týka tvrdenia, že povstanie znemožnilo využívať hospodárske zdroje Slovenska nemeckou armádou, v skutočnosti to bola práve naopak: povstanie spôsobilo, že na prelome rokov 1944- 1945 vyvrcholilo využitie slovenského hospodárstva Nemeckom. Napr. len na financovanie nemeckej armády na Slovensku od októbra do konca marca Slovensko muselo vydávať 500 až 700 miliónov korún mesačne.[84] Povstanie výrazne zvýšilo aj vojenské dodávky do Nemecka, na asi 200 mil. Ks mesačne, približne na dvojnásobok oproti pôvodnému predpokladu.[85]
Vzhľadom na to, že Sovietsky zväz plánoval Slovensko obísť svojou armádou s výnimkou juhozápadného Slovenska a tiež vzhľadom na Malárov plán, nie je pravdepodobné, že by slovenská armáda bola nasadená proti sovietskej armáde. Čo sa týka nastolenia socialistickej spoločnosti komunistickou stranou, tá nebola prínosom pre Slovensko[86]. Jeho obyvatelia ju v slobodných voľbách ju odmietli. Ani orientácia na komunistický Sovietsky zväz, ktorý nebol lepší ako nacistické Nemecko[87], Slovensku neosožila. K Česko- Slovensku sa neprihlásil slovenský národ, len jeho menšina. Po slobodných voľbách v r. 1992 Česko- Slovensko zaniklo bez krvavého povstania a opäť pokojnou cestou, ako v prípade Prvej Slovenskej republiky, vznikol slovenský štát. Keďže vodcovia povstania zakázali politické strany, ktoré mali dôveru väčšiny obyvateľov Slovenska a sami predstavovali len menšinové politické prúdy v slovenskom národe, povstanie bolo namierené proti demokracii. Povstanie neprinieslo ani slobodu, naopak, neslobodu, predovšetkým osobnú: obyčajný neozbrojený človek nemal nijakú istotu, že nebude olúpený alebo zavraždený. Hlavne preto nebolo pokrokom, ale úpadkom. V spoločenskej oblasti bolo namierené proti možnosti slovenského národa slobodne si vybrať svojich politických predstaviteľov, vlastný štátny útvar, druh školstva atď. Už samotné povstanie nebolo slobodné, lebo prevažná väčšina jeho účastníkov sa v ňom ocitla neslobodne, z donútenia. Slovenský národ sa nemusel dištancovať od hitlerovského fašizmu (správne národného socializmu- nacizmu), lebo ho nikdy neprijal.[88]
Ak povstanie napomohlo takému veľkému zločinu, akým bolo násilné vysťahovanie Nemcov a Maďarov, ktoré bolo spojené s ich olúpením, pričom v dôsledku tohto vyhnania mnoho nevinných ľudí zomrelo, tým viac zla spôsobilo.
Na prenasledovaní týchto národov sa podieľalo mnoho povstaleckých činiteľov. Napr. nariadením vtedajšieho predsedníctva SNR- Husáka, Novomeského, Styka, Šrobára a Ursínyho č. 4/1945 z 27. 2. 1945 sa začala bez náhrady vyvlastňovať poľnohospodárska pôda väčšiny Nemcov, časti Maďarov, i tzv. zradcov a nepriateľov slovenského národa. Podľa tohto nariadenia a jeho novely č. 104/1945 prijatou povojnovou SNR, malo byť vyvlastnených 477 000 ha pôdy, z toho Maďarom 318 000 ha a Nemcom 131 000 ha[89], no zhabalo sa až 545 000 ha.[90] Členovia SNR Husák, Novomeský, Pietor, Styk, Šoltész, Šrobár a Ursíny v marci na rokovaniach o vládnom programe v Moskve súhlasili so stanoviskom českých politických strán o zbavení občianstva väčšiny Nemcov a Maďarov v obnovenom Česko- Slovensku, čím sa im odňalo nielen volebné právo, ale aj sa vytvárali podmienky na ich vyhnanie. Ich vyháňanie sa začalo ešte pred koncom vojny, 13. 4. 1945 sa na schôdzke predsedníctva Ústredného výboru (ÚV) KSS a komunistických členov SNR, za účasti povstaleckých činiteľov Šmidkeho, Husáka, Bacílka, Púlla, Falťana, Lietavca a Strechaja prijalo uznesenie: „v deportácii Nemcov a Maďarov sa má zachovať energický postup a organizácie strany majú túto akciu v plnej miere podporovať.“ Rozšírené predsedníctvo ÚV KSS, medzi ktorými boli odbojári Šmidke, Novomeský, Husák, Čech, Bacílek, Púll, Lietavec, Viktorín, Falťan sa 16. 6. 1945 rozhodlo, že v etnických čistkách treba pokračovať ešte energickejšie. Zároveň jednohlasne schválilo Husákov návrh, aby všetci Nemci- okrem aktívnych „antifašistov“ sa sústredili v koncentračných táboroch a potom čo najrýchlejšie boli vyvezení za hranice Česko – Slovenska. Predsedníctvo tiež konštatovalo, že línia očisty Slovenska od Nemcov a Maďarov musí byť uskutočňovaná dôsledne, energicky a bez kolísania.