Po 8. 8. 1944 návštevy partizánov boli stále častejšie a častejšie. Nikdy sa však neuspokojili iba s tým, že sa dôkladne najedli, ale vždy si aj niečo zobrali.

Raz si hrozbami vynútili peniaze – potvrdenie z 8. 8. 1944 nepomáhalo – vraj od vtedy si už niečo ušetril, inokedy pšenicu – keď už chodili na voze alebo na aute – a iné veci. Často na to, čo zobrali, dali aj potvrdenie. Pri všetkých týchto „návštevách“ bol prítomný brat farára Imrich až do 27. 10. 1944. Tak sa stal očitým svedkom teroru a lúpeží, ktorých sa na jeho bezbrannom bratovi dopúšťali ozbrojené partizánske skupiny.

V Lieskovci nemeckí vojaci neboli. Boli v susednej Topoľovke. Ukázali sa iba občas. Tak aj istého dňa v septembri 1944 prišla do dediny motorizovaná hliadka – asi 6 mužov. Komisár obce ich ubytoval v dome na kraji dediny. Po ubytovaní jeden vojak strážil dom. K večeru prišlo do Lieskovca niekoľko partizánov. „V obci sú Nemci,“ upozornili ich obyvatelia. Partizáni sa rozhodli zastreliť nemeckého vojaka stojaceho na stráži. Obyvatelia ich prosili, aby to nerobili, pretože Nemci za trest dedinu zapália a obyvateľov postrieľajú, ako to v tom čase na viacerých miestach urobili. Partizáni však nechceli upustiť od svojho úmyslu. Lieskovčania sa preto v strachu obrátili na svojho duchovného otca, aby zachránil dedinu pred nešťastím. On dobehol k partizánom a presvedčil ich, že za ich čin, za smrť jedného nemeckého vojaka, dedina by možno zaplatila životmi svojich obyvateľov i celkovou vlastnou skazou. Partizáni uznali opodstatnenosť strachu občanov a odišli. Dedina si vydýchla. Ráno odišli aj Nemci.

V novembri partizáni chodili na faru takmer každý deň. Ich správanie bolo zo dňa na deň hrubšie, až teroristické. V nedeľu 12. 11. 1944 o jednej hodine v noci zobudili komisára obce Jána Folentu a priviedli ho do farskej záhrady.

Rozkázali mu strážiť voz a kone, na ktorých prišli, a sami odišli na faru. Odtiaľ začali vynášať všetko, čo im prišlo do cesty. Jánovi Nemcovi zobrali všetky šaty, peniaze, aké našli, sviečky a iné veci. Keď všetko naložili do voza, chceli vziať aj koňa. Chliev bol však zamknutý. Sluha sa totiž zvnútra zamkol a nechcel ich pustiť dnu. Keď im konečne otvoril, osedlali koňa a chceli ho odviesť.

Sluha, aby zachránil koňa, povedal im, že kôň má záduch. Partizáni mu uverili, koňa odsedlali a nechali. Sadli na voz a svoje kone a odišli. Medzi týmito partizánmi Ján Folenta poznal Siveckého (Poliaka) z Topoľovky. (Potvrdil to bratovi farára 17. 7. 1946.)