Po tejto lúpeži Jánovi Nemcovi ostalo len toľko šiat, čo mal na sebe. Zároveň ju možno pokladať za predprípravu toho, čo nasledovalo 17. 11. 1944.

Chceli zobrať z fary všetko, čo sa dalo, pred jeho plánovanou smrťou.

Domvedúca Margita Magyarová od tej doby, čo začali sústavne chodiť na faru partizáni a začali sa správať nepriateľsky, stále prosila farára, aby sa žiadal na inú faru a odišiel z Lieskovca.

Keď sa blížil front a už prví evakuanti prichádzali z východných dedín Slovenska do Lieskovca a do okolitých dedín a bolo jasné, že front príde čoskoro aj do Lieskovca, naliehala na neho, aby evakuoval k svojim rodičom do Šarišských Bohdanoviec, alebo niekde inde. On však evakuovať nechcel. Dal prednosť strate majetku a možnej smrti pred jednoduchým riešením, ktoré bolo – ujsť do bezpečia – evakuovať.

V týchto ťažkých a krajne nebezpečných situáciách ukázal nezlomnú vernosť, oddanosť svojim povinnostiam, lásku svojim veriacim a odhodlanie zostať s nimi za každých okolností, aj keby mal za to položiť svoj život. „Nemôžem nechať svoj ľud,“ hovoril domvedúcej. „Kde bude on, tam budem aj ja.

Keď moji ľudia pôjdu do Karnej alebo do Štefanoviec, pôjdem tam aj ja. A keď ľud ostane v Lieskovci, tak keď gule budú padať ako dážď, ostanem aj ja s ním.“ Toto tvrdil aj svojmu bratovi Imrichovi koncom októbra, pred jeho odchodom z Lieskovca, keď spolu debatovali o situácii a radili sa, čo by bolo lepšie urobiť. On sa rozhodol neevakuovať, ale ostať s ľudom. Svoje rozhodnutie odôvodnil: „Nariadenie pána biskupa je – ostať s ľudom. A konečne, čo by povedal ľud, keby som ho v najťažšej chvíli nechal? Čo ak niekto bude zomierať a bude chcieť kňaza? Kňaz má byť s ľudom stále.“ „Prečo mám odísť?“ hovoril ďalej. „Nikdy som nikomu nič zlého neurobil. Osobných nepriateľov nemám.

Vždy som plnil iba svoje povinnosti ako kňaz a Slovák, a to iba na prospech mne zverenému ľudu. Keď prídu partizáni, nech berú, čo budú chcieť. Ani ma nenapadne utekať pred nimi. Azda to nebude tak zle,“ pokračoval ďalej. „Som presvedčený, že Nemecko už nemá ďaleko ku kapitulácii. Tu bude Československá republika. A keby sa vytvorila situácia, že budú vraždiť kňazov, nech ma zavraždia pri mojich veriacich.“ Čiže v ťažkých a riskantných dňoch sa odhodlal radšej podstúpiť akékoľvek utrpenie, aj smrť, ako ujsť do bezpečia. Od 12. do 16. 11. 1944 sa partizáni v Lieskovci neukázali. Ani Nemcov nebolo.

Boli v Topoľovke – asi 5 km od Lieskovca.

Večer 16. 11. 1944 prišiel na faru komisár obce Ján Folenta, aby si trochu posedel, pohovoril a vypočul správy. Vonku bola tma a silne pršalo. Domvedúca aj vtedy prosila pána farára, aby odišiel z Lieskovca. „Veď už nemáte nič,“ hovorila mu. „Iba to máte, čo je na vás. Partizáni vám zobrali už všetko.“ „Kde mám ísť?“ hovoril domvedúcej a komisárovi obce. „Veď práve dobre, mám iba jednu košeľu. Už mi iba guľka chýba“ a pri tom sa trochu usmial.