[91] Koncentračné (sústreďovacie) a podobné tábory s inými názvami podliehali povereníctvu vnútra, na čele ktorého do septembra 1945 bol Husák. Do jeho odchodu z funkcie počet zaistencov dosiahol vyše 20 000 osôb. Z nich väčšinu tvorili Nemci, najmä ženy a deti. Husákovým nástupcom v tejto funkcii bol odbojár Július Viktory a po ňom Mikuláš Ferjenčík, ktorý počas povstania bol povereníkom pre národnú obranu. Pomery v týchto táboroch boli hrozné: niekde strava dosahovala len tretinu životného minima, hygienické pomery boli katastrofálne, dozorcova bili zaistencov. Napr. podľa správy delegáta Červeného kríža J. W. Mocka, navštíviaceho koncom r. 1945 najväčší z týchto táborov, ktorý bol pri Novákoch: „...počet osôb, ktoré by mohol tábor pojať, sa odhaduje na 3 000... v tábore sa nachádza 5 161 osôb...Strechy existujúcich barákov sú však v zlom stave...do barákov preniká dážď... steny majú na prst široké pukliny, v barákoch je neustály prievan...baráky sú úplne zamorené všami...zaistenci dostávajú denne: ráno čierna káva bez cukru, na poludnie: 2 až 2, 5 decilitre polievky, večer: polievka, alebo repková kaša. Celkove všetci zaistenci pôsobia dojmom, že trpia podvýživou. Deti, s vpadnutými očami, tichým a smutným hlasom žobrú o kúsok chleba. Zúfalé matky sa domáhajú pomoci hlasnými vzlykmi...Približne štvrtina zaistencov nemá ani topánky, ani papuče a aj dnes (t. j. 16. nov.) sú prinútení chodiť bosí. U ďalších je obuv úplne dotrhaná... O bielizni pre deti sa nedá ani hovoriť.... Ostatní mužovia a ženy v tábore musia každé ráno o 7. hod. odísť do lesa pracovať s drevom. Do tejto kategórie sú zahrnuté aj deti staršie ako 12 rokov... Neberie sa ohľad na biedny stav ich zaoblečenia a obuvi...ženú do práce aj ženy staršie než 70 rokov.“[92] Podľa jedného odhadu v tomto tábore zahynulo asi 1 000 ľudí.[93] Vyháňanie ľudí z domova okrem polície, podliehajúcej povereníctvu vnútra, zabezpečovalo aj vojsko. Z jeho významnejších účastníkov povstania sa na tom podieľali napr. Mikuláš Markus[94], Michal Širica[95] a Mikuláš Čordáš, ktorý 20. 7. 1945 sa vyjadril, že „Vo vysťahovaní Nemcov a Maďarov sa pokračuje veľmi pomaly ... pre nedostatok koncentračných táborov...“[96] Za tieto zločiny sa nikto nepotrestal.
Čo sa týka argumentu, že Slovensko sa vďaka povstaniu neocitlo na strane porazených národov, ten nemá nijaké opodstatnenie, lebo Slovensko ako štát koncom 2. svetovej vojny zaniklo, tak, ako sa to už r. 1943 dohodli Beneš so Stalinom. Konanie vodcov povstania však neprospel Slovensku, naopak, spôsobil mu rozsiahle škody: samotným povstaním, jeho dôsledkami- tým, že Slovensko sa stalo bojiskom medzi nemeckým a sovietskym vojskom a tiež obnovením Česko- Slovenska. Hoci po vojne slovenská koruna mala niekoľkonásobne vyššiu kúpnu silu ako protektorátna koruna v Česku a Slovensko malo trojnásobne nižší štátny dlh na obyvateľa ako Česko atď., 1. 11. 1945 obe meny vymenili za novú spoločnú česko – slovenskú korunu v pomere 1:1, hoci výmenný kurz bol okolo 1: 4, 6 v prospech slovenskej koruny. Podľa jedného prepočtu tým Slovensko bolo poškodené o 141, 5 mld. česko – slovenských korún (Kčs), čo nenahradil ani neskorší zvýšený prísun investícií z Česka na spriemyselnenie Slovenska do r. 1968 vo výške 10 mld. Kčs.[97] Slovensko bolo tiež výrazne hospodársky poškodené aj pri rozpade Česko – Slovenska v r. 1993.[98]
Ak by Slovensko ostalo samostatným štátom[99], zrejme by platilo reparácie, no tie by s krajnou pravdepodobnosťou tvorili len malú časť škôd, ktoré Slovensko utrpelo bojom proti jeho samostatnosti a jej stratou, nehovoriac už o zbytočných obetiach na životoch. Napr. Fínsko ako porazený štát malo platilo reparácie Sovietskemu zväzu vo výške 226, 5 mil. dolárov, splatných tovarom, za ktorý v prípade vývozu do iných krajín za bežné ceny by získalo 570 mil. dolárov.[100] Kurz dolára a československej koruny bol vtedy 1: 50. Pritom vojenské nasadenie Fínska bolo niekoľkodesaťnásobne vyššie ako Slovenska. Jeho obyvatelia napriek zaplateným reparáciám po vojne mali značne vyššiu životnú úroveň ako víťazný Sovietsky zväz a jeho spojenci. Po vojne na sovietsky nátlak odsúdilo len niekoľko svojich významnejších činiteľov z vojnového obdobia, no na rozdiel od Slovenska nikoho neodsúdilo na trest smrti.
Naviac, v obnovenom Česko – Slovensku bolo mnoho ľudí postihnutých dôsledkami povstania. Boli to napr. príslušníci POHG za aktivity proti odboju, aj v tých prípadoch, keď len pôsobili v rámci zákonov štátu, uznaného väčšinou vtedajších štátov sveta, napriek tomu, že sa nedopustili nijakého zločinu a najviac väčšina z nich sa v tejto bezpečnostnej zložke neocitla dobrovoľne. Pokiaľ neboli odsúdení, oni, ako aj ich rodinní príslušníci, boli postihovaní mimosúdne, napr. diskrimináciou v zamestnaní, pri prijímaní do škôl atď. Odsudzovalo sa aj za nezapojenie sa do povstania. Niekoľkí ľudia boli odsúdení na trest smrti, iní zomreli v dôsledku rôznych postihov.[101] Boli to dodatočné obete povstania. Po príchode komunistov k moci boli postihnutí aj mnohí účastníci povstania, najmä významnejší nekomunisti, ktorí sa trestom spočiatku vyhli, ba povstanie im spočiatku pomohlo v kariére.[102]
Povstanie Slovensko poškodilo aj inými spôsobmi. Jeho účastníci, najmä partizáni, ba aj ich rodinní príslušníci, boli rôznym spôsobom odmeňovaní a uprednostňovaní na úkor tých, ktorí boli schopnejší a vhodnejší na dané miesto, ale sa nezapojili do povstania.[103]
Takisto povstanie podnietilo obrovské množstvo klamstiev: pri jeho príprave, počas neho i po jeho skončení. Klamalo sa súkromne i úradne, aj na najvyššej politickej úrovni, o všetkom možnom. Často sa vymýšľala účasť v ňom. Jednou z hlavných úloh plánovaného úradu pre partizánov v máji 1945 malo byť odobratie falošných legitimácií, lebo ich bolo nadmieru veľa.[104] Celkove ich bolo 300 000.[105] Podľa partizánskeho veliteľa A. Jegorova koncom leta 1945 týchto klamárov, ktorí sa vyhlasovali za partizánov, bolo desaťnásobne viac ako skutočných partizánov, pričom žiadali pre seba výhody ako pridelenie bytu.[106] Podľa účastníka povstania F. Beňovského nejeden z týchto klamárov si desaťročia užíval výhody a objavoval sa pri oslavách povstania s vyznamenaniami.[107] A tí, ktorí v ňom boli, bežne vymýšľali a zveličovali výsledky partizánskej činnosti.[108]
Klamalo sa dokonca aj na súdoch, na ktorých sa nehľadala pravda a spravodlivosť, ale nimi sa likvidovali nepohodlní ľudia za každú cenu. odstraňovali sa konkurenti v kariére, presadzovala sa osobná či politická pomsta, prejavovala sa v nich národnostná a náboženská nenávisť. Aj podľa jedného z popredných obžalobcov na povojnových mimoriadnych súdoch, Antona Rašlu, tieto súdy boli revolučnými súdmi „kde ako je známe sa ani tak nehľadá objektívna pravda, ako sa tvorí historická politická pravda“ a tak „museli nájsť „vinníka“ hoci i v telefónnom zozname.“[109] Tomuto cieľu sa podriaďovala aj tvorba špeciálnych právnych predpisov so spätnou účinnosťou vtedajšieho zločineckého režimu pre tieto súdy a manipulácia procesov, napr. zasahovanie mimosúdnych orgánov do ich priebehu, ovplyvňovanie svedkov v neprospech obvinených, nútenie k „priznaniu sa“ bitkou a psychickým nátlakom pri vyšetrovaní, potláčanie práva na obhajobu vrátane neuznávanie svedectiev v prospech obvinených, potláčanie práva na verejnosť súdneho konania atď.[110]
Podobnú úlohu a úroveň mali súdy aj v ďalšom, komunistickom režime, v ktorom ešte podrobnejšie ich priebeh a výsledok organizovali mimosúdne orgány- vedenia KSS a KSČ. Ich cieľom bolo získať argumenty pre dobovú politickú propagandu, najmä zdiskreditovanie obávaného protivníka- ľudáctva. „Priznania“ obvinených sa dosahovali aj ich mučením. Podľa obvyklého scenára pri komunistických politických procesov časť obvinených musela sa vopred naspamäť naučiť svoje výpovede pred súdom. Najskôr, v r. 1958, prebehli procesy s príslušníkmi POHG, pričom vedenie komunistickej strany vopred schválilo zloženie senátov, prokurátorov a obhajcov, znenie obžaloby, miesto procesov a ich časový priebeh, kto na nich môže byť pripustený z radov verejnosti i najdôležitejšie rozsudky: koľko bude vynesených trestov smrti a koho sa budú týkať. Samotný komunistický zákon bol porušený aj v tom, že časť odsúdených bola opakovane odsúdená za to isté obvinenia.[111]
Ďalšie propagandistické procesy, úplne vykonštruované, boli v r. 1962 a 1963 s príslušníkmi Slovenskej pracovnej služby[112], časť ktorých bola neskôr včlenená do nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss.[113] Dodatočne na ďalšom súde v nemeckom Mníchove s hlavným obžalovaným L. Nižňanským v r. 2004 – 2005 sa preukázal nátlak na svedkov a ich mučenie v súvislosti s procesom v r. 1962 na Slovensku. Preto tento súd konštatoval, že tento proces bol zmanipulovaný a oslobodil Nižňanského spod obžaloby. To však napodiv prokuratúru na Slovensku nepodnietilo k podaniu návrhu na obnovu konania a vznesenie obžaloby voči osobám zodpovedným za tieto procesy. Vzhľadom na nezáujem doterajších postkomunistických politikov o čo i len morálnu nápravu týchto krívd, tieto nespravodlivé hanebné rozsudky doteraz ostali v platnosti.
Táto nespravodlivosť najzreteľnejšie vystupuje prejavuje pri porovnaní s výrazne rozdielnym prístupom k účastníkom povstania. Z nich sa po vojne nikto nepotrestal za ich početné a závažné zločiny, ani tie najzávažnejšie, za hromadné vraždy. Tí sa dokonca dodnes oslavujú.
Pretože počas desaťročí držitelia moci, pre ktorých pravda nemala nijakú hodnotu, sa menili a ich záujmy boli rôzne, oficiálny výklad povstania sa opakovane výrazne menil podľa ich želania. A tak napr. jedno oficiálne komunistické hodnotenie povstania sa v neskoršom oficiálnom komunistickom hodnotení označilo za hrubú falzifikáciu historickej pravdy.[114] Takisto sa výrazne sa menilo oficiálne hodnotenie povstania po skončení komunistickej vlády oproti predchádzajúcemu obdobiu. Nielenže sa prestala chváliť účasť komunistov v povstaní a oceňovať spojitosť povstania so Sovietskym zväzom, ale tieto dôležité skutočnosti sa prestali vôbec spomínať, ako keby ani neboli. Pritom ich vplyv v povstaní bol veľmi významný. Komunisti v niektorých oblastiach, predovšetkým v politickej oblasti, mali hlavnú úlohu. Prevažovali v národných výboroch s rozsiahlymi právomocami, najmä na úrovni okresov[115] a v SNR si nátlakom presadili to, čo chceli.[116] Preto napr. SNR 5. 9. 1944 poslala pozdravné telegramy jednému nekomunistickému činiteľovi – Benešovi a dvom komunistickým činiteľom- Stalinovi a Titovi. Napriek Benešovej žiadosti neposlala pozdravy nekomunistickým činiteľom Churchillovi a Rooseveltovi.[117] Takisto ich vplyv prevažoval v partizánskom hnutí. Tiež Sovietsky zväz bol s povstaním úzko spojený a jeho vplyv na povstanie nebol zanedbateľný. Bez neho by nielenže povstanie sa nezačalo v danej dobe, ale bez neho, bez pôsobenia ním vyslaných partizánov, by k povstaniu asi ani nedošlo. Na druhej strane, nebyť pomoci Sovietskeho zväzu, povstanie by skončilo oveľa skôr.
Čo sa však v oficiálnych hodnoteniach povstania nemenilo, to bol vzťah k pravde, ktorá v nich nikdy nehovorila a vzťah k skutočným hodnotám, ktoré sa v nich nepresadzovali. Naopak, hodnoty sa prevracali. Vrahovia sa označovali za hrdinov, oslavovali a odmeňovali, záchrancovia ľudských životov sa označovali za zločincov, hanobili a trestali.[118]
Tomuto všetkému by sa Slovensko by sa vyhlo, ak by k povstaniu nebolo došlo. Pre slovenský národ i ostatné národy Slovenska by najlepšie bolo, ak by nebolo.
Poznámky
[1] Husák, G., c. d., s. 47, 97 – 114, 142 – 144, 154 – 155, 158, 162; Benčík, A. – Kural, V. – Pivovarči, J.: Vojenské problémy SNP. In: Holotík, Ľ. – Kropilák, M., c. d., s. 329. Tiež Král, V., c. d., s. 35, 65, 110, 128; Grečko, A.
A.: Cez Karpaty. Bratislava 1973, s. 84; Kopecký, Václav: ČSR a KSČ. Praha 1960, s. 348; Takáč, Ladislav:
Za slnkom slobody, s. 57.
[2] Benčík, A.- Kural, V. – Pivovarči, J.: Vojenské problémy SNP. In: Ľ. Holotík, Ľ. – Kropilák, M., c. d., s. 329.
[3] Napr. Ursíny, Ján.: Spomienky na Slovenské národné povstanie. In Slovenské národné noviny č. 6/1990, s. 16
[4] Vrba, Jozef: Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi. Bratislava 1999, s. 56; Medrický, G.: Minister spomína, s. 241; Balko, J., c. d., s. 262 – 263; Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 67.
[5] Husák, G., c. d., s. 164 – 168, 207 – 209, 218 – 219.
[6] Král, V., c. d., s. 63; Benčík, A. – Kural, V. – Pivovarči, J.: Vojenské problémy SNP. In: Holotík, Ľ.- Kropilák, M., c. d., s. 329; Vnuk, František: Rebelanti a suplikanti. Lakewood 1989, s. 124 .
[7] http://cs.wikipedia.org/wiki/Varšavské_povstání, 29. 12. 2013; Friš, Edo: Slovenské národné povstanie v európskej rezistencii. In: Holotík, Ľ. – Kropilák, M., c. d., s. 523.
[8] VHA, ZPH, i. j. 305.
[9] VHA, ZSP, ŠZX – 466; VHA, OVDS, š. 5; Takáč, L., c. d., s. 57.
[10] VHA, ZPH, i. j. 305.
[11] Moskalenko, K. S., c. d., s. 293; tiež Kopecký, V., c. d., s. 352.
[12] Štemenko, S. M.: Generaľnyj štab v gody vojny. Moskva 1981, 2. diel, s. 325 – 326.
[13] Podľa toho plánu, ktorý pripravovali najmä predseda Slovenského snemu Martin Sokol a gen. Augustín Malár, po preniknutí sovietskych vojsk na sever od Slovenska do oblasti Ostravy a z juhu od neho na západný breh Dunaja, prezident Tiso a vláda by mali podať demisiu a slovenský snem by mal odovzdať vládu vojsku. Vojenská vláda by požiadala Sovietsky zväz a jeho západných spojencov o prímerie. Autori tohto zámeru predpokladali, že Slovenská armáda, sústredená na západnom Slovensku, by dokázala zabrániť pokusu Nemecka o zvrátenie situácie a tým by sa aj juhozápadné Slovensko vyhlo plánovanému bojovému postupu sovietskych vojsk cez neho. Správne odhadli plán ich postupu, čo zvyšovalo nádej na úspech tohto zámeru – Balko, J., c. d., s. 204 – 205, 262 – 263, 310 – 311; Vrba, J., c. d, s. 56; Medrický, G.: Minister spomína, s. 228, 274, 340 – 341; Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 67 .
[14] VHA, Zbierka rádiogramy, š. 1.
[15] VHA, Zbierka rádiogramy, š. 1; tiež VHA, ZSP, ŠZX – 466.
[16] Husák, G., c. d., s. 199, 210 – 211; A MSNP, Z XII, S 111/81.
[17] VHA, Zbierka rádiogramy, š. 1; VHA, ZSP, ŠZX – 466.
[18] Husák, G., c. d., s. 192, 211.
[19] Husák, G., c. d., s. 211; A MSNP, Z XII, S 111/81.
[20] VHA, Zbierka Rádiogramy, š. 1; tiež ZSP, ŠZX – 466.
[21] VHA, Zbierka Rádiogramy, š.1.
[22] Husák, G., c. d., s. 201 – 202. Partizánom dodávali zbrane aj ďalší povstaleckí dôstojníci, čím podporovali rozmach partizánskeho hnutia, vrátane jeho teroru.
[23] Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 67.
[24] V. Plevza, c. d., s. 608.
[25] Proektor, D. M.: Přes Dukelský průsmyk. Praha 1962. s. 31; Zborník Múzea Slovenského národného povstania 2. Martin 1997, s. 14; tiež Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 69.
[26] Zborník Múzea Slovenského národného povstania 2, s. 15.
[27] Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 69; VHA, Zbierka 11, š. 2.
[28] Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 69; VHA, Zbierka 11, š. 2.
[29] Proektor, D. M., c. d., s. 104.
[30] VHA, f. V4.O, š. 32, i. j. 161; A MSNP, Zbierka VII, š. 7, S 19/67.
[31] Urban F., c. d., s. 100
[32] Pipich, Juraj: Situácia slovenských jednotiek v Karpatoch v auguste 1944. In: Bielik, P. – Mulík, P., c. d., s. 68- 70.
[33] Ursíny, Ján: Spomienky na Slovenské národné povstanie. Liptovský Mikuláš 1994, s. 73.
[34] Slavkovský, Dušan: Vo vzduchu i na zemi. Bratislava 1969, s. 47; Kalesný, František: Dies ater XXIX. mensis augusti 1944. In: Bielik, P. - Mulík, P., c. d., s. 125; Vnuk, F.: Rebelanti a suplikanti, s. 109; VHA, Zbierka rádiogramy, š. 1; A MSNP, Z XII, S 86/63; Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 340.
[35] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 429. Je možné, že v tomto počte sú zahrnutí aj tí, ktorí sa dostali do povstaleckej armády miestnymi mobilizáciami.
[36] Kropilák, V., c. d., s. 534. V uvedenom počte sú započítaní aj muži, ktorí boli prepustení z armády na trvalú dovolenku. Asi 9 000 príslušníkov armády patrilo do Pracovného zboru, ktorý bol neozbrojený.
[37] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 190, 216, 525; Prečan, V.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 1083, 1091 a 1092; Suško, V., c. d., s. 370.
[38] Medrický, G.: Minister spomína, s. 266 – 269, 276 – 345; Medrický, G.: V práci za povznesenie národa, s. 220, 224, 257; Prečan. V.: Slovenské národné povstanie – Nemci a Slovensko, s. 390 – 391, 395, 398 – 399, 450 – 451; Pred súdom národa, Bratislava 1947, 1. diel, s. 148, 153, 164 – 165, 179 – 18, 4. diel, s. 204 – 205, 5. diel, s. 129 – 131; Vrba, J., c. d., s. 49, 57, 81, 97 – 98; Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991. s. 310, 323; Kaššovič, Ján.: V službách vlasti. Slovakia 2012, s. 99 – 100; Hodinu po prechode fronty. In: Slovenské ozveny č. 4/1991; Hovoria tí, ktorí prežili. In: Slovenské ozveny č. 23/1991; SNA, f. NS, Tnľud 6/46, kinofilm č. 889, výpoveď J. Domesa.
[39] Král, V., c. d., s. 128. Ale aj po zmene stanoviska Sovietsky zväz si zachoval od povstania istý odstup: nedovolil, aby vyše 20 lietadiel z východoslovenskej armády, ktoré na začiatku povstania odleteli na sovietsku stranu, mohli sa s posádkami sa vrátiť na Slovensko a podporiť povstanie. Miesto nich síce v polovici septembra poslal asi taký istý počet lietadiel, ale tie celé dni nemohli lietať, lebo pre ne nebolo na Slovensku strelivo a palivo – VHA, ZPH, š. 24, i. j. 305. Takisto nedal súhlas na dodávku zbraní povstalcom z V. Británie a tá ich potom napriek svojej ochote ani nedodávala – Vnuk, F.: Rebelanti a suplikanti, s. 65 – 69.
[40] Broft, Miroslav: Vztahy východní fronty k Slovenskému národnímu povstání. In: Slovenské národné povstanie roku 1944, s. 405, 413.
[41] Proektor, D. M., c. d., s. 172 – 173; Broft, Miroslav: Vztahy východní fronty k Slovenskému národnímu povstání. In: Slovenské národné povstanie roku 1944, s. 415.
[42] Straty nemeckého vojska nasadeného proti povstaniu a odboju sa doteraz nikto z oficiálnych inštitúcií nepokúsil zisťovať. Pre prípad, že by sa rovnali stratám odbojárov, bolo by ich okolo 4 000 padlých, čo by predstavovalo asi 0, 1% nemeckých vojakov, ktorí zahynuli počas 2. svetovej vojny. Podľa čiastkových údajov a odhadov však možno predpokladať, že nemecké straty boli nižšie. Napr. v bojoch o Kežmarok 30.- 31. augusta zahynulo 24 povstalcov a 9 nemeckých vojakov- Maniak, Marcel: Protifašistický odboj v okresoch Poprad a Kežmarok. 2014, s. 22. Za prvé tri dni bojov pri Strečne od 31. augusta do 2. septembra padlo 180 povstalcov a 300 bolo ranených- Príspevky k dejinám Slovenského národného povstania v Turci, s. 215 Nemecké vojsko na tomto úseku od 29. augusta po 3. september malo 25 mŕtvych a 56 ranených- Plevza, Viliam: Slovenské národné povstanie. Nemci a Slovensko, s. 533. Straty povstalcov v Ponitrí od 10. do 23. septembra sa odhadli na 800 padlých, 900 ranených, 900 zajatých a nezvestných. Straty protivníka v tejto oblasti v danom období sa odhadli na 170 mŕtvych, 400 ranených, 30 zajatých – VHA, ČSA SNP, š. 17, i. j. 58/1.
[43] Proektor, D. M., c. d., s. 168.
[44] Krivošejev, G. F. a kol.: Rossija i SSSR v vojnach XX – veka. Moskva 2001, s. 299.
[45] Augustové povstanie nemalo jednoznačný začiatok ani koniec. Ako jeho začiatok sa obvykle uvádza 29. august, keď žilinská posádka začala bojovať s postupujúcou nemeckou jednotkou a keď Golian vyzval posádky na Slovensku k vojenskému odporu. No povstalci sa zmocnili Ružomberka už 27. augusta. Takisto za koniec povstania sa najskôr pokladá 27. október, keď nemecké jednotky obsadili stredisko povstania – Banskú Bystricu a zároveň sa skončil organizovaný boj povstaleckého vojska. No povstalci mali obsadenú Tureckú ešte 1. novembra. Sú dôvody pre ešte skoršie datovanie povstania a ešte pre jeho neskoršie ukončenie.
[46] Halaj, Dušan: Fašistické represálie na Slovensku. Bratislava 1990, 2. vydanie. s. 52.
[47] Zudová, Zlatica- Lešková: Válečný rok 1944. Praha 2001. s. 265.
[48] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 430. Uvedené číslo zrejme nezahŕňa zomretých v nemeckých zajateckých táboroch.
[49] Vo vojne proti Sovietskemu zväzu zahynulo 1281 vojakov – Mičianik, P., c. d., s. 199, toto číslo zahŕňa aj zomrelých v sovietskych zajateckých táboroch; pri nebojovom nasadení v Taliansku zahynulo 128 vojakov (z toho aspoň 6 na strane talianskych partizánov) VHA, f. DS, š. 1, i. j. 9; vo vojne proti Poľsku zahynulo 24 vojakov – SNA, f. NS, Tnľud 7/46, kinofilm 919; Lacko, Martin: Proti Poľsku. Bratislava 2007, s. 229 – 231; vo vojne proti Maďarsku zahynulo 21 vojakov – SNA, f. NS, Tnľud 7/46, kinofilm 919. Tieto údaje zahŕňajú aj tých vojakov, ktorí prebehli k protivníkovi, zahynuli v hlbokom tyle bez súvislosti s bojovými akciami alebo spáchali samovraždu.
[50] Zudová, Z. – Lešková, c. d., s. 266.
[51] VHA, ZPH, š. 24, i. j. 302.
[52] VHA, Petráš, J., c. d.
[53] Osika, rukopis
[54] VHA, KOS, i. j. 224; ŠA v Levoči, f. ŠZ v Levoči, š. 274, č. 1301/1944.
[55] ŠA v Bytči, f. Trenčianska župa – prezídium, š. 57.
[56] Marcel, Mania: Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. 2014, s. 108- 109.
[57] Urban F., c. d., s. 112; https://www.obeczahradne.sk/historia/
[58] Maniak, Marcel: Padli za našu slobodu. 2013, s. 85
[59] SNA, f. 203, š. 394; tiež VHA, ZPH, i. j. 196.
[60] Šišmiš, Milan a kol.: Bánovce nad Bebravou 1232- 2002. Žilina 2002, s. 161
[61] Maniak, Marcel: Padli za našu slobodu. 2013, s. 45
[62] SNA, Z, š. 24
[63] rmagazin.sk/s-gulometom-zahatal-nemcom-cestu-a-zachranil-snp/
[64] Plevza V., c. d., s. 554
[65] A MSNP, Z XII, S 45/81; VHA, KOS, i. j. 203
[66] Maniak, Marcel: Padli za našu slobodu. 2013, s. 40
[67] SNA, f. 209, š. 782; ŠA v Bratislave, f. BŽ III, š. 54.
[68] ŠA v Levoči, f. ŠZ Levoča, i. j. 1390/44.
[69] https//myturiec.sme.sk/22276182/teplicania-si-uctili-pamiatku-umucenych-spoluobcanov.html
[70] Osika, rukopis
[71] SNA, f. 203, š. 394 a 209, š. 767.
[72] Kamenec, Ivan: Po stopách tragédie. Bratislava 1991. s. 271.
[73] VHA, KOS, i. j. 229; Matrika Turčianskeho Jasenia.
[74] A ÚPN, f. VIR 04, i. j. 12; Hetényi, Martin: Bombardovanie Nitry a okolia 1944 – 1945. In: Michal Šmigeľ – Mičko, Peter: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V. Zvolen 2006, s. 212 – 213.
[75] Bojovník, 27. 1. 1946.
[76] Konkrétne prípady napr. SNA, f. ŠÚVP.
[77] Hallon, Ľudovít – Sabol, Miroslav – Falisová, Anna: Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944 – 1948. Bratislava 2011, s. 200; ABS, f. 215, š. 37 – 6.
[78] Medrický, G.:V práci za povznesenie národa, s. 280 – 281.
[79] SNA, f. NS, š. 128, i. j. 92.
[80] Tkáč, Marián: Slovenské hospodárstvo v rokoch 1939 – 1945. In: Bobák, Ján: Slovenská republika (1939 – 1945). Turčianske Teplice 2000, s. 121; A MSNP, Z IV, š. 5, i. j. A 56/77; SNA, f. NS, š. 46.
[81] Hallon, Ľudovít – Sabol, Miroslav – Falisová, Anna. c. d., 2011, s. 85, 86, 127, 145.
[82] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 496.
[83] Sľubujeme vernosť ideálu nášho odboja. In: Čas, 31. 8. 1946.
[84] Hallon, Ľudovít – Sabol, Miroslav – Falisová, Anna, c. d., s. 14, 44.
[85] SNA, f. NS, š. 128, i. j. 92, Tnľud 57/46.
[86] Napr. Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. Prešov 2001; Bednárik, Rastislav: Za vyššiu životnú úroveň. In: Pravda, 3. 11. 1988; Strašil, Václav: Hospodaření v ekonomickém skleníku. In: Hospodářské noviny č. 43/1988.
[87] Napr. Curtoism Stéphane: Čierna kniha komunizmu, Bratislava 1999, s. 43 – 235.
[88] Napr. Kavecký, Michal: Nie je dôvod oslavovať povstanie a Porubský Július: Spomienky na povstanie. In: Peter Bielik – Peter Mulík, c. d., s. 101 – 105.
[89] SNA, f. Úrad Predsedníctva Slovenskej národnej rady, i. j. 4, kniha 4.
[90] Hallon, Ľudovít – Sabol, Miroslav – Falisová, Anna, c. d., s. 88.
[91] SNA, f. bývalého ÚV KSS, š. 788. Vedenie HSĽS nikdy neprijalo podobné uznesenia. O vysťahovaní Židov zo Slovenska rozhodol jediný človek, predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka, ktorý tieto funkcie zastával len v dôsledku nátlaku Nemecka. Samotné vysťahovanie Židov bolo tiež na žiadosť Nemecka, ktoré ich vysťahovanie pripravovalo už od r. 1940. To slovenskej strane oznámilo, že Židia budú žiť v novej domovine s vlastnou samosprávou vo východnom Poľsku, resp. v západnom Bielorusku. Aj predchádzajúce protižidovské opatrenia sa uskutočnili na nátlak Nemecka, ktoré ich presadzovalo všade v oblastiach svojho vplyvu a to už pred vznikom Slovenskej republiky. – ŠA v Bratislave, f. Ľudové súdy v Bratislavskom kraji 1945 – 1948, Okresný ľudový súd Bratislava, ĽS 13/48; SNA, f. NS, š. 34, i. j. 55 a š. 111, i. j. 76; Vnuk, František: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava 2014, s. 14 – 25; Klimko, Jozef: Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava 1986, s. 174
21. 1. 1939 Hitler vytkol česko – slovenskému ministrovi zahraničných vecí F. Chvalkovskému veľký vplyv Židov v Česko – Slovensku a požadoval zaviesť proti nim zákony podľa vzoru Nemecka. Hoci Česko – Slovensko malo väčšie možnosti odporovať nemeckému nátlaku ako oveľa menšie Slovensko, aj jeho predstavitelia, podobne ako predstavitelia slovenského štátu, z obavy pred vojenským zásahom Nemecka, jeho nátlaku ustupovali. Preto česko – slovenská vláda už 27. 1. 1939 sa rozhodla prepustiť Židov zo štátnych služieb, čo sa dotklo asi 1 000 osôb.
[92] Vnuk, František: Slovensko v rokoch 1945 – 48. I. diel. Toronto – Svätý Jur 1994, s. 324 – 328, 346 – 351. Tento tábor predtým, počas druhej svetovej vojny slúžil ako pracovný tábor pre Židov. Ich životné podmienky v tomto tábore počas vojny boli neporovnateľne lepšie ako životné podmienky Nemcov v čase mieru – Vnuk, F., c. d., II. diel, s. 176 – 181, 201; ŠA v Bratislave, f. Ľudové súdy v Bratislavskom kraji 1945 – 1948, ĽS 13/48.
[93] Wohland, L., c. d. , s. 131.
[94] VHA, f. V4.O, š. 46, i. j. 212, č. sp. 80 027 taj. 1. odd /42 a f. Veliteľstvo VI. zboru, š. 22, i. j. 67, č. sp. 80. 027 taj. 1. odd./42. Markus počas povstania bol najskôr veliteľom 4. taktickej skupiny a neskôr veliteľom 3. taktickej skupiny. Po vojne bol veliteľom 4. oblasti, t. j. Slovenska.
[95] VHA, f. Veliteľstvo VI. zboru, š. 22, i. j. 67, č. j. 287.592/Dôv. tyl 2/46. Širica počas povstania bol veliteľom 2. taktickej skupiny. Po vojne bol veliteľom Vojenskej oblasti 4.
[96] VHA, f. 4. divízia „Fatranská“, š. 7, i. j. 65, k č. j. 659/Taj. 1/odd. Čordáš počas povstania bol veliteľom práporu Javor, po vojne bol tiež veliteľom práporu.
[97] Tkáč, Marián: Slovenské hospodárstvo v rokoch 1939 – 1945. In Ján Bobák: Slovenská republika (1939 – 1945). Turčianske Teplice 2000, s. 123.
[98] Valach, J., c. d.
[99] Tiso dostal takéto ponuky od Stalina dokonca s prísľubom, že by ostal prezidentom Slovenska, no s podmienkou, že napomôže nastoleniu komunistického systému na Slovensku. Tiso, ktorý komunistický systém pokladal za väčšie zlo pre ľudstvo ako nacistický systém a to ako pre jeho povahu a tiež pre jeho väčšie možnosti rozšírenia, spoluprácu s komunistickým Sovietskym zväzom odmietol, na rozdiel od povstaleckých kolaborantov – Čulen, Konštantín: Posledné posedenia. Vrútky 2004, s. 287 – 288; Ďurčanský, Ferdinand: Márne sa snaží Moskva získať Slovákov. In Literárny almanach Slováka v Amerike, 1953. Dohoda Stalina s Benešom o obnovení Česko – Slovenska neznamenala, že Stalin ju musí dodržať, čo ukázal prípad Karpatskej Ukrajiny (Zakarpatskej Ukrajiny, Podkarpatskej Rusi), ktorú k Česko – Slovensku nepripojil. Ešte pred ním ponuku v tomto duchu dostal V. Talský, zástupca veliteľa východoslovenskej armády s tým, že v prípade spolupráce v zachovanom slovenskom štáte by sa stal ministrom obrany. Aj on, aj keď z iného dôvodu ako prezident Tiso, túto ponuku odmietol – Korbel, S. K., c. d., s. 92.
[100] Jutikala, Eino- Pirinen, Kauko: Dějiny Finska. Jihlava 2001. s. 262.
[101] Napr. Stefana Wolfa z Veľkého Poľa po vojne nahnali na exhumáciu ľudí, zavraždených v Kľaku, pričom ho tak zbili, že na následky bitky zomrel – Wolf, Š., c. d., 85.
[102] Napr. všetci spomenutí piati velitelia povstaleckých taktických skupín, ktorí predtým bojovali proti Sovietskemu zväzu, boli prepustení z armády. Z nich štyria boli aj zbavení vojenskej hodnosti: Širica, Kuna, Malár, Černek, traja boli aj uväznení: Širica, Malár, Černek – Korček, J.– Šimunič, P. – Vimmer, P. – Štefanský – V., Dobríková, M.: Zabudnutí velitelia, s. 23, 35, 43, 54, 60, 70 – 71.
[103] Napr. Ursíny, Ján: Z môjho života. Martin 2000, s. 78.
[104] SNA, f. Povereníctvo vnútra – sekretariát, š. 71.
[105] SNA, f. SSP, š. 10.
[106] CDAHOU, f. 166, i. l, i. j. 139
[107] A MSNP, Z XII, S 27/2004. Asi najvýznamnejším z týchto podvodníkov bol Peter Dudáš, ktorý v 80. rokoch 20. st. bol podpredsedom Ústredného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov – Jablonický, Jozef: Samizdat o odboji 2. Bratislava 2006, s. 537 – 538.
[108] Viac pravdy nezaškodí. In: Pravda, 27. 8. 2001; Rašla, A., c. d., s. 171 – 172. Napr. zv. Čapajev, ktorý mal obvykle okolo 1 000 príslušníkov, hlásil, že zabil 6 683 nemeckých vojakov, zranil 2097, pri vlastných stratách 97 padlých a 374 nezvestných – CDAHOU, f. 64, i. 1, i. j. 1; zväzok Ján Žižka, ktorý mal v priemere okolo 1 000 príslušníkov, udával straty nepriateľa 2 709 zabitých protivníkov a 44 zastrelených vyzvedačov pri vlastných stratách 177 padlých a 347 nezvestných – CDAHOU, f. 110, i. 1, i. j. 1; brigáda Jánošík, ktorá mala priemerný stav asi 1 000 príslušníkov, udávala 2 770 zabitých nemeckých vojakov pri vlastných stratách 77 padlých; brigáda Za vlasť, ktorá mala v priemer okolo 1000 príslušníkov, udávala 1 878 zabitých nemeckých a maďarských vojakov pri vlastných stratách 29 padlí, 7 nezvestní – CDAHOU, f. 166, i. 2, i. j. 477, atď. Ak by to bola pravda, potom partizánska forma boja by mala byť najúčinnejšou formou boja a v tom duchu by sa asi odvtedy viedla výuka na vojenských akadémiách. Partizánske hlásenia udávajú aj zajatie nemeckých generálov, čo sa nestalo ani v jedinom prípade atď.
[109] T. j. tieto súdy nehľadali ani pravdu, ani spravodlivosť, ale na politickú objednávku tvorili klamstvá a odsudzovali ľudí bez ohľadu na skutkový stav – Slovenská národná knižnica, Literárny archív, 129 B 20.
[110] Proces s dr. J. Tisom. Bratislava 1990, s. 92 – 103, 122 – 128; Korbel, S. K., c. d., s. 90 – 93, 111, 158; Balko, J., c. d., s. 291 – 293, 307 – 308, 316 – 317, 321; Rekem, J., c. d., s. 35 – 36, 39 – 40, 45 – 63; Michalík, Valent: Popravený Dieter Wisliceny prehovoril. In: Svedectvo č. 4/1998 a 5/1998; Ferjenčík, Boris: Prievidza v časoch vojny a po vojne. In: Svedectvo č. 9/1998; ŠA v Banskej Bystrici, f. Ľudové súdy, OĽS Brezno 15/46; A MSNP, Z XII, S 15/98.
[111] SNA, f. bývalého ÚV KSS – predsedníctvo, š. 974, 975, 976, 977, 980, 1093; Kolková, Terézia: Kat alebo mučeník. In: Katolícke noviny č. 22/2004; Nepamätá na všetkých. In: Slovenský denník, 7. 9. 1991.
[112] Bola to organizovaná, do pol roka trvajúca pracovná povinnosť s výchovným programom pre mužov, spravidla vo veku 19 rokov. Patrila do rezortu ministerstva vnútra.
[113] Bielik, Peter: K otázke hľadania vinníkov tragédie v Kľaku a v Ostrom Grúni v januári 1945. In: Historický zborník č. 2/2016, s. 109 – 121.
[114] Plevza, V., c. d., 5. zv., s. 154.
[115] Husák, G, c. d., s. 311 – 318. Národné výbory na povstaleckom území nahrádzali predchádzajúce orgány miestnej moci. No osvojovali si oveľa väčšie právomoci, ktoré neboli upravené nijakou právnou normou.
Tiež VHA, OVDS, š. 5, výpoveď J. Goliana.
[116] Bukowiny, Alexander: Ako dožili. In . Svedectvo č. 8/1993, s. 11.
[117] Husák, G., c. d., s. 317, 407.
[118] Napr. spomenutý František Jankovič, ktorý v Banskej Štiavnici, tam, kde odbojári vraždili, zachránil mnoho životov, bol odsúdený na 12 rokov väzenia – za jeho prejavy a za obsah časopisu Štiavničan, ktorý formálne viedol. Pretože mu bola udelená milosť, vo väzení bol len dva roky – SNA, f. NS, š. 50, i. j. 69. Učiteľ Rudolf Schwarz z Banskej Bystrice zachránil život účastníkovi povstania a spolu s ministrom G. Medrickým sa pričinil o prepustenie vyše niekoľko desiatok mužov zo Španej Doliny, ktorých zaistili nemeckí vojaci po útoku partizánov, čím im zachránili život. Napriek tomu za prejavy v Slovenskom sneme, ktorého bol poslancom do r. 1941, bol odsúdený na zhabanie majetku a dva roky väzenia. Bol to v skutočnosti pre neho rozsudok smrti, lebo napriek tomu, že bol 63 ročný a chorý, časť trestu si odpykával v pracovnom útvare. Hoci upozornil, že tamojšie pomery nedokáže prežiť, bol v ňom ponechaný a zomrel. – SNA, f. NS, š. 35, i. j. 37. Podľa zásad použitých na ich odsúdenie, oveľa dôvodnejšie by sa dali odsúdiť za podobné konanie nielen početní činitelia v povojnovom režime, ktorý ich súdil, ale aj v komunistickom režime a tiež v postkomunistickom období. Naopak, vyznamenaniami ocenili odbojárov podieľajúcich sa na masových vraždách ako Černogorov, Jegorov, Končinský, Sečanský, Veličko, Vesel, Voľanskij atď. Príznačný je dvojaký meter doterajších oficiálnych výkladov povstania pri hodnotení druhej strany: vyznamenanie nemeckých vojakov prezidentom Tisom po porážke povstania v B. Bystrici sa označilo za vyznamenanie nacistických vrahov- napr. Plevza, V., c. d.., s. 560. Tiso pristúpil k tomuto kroku len preto, aby Slovensko uchránil pred istými represáliami Nemecka, čo sa mu podarilo: zachránil veľké materiálne hodnoty a mnoho ľudských životov- Vrba, J., c. d., s. 57; Ďurica, Milan S.: Jozef Tiso. Bratislava 2014, s. 411- 417. Aj tým si zaslúži ocenenie a vďaku od obyvateľov Slovenska.