Partizáni vzali Jána Nemca so sebou a vyvliekli ho cez záhradu na pole, kde čakali ďalší s vozom s konským záprahom. Bola to osemčlenná po zuby vyzbrojená eskorta partizánov, pod vedením Drobňaka mladšieho. Mená všetkých boli hneď po vojne vo verejnosti známe. Niektorí sa svojou účasťou v eskorte chválili.

Všetci partizáni posadali na voz a kňaza Jána Nemca uviazali o koňa a vliekli ho popri voze za krutého mučenia v blate a daždi po poľných a lesných cestách asi osem kilometrov z Lieskovca cez Štefanovce do Žalobína. O tejto krížovej ceste Jána Nemca je dostatok svedectiev. Tak napr. písal o tom Andrej Tomko, šéf Tatra banky v Humennom v liste z 3. 1. 1945 Imrichovi Nemcovi, ako aj farár Štefan Dráb z Vranova nad Topľou 23. 8. 1946. Istý muž z Benkoviec svedčil, že počul, keď bol v noci vonku, ako pod štefanovským lesom ktosi volal o pomoc. Kričal: „Ratujte ma, lebo chcú ma zabiť!“ Túto správu potvrdila Margita Magyarová 18. 7. 1946 Imrichovi Nemcovi. Rovnako hájnik Vincku tvrdil pani Orendáčovej, že v noci zo 16. na 17. 11. 1944 počul strašný nárek nad obcou. Bolo mu jasné, že je to nárek mučeného človeka. O tomto svedectve napísal učiteľ Ján Orendáč z Humenného (teraz v Prešove) Imrichovi Nemcovi. Okrem toho v liste z 24. 4. 1988 napísal, že lesník Pavol Dupaľ zo Žalobína stretol mučeného Jána Nemca. Pre zakrvavenú tvár ho ihneď nepoznal. Treba poznamenať, že Pavol Dupaľ ako partizán bol považovaný za najlepšiu spojku partizánskeho odriadu Buďonyj v Štefanovciach. Emil Kadnár v knihe „Komu bič, komu ruže“ ho nazýva „partizánske oči a uši odriadu“. Vo verejnosti sa tvrdí, že bol do akcie zapojený.

Otrasné svedectvo o ukrutnom mučení Jána Nemca partizánmi 17. 11. 1944, o jeho ceste utrpenia od vpádu vrahov – partizánov – do fary v Lieskovci podala Helena Dudiaková z Vranova nad Topľou a bolo uverejnené v časopise pre duchovné a spoločenské otázky M. ROSA (III. roč.) v č. 7/95, v článku Kruté spomienky (svedectvo), str. 29. Autorka spomína, ako sa začiatkom júna 1945 prechádzala po meste so svojou sestrou a ešte s jedným dievčaťom a prihovoril sa im istý mládenec. Volal sa Ján D. Keď na jeho otázku, či vie, čo znamená kríž – mala ho totiž na kostýme – mu odpovedala, že je to odznak nášho vykúpenia, ktoré nám vydobyl Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním – sa rozkričal, ako keby ho uštipol sršeň. Tvrdil, že svet bol vykúpený nie krížom, ale puškou. Potom ako zmyslov zbavený začal kričať: „Tak ako ten farár v Lieskovci (okr. Humenné). No ale sme mu dali!“ utíchla som. Vedela som, že ten kňaz bol zavraždený brutálnym spôsobom. Začal hovoriť, ako prišli na faru, ako rabovali, ako zobrali mladého kňaza so sebou, ako ho bili, mučili, ako ho potom priviazali koňovi o chvost a koňa hnali hore jarkom po vode, blate, kamení a tŕní. A začal hovoriť mená spoluvrahov: M. K., Š. CH… Povedal asi osem, deväť mien. Tých som dobre poznala a ostatných som už prestala vnímať. Vtedy som mala 17 rokov.

Ďalej hovorí, že nezistili vrahov mladého kňaza z Lieskovca, alebo sa to zistiť nesmelo (vrahovia sa stali vranovskými vzornými partizánmi).

Tejto hroznej dráme zodpovedalo aj počasie. Noc bola tmavá, mimoriadne chladná, veterná a silne pršal dážď so snehom.

Po príchode do Žalobína jeden z partizánov, ktorí priviedli Jána Nemca, prišiel na faru, kde bol partizán – asi v hodnosti čatára – Anton Šmich z Čičavy pri Vranove nad Topľou. Ten zahlásil Šmichovi: „Už sme priviedli toho Nemca.“ Na to Šmich: „Už ste ho mali na ceste zabiť!“ Tento rozhovor vypočul dôstojný pán farára Kuča (po vojne prešiel na faru do Sedlíc) a kurátor Štefan Mražik-Betlecký, ktorý v tej noci bol na fare ako ochranca kňaza. Tí však nevedeli, o akého Nemca ide. Toto potvrdil Pavol Pop, predseda MNV v Žalobíne, Imrichovi Nemcovi a vdp. farárovi Raffačovi 17. 7. 1946.

V Žalobíne bola výmena voza. Partizáni zobudili Toroka Zbojňáka a rozkázali mu zapriahať kone a viesť ich. On sa však vyhováral, že je nemocný, lebo už viac nocí pre nich nespal. Zobudili preto jeho brata Jozefa Toroka, aby ich viezol na bratových koňoch. Boli asi tri hodiny v noci. Ten vstal a kým sa obliekal, partizáni sami priahali kone. Na voze nebola váha, preto ju po dvore s lampou hľadala manželka Jozefa Toroka. Keď išla okolo moruše, zbadala, že pri nej stál Ján Nemec, strážený dvoma partizánmi. Poznala ho, pretože bol pred tým v ich dedine farárom. On akoby sa bol trochu smutne usmial, hovorila spomínaná žena. Tá ihneď upovedomila o tom manželku Jozefa Toroka.

Ona vraj už nestihla informovať svojho manžela, pretože partizáni medzitým sami našli váhu, zapriahli kone a nútili Jozefa Toroka rýchle sadnúť na voz a ísť. Keď prišiel s vozom pred morušu, partizáni ho zastavili a všetci posadali na voz. Jozef Torok tvrdí, že pre veľkú tmu videl iba toľko, že ich bolo 7 alebo 8. Jeden z nich bol oblečený v čiernom, veľmi zablatený, bez zbrane a v ruke mal aktovku. Ale kto to bol, že nepoznal. Preto vraj nevedel koho viezol. Dvaja partizáni si sadli k Jozefovi Torokovi a nútili ho stále s vozom bežať, pretože príde German. Ostatní boli vzadu opretí o rebriny, pretože tam sedadlo nemal.

Tak uháňal až ku Girovciam. Zastal pri rozvodnenej Oľke za Polomou, kde voda zobrala most cez rieku. „Mám ísť ďalej?“ opýtal sa Jozef Torok. „Dosť,“ hovorili mu. Keď všetci z voza poschádzali, otočil sa s vozom a rýchlo bežal späť. Vraj ani nepozrel za partizánmi.

Celú túto udalosť potvrdil sám Jozef Torok 17. 7. 1946 večer na fare v Žalobíne pred vd. pánom farárom Raffčom a Imrichom Nemcom. Obaja sa zhovárali aj s jeho bratom Torokom – Zbojňakom na jeho dvore.

Z ďalších udalostí sa zistilo: Domučený a vysilený Ján Nemec mal prejsť cez zrúbanú jelšu ako lávku cez rieku Oľku pri zrútenom moste. On však už nevládal od vysilenia ísť ďalej. Keď mu pohrozili, že ho tam zastrelia, keď nepôjde ďalej, na ich hrozbu – ako potvrdil Ján Drobňak – vraj odhalil prsia so slovami: „Zastreľte ma, aspoň budem mať skôr od vás pokoj!“ Tak sa aj stalo! Ranami po hlave mu rozsekali lebku a dvoma strelami do zátylka ho zavraždili. Zobliekli mu vrchné šaty a topánky a v spodnom prádle ho hodili do vody rieky Oľky. O jeho rúcho sa rozdelili ako vojaci pod krížom Krista.

Ján Drobňak z Vranova nad Topľou, ktorý bol v tej skupine partizánov aj so starším bratom – ako veliteľ – hovoril pánu farárovi Štefanovi Drábovi vo Vranove, že Ján Nemec nechcel ísť ďalej, preto ho zastrelili. Isteže to nebol dôvod. Surové ukrutnosti, ktoré umučený podstúpil od vtrhnutia partizánov do fary až po mučenícku smrť, ako aj poznámka Šmicha na fare v Žalobíne „Už ste ho mali zabiť.“ – to hovorí jasne, že bol vedený na istú, predom pripravenú smrť. Kto do neho strelil, to Drobňak pánu farárovi nechcel prezradiť.

K tomuto zločinu vraždy sa sám priznal Bedřich Hodulík, kominársky tovariš v Čemernom pri Vranove nad Topľou. Menovaný bol po vojne z neznámych dôvodov zavretý v Humennom. Vo väzení bol v spoločnej cele s politickými väzňami. S Gavaľom z Nižných Ládičkoviec, Petrom zo Soli, Petrom z Udavského, A. Mattom z Černiny pri Ohradzanoch, Jurajom Imrichom z Uhorského Kľučova a Hansom z Humenného. Pred týmito sa B. Hodulík chválil, že on zastrelil lieskovského farára Jána Nemca. O tomto jeho vystatovaní hovoril Petro zo Soli pánu Džatkovi z Vranova, ktorý bol v tom čase tiež politickým väzňom v Humennom. Pán Džatko zasa o tom informoval pred vdp. Štefanom Drábom Imricha Nemca 15. 7. 1946. To isté potvrdil na fare v Humennom pred vdp. farárom Siartom a Imrichom Nemcom 16. 7. 1946 Gavaľa z Nižných Ladičkoviec. Taktiež Petro z Udavského v rozhovore s Imrichom Nemcom a vdp. farárom Siartom 16. 7. 1946 v Humennom potvrdil, ako Bedřich Hodulík vo väzení pred nimi ako spoluväzňami hovoril, že on prišiel s ostatnými partizánmi do Liesovca na faru a chceli peniaze – asi 5000 korún. Ján Nemec že peniaze nemal. Našli u neho iba 2000 korún, ktoré vzali.
Potom zobrali aj jeho a pri Girovciach ho on zastrelil. So zavraždením sa chvastal aj neskoršie na fare v Soli, keď prišiel vymetať komín. V piatok ráno 17. 11. 1944 prišiel niekto hlásiť vdp. farárovi Drábovi do Jankoviec, že pri Girovciach, pri zrútenom moste prd dedinou bol zastrelený lieskovský farár. Bol zastrelený asi o piatej ráno, lebo vtedy ľudia počuli výstreli. (Hovoril vpd. farár Dráb Imrichovi Nemcovi 15. 7. 1946 vo Vranove na fare.) Ján Nemec, farár v Lieskovci, mal dvakrát strelené do hlavy a rozsekanú lebku. Guľky mu prešli celkom cez hlavu. Celé telo bolo pokryté stopami po ukrutnom mučení, čo dokazuje pravdivosť svedeckých výpovedí.

Zavraždeného – pri Girovciach vo vode Oľky ležiaceho – našiel 17. 11. 1944 ráno Molek, staviteľ z Jasenoviec. Bol hodený vedľa zrúbanej, vo vode ležiacej jelše. Zachytil sa však v konároch stromu tak, že hlavu mal hneď pod vodou. Jeho vlasy voda držala na povrchu. Po vytiahnutí z vody Molek spoznal Jána Nemca, pretože v Lieskovci pri fare staval hospodárske budovy.

Správa o smrti lieskovského farára Jána Nemca sa rýchlo rozšírila do okolitých dedín. Dopočuli sa o nej aj dvaja Lieskovčania, a to Ján Kremnický a Pavol Jelínek, ktorí sa v piatok 17. 11. 1944 skoro ráno vybrali do Košaroviec, kde mal Pavol Jelínek manželku. Z Lieskovca odchádzali, ale nič nevedeli o tom, čo sa stalo na fare. Pritom Pavol Jelínek býval iba v druhom dome od fary. Nechceli preto veriť správe o smrti svojho farára. Vybrali sa preto do Giroviec, aby sa presvedčili, čo je na tom pravdy. A skutočne na spomínanom mieste našli zastreleného, z vody vytiahnutého svojho farára. Spolu potom s Polomčanmi odniesli nebohého do sakristie kostola v Polome. Obec o deň neskôr už bola evakuovaná.

Keď sa potom Ján Kremnický a Pavol Jelínek vracali domov, prišli im do cesty partizáni. Zastavili ich a vyšetrovali. Pavla Jelínka dokonca chceli zastreliť ako špióna. Po veľkom dokazovaní a prosení, že boli u príbuzných v Košarovciach, ich prepustili. Pohrozili im však, že pre nich prídu, ak niekomu v Lieskovci prezradia, čo videli v Girovciach. Preto keď sa vrátili do Lieskovca, nikomu o smrti svojho farára nehovorili. Iba Pavol Jelínek to povedal svojmu bratovi a neskoršie komisárovi obce. S komisárom sa však dohodli, že budú o vražde mlčať. Správu o smrti Jána Nemca do Lieskovca doniesli a v dedine rozšírili až iní ľudia v sobotu 18. 11. 1944. O všetkých týchto udalostiach hovoril Pavol Jelínek bratovi farára 17. 7. 1946 v Lieskovci.

Keď sa ráno 17. 11. 1944 Žalobínčania dozvedeli od manželky Jozefa Toroka, že Jána Nemca zobrali partizáni, bežali na voze s krčmárom Tkáčom ku Girovciam s úmyslom ísť až do hlavného stanu partizánov, aby ho zachránili.
Na ceste sa však dozvedeli o jeho smrti.