Komisár obce sa zdržal na fare až do 10. hodiny večer. Po jeho odchode Ján Nemec dokončil breviár a ľahol si spať. Tu o pol dvanástej ktosi silno zabúchal na dvere. Ján Nemec sa zobudil a bežal ku dverám. „Kto tam?“ opýtal sa. „My, rýchlo otváraj!“ Otvoril. Partizáni sa divoko vrútili dnu s namierenými automatmi. Do izby vošli traja partizáni. Do dverí položili ľahký guľomet. „Davaj peniaze!“ revali! „Peniaze nemám,“ hovoril farár. „Veď viete veľmi dobre, že ste mi už všetko zobrali. Čo ešte chcete?“ Z toho je zrejmé, že partizánov poznal z predchádzajúcich lúpeží na fare. V izbe (kancelárii) bola vtedy prítomná aj domvedúca Margita Magyarová a v kuchyni slúžka Alžbeta Lehovičová.

Takže boli očitými svedkami toho, čo sa okolo polnoci zo 16. na 17. 11. 1944 na fare v Lieskovci dialo.

Partizáni prezerali všetko a stále žiadali peniaze. Ján Nemec im hovoril, aby mu dovolili poslať domvedúcu do dediny, že mu ľudia peniaze požičajú. Oni mu však rozkázali obliecť sa na cestu. Kým sa obliekal, jeden partizán chodil za ním s namiereným automatom a brutálne sa voči nemu správal. Dvaja chodili po všetkých izbách a brali, čo chceli. Domvedúca im musela všetko otvárať. Keď sa Ján Nemec obliekol, partizán, ktorý ho sprevádzal, rozkázal mu posadiť sa na stoličku a držal nad ním automat. Raz sa pokúsil vstať, ale partizán na neho zareval, aby sa neopovážil. Ján Nemec poznamenal, že mu je zima.

Brutalita, ktorou si partizáni voči farárovi počínali, bola ukrutná. V kancelárii, kde sa toto všetko odohrávalo, bola prítomná aj domvedúca Margita Magyarová. Sedela na pohovke a tak tú hrôzu prežívala. Spomínaní dvaja partizáni ešte stále vo vedľajšej izbe všetko prehľadávali a rabovali. Keď skončili, rozkázali domvedúcej pripraviť pánu farárovi do aktovky jedenie na tri dni. Domvedúca dala do aktovky, čo rýchlo v strachu našla, a doniesla do kancelárie. Partizáni už boli pripravení s farárom na odchod. Domvedúcej nariadili nikomu nehovoriť, že boli na fare a že zobrali farára. Ak by sa niekto pýtal na pána farára, mala povedať, že je chorý. „Ak to prezradíte,“ pohrozil jej, „prídeme aj po vás.“ Domvedúca, ako sama udáva, nevie, čo sa ďalej robilo, kto od nej vzal aktovku, pretože omdlela a padla. Pamätala sa iba na to, že Ján Nemec zakričal na slúžku: „Eržo, ratuj pani!“ Keď sa domvedúca prebrala, partizánov s farárom už nebolo. Stála pri nej iba slúžka Alžbeta Lehovičová.

Ráno domvedúca a slúžka nikomu nepovedali, čo sa stalo. Keď kostolník zazvonil do kostola, žiadala ho, aby viac nezvonil. Hovorila mu, že pán farár nepôjde do kostola, lebo je veľmi chorý. Prešiel aj celý deň a nikomu nič neprezradila. Ľudia však spozorovali, že chodí s plačom po dvore. Usudzovali preto, že partizáni boli pravdepodobne na fare a pána farára zbili. Tým si začali vysvetľovať aj to, že ráno nebol v kostole, lebo je vraj chorý.

Všetky tieto udalosti domvedúca – ako očitý svedok – hneď po vojne potvrdila. Potvrdila to aj pani K. z Lieskovca 17. 7. 1946 bratovi farára Imrichovi Nemcovi.