Otec Jána Nemca, keď videl množstvo evakuantov zo Zemplína, vybral sa vlakom 17. 11. 1944 zo Šarišských Bohdanoviec do Lieskovca, aby sa pozrel, prečo jeho syn neevakuuje. No už počas cesty sa dozvedel o jeho osude. Uveril tomu, až keď mu to potvrdil pán dekan v Strážskom. Preto už nešiel do Lieskovca, ale do Maťašoviec na faru k vdp. farárovi Ladislavovi Deákovi, aby svojho syna pred blížiacim sa frontom doviezol nejakým spôsobom z Polomy do Šarišských Bohdanoviec. V Maťašovciach na prosbu otca istý mládenec – po súhlase Nemcov – sa rozhodol 19.11.1944 doviesť zavraždeného kňaza z Polomy do Maťašoviec, aj keď bola cesta už nebezpečná a hrozila evakuácia jeho dediny. Prevoz mŕtvoly z Polomy, ktorá už tretí deň ležala v tamojšom kostole, sa za pomoci otca nebohého mládencovi podaril. Ďalej ju už však nikto nemohol previesť, pretože mala byť vyhlásená nútená evakuácia Maťašoviec. V poslednej chvíli však na žiadosť otca a miestneho p. farára L. Deáka Nemci dali voz a odviezli mŕtveho do Vranova. Tam bol uložený v kostole a boli odbavené aj pohrebné obrady. Mal byť teda pochovaný vo Vranove.

Je ťažko vžiť sa do duševného položenia otca, ktorý svojho milovaného, surovo zavraždeného a zohaveného syna prevážal na voze postupne niekoľko dní z dediny na dedinu pred blížiacim sa frontom, keď nikto nevedel, čo a kde bude zajtra, aby ho dopravil do rodnej obce. V takejto situácii sa aj vo Vranove nevzdal zámeru. Obrátil sa o pomoc na okresný úrad. Ten na jeho žiadosť nariadil žandárom, aby určili niekoho, kto by mŕtveho odviezol do Zamutova. Nemci ho však nedovolili odviesť, kým z neho neurobili fotografické zábery. Na druhý deň istý gazda odviezol mŕtveho zo Zamutova do Červenice a odtiaľ príbuzný Ján Glankovič až do Šarišských Bohdanoviec. Tu v sobotu 25.11. 1944 po desiatich dňoch od zavraždenia Jána Nemca slávnostne pochoval miestny farár Ľudovít Deák za účasti 7 kňazov z okolitých fár a veľkého počtu obyvateľov rodnej obce, farností a ďalšieho okolia. Biskupský úrad vraj bol informovaný, že ho už vo Vranove pochoval nemecký feldkurát (poľný kurát). A tak zaznamenal, že zomrel 17. 11. 1944.

Ján Nemec sa dožil 33 rokov, 9 mesiacov a 23 dní. Kňazom bol 11 rokov, 4 mesiace a 19 dní.

Tak hrozná smrť Jána Nemca mala tragické dôsledky pre celú jeho rodinu v Šarišských Bohdanovciach. Prevážanie mŕtveho a zohaveného syna počas piatich dní cez predfrontové nebezpečné územie spôsobilo nervové zrútenie otca a rýchlu sklerózu s veľmi ťažkými dôsledkami. Nepoznal ani členov svojej rodiny. Ale nikdy nezabudol na smrť syna Jána. Sústavne si hovoril: „Zabili mi syna. Prečo ho zabili? Veď bol kňazom!“ Matka, ktorá čakala svojho mladého, zdravého syna ako evakuanta za pomoci otca, dočkala sa umučeného, po celom tele zohaveného syna s rozsekanou a prestrelenou hlavou. Toto hrozné stretnutie matky so synom spôsobilo u nej šok a natrvalo podlomilo aj jej zdravotný stav.

Sestra umučeného Anna od šoku zo smrti brata a pohľadu na zničených rodičov dostala paroxyzmus tachykardie a ako 31 ročná zomrela, aj keď pred tým chorobu nepoznala. Zanechala dve malé deti.

Po príchode Červenej armády do Šarišských Bohdanoviec 22. 1. 1945 NKVD zobralo z dediny desať mužov. Medzi prvými bol vybraný otec partizánmi zavraždeného Jána. Pre jeho veľmi zlý zdravotný stav a vek – mal 64 rokov – ho však vrátili domov a zobrali mu 39 ročného syna Andreja, otca dvoch malých detí. Bol odvlečený spolu s ostatnými mužmi z obce. V transporte vo vlaku však ochorel na týfus, a preto ho vysadili a nechali niekde v Sambore medzi ťažko chorými a čakajúcimi na smrť. On sa však vyliečil, preto ho odtransportovali na Kaukaz do Vladikaukazu a Alagiru, kde pracoval najprv v bani, potom v horách. Žil pod úrovňou otroka. Domov sa vrátil 20. 5. 1946 zdravotne zničený, čo cítil počas celého života.

Ku kompletnému poznaniu smrti Jána Nemca sa žiada uviesť aj nasledujúcu udalosť: Michal Dupaľ zo Žalobína – po vojne sa presťahoval do Čiech – prišiel raz k vdp. farárovi Raffáčovi a sťažoval sa mu, že má veľké výčitky svedomia pre smrť pána farára Nemca. To isté potvrdil aj p. Popovi, predsedovi MNV v Žalobíne. Ako dôvod uviedol: „ Sovietsky partizánsky kapitán Kulbakin, v ktorého skupine som bol partizánom, ma určil, aby som išiel s inými partizánmi pre pána farára Nemca do Lieskovca. Kulbakin určil štyroch partizánov, medzi nimi aj mňa. Prosil som ho, aby ma neposielal, že nemôžem ísť pre Jána Nemca, pretože ho poznám. Bol mojím druhým susedom, keď ešte bol farárom v Žalobíne. Tak Kulbakin určil miesto mňa iného.“ (Potvrdil to vdp. farár Raffača predseda MNV Pop v Žalobíne 17. 7. 1946.) Je isté, že niekto pripojil ďalších, pretože eskorta mala 8 mužov.

Ivan Ivanovič Kulbakin – sovietsky partizán, vyslaný na východné Slovensko Štábom partizánov v Kyjeve – zorganizoval v Štefanovciach partizánsky odriad „Buďonnyj“. Patril k Čapajevovej skupine. Kulbakin v čase vraždy bol jej veliteľom, pretože veliteľ I. K. Baľuta (Jagupov) bol 4. 10. 1944 odvolaný z funkcie a pozvaný do Kyjeva.

Pre úplnosť a poznanie charakteru účastníkov vraždy a lúpeží aj všetkých okolností žiada sa uviesť aj nasledovné